HAMELIN, malé mesto v Nemecku (nie tak ďaleko od miesta, kde som sa narodil), bolo zamorené potkanmi. Mešťania vo svojom zúfalstve zavolali krysára a sľúbili mu tisíc zlatých za to, že ich vyslobodí z tohto moru.
Lapač potkanov si zobral fajku a zahral takú sladkú melódiu, že všetky potkany vyšli zo svojich dier a pridali sa k nemu. Odviedol ich k rieke Weser, kde sa všetci utopili.
Po oslobodení od tohto moru už mešťania nevideli dôvod platiť. A tak fajkár opäť vytiahol fajku a vydal ešte sladšiu melódiu. Okolo neho sa zhromaždili očarené deti z mesta a on ich odviedol priamo dolu k rieke, kde sa všetky utopili.
Binyamin Netanjahu je náš krpec. Očarení jeho melódiami kráčajú za ním Izraelci smerom k rieke.
Tí mešťania, ktorí si uvedomujú, čo sa deje, sa prizerajú. Nevedia, čo majú robiť. Ako zachrániť deti?
IZRAELSKÝ mierový tábor je v zúfalstve. Žiadny spasiteľ nie je v dohľade. Mnohí len sedia pred televízorom a krútia rukami.
Medzi ostatnými prebieha diskusia. Príde vykúpenie zvnútra Izraela alebo zvonka?
Posledným prispievateľom do tejto diskusie je Amos Schocken, majiteľ novín „Haaretz“. Napísal jeden zo svojich vzácnych článkov, v ktorých tvrdil, že teraz nás môžu zachrániť iba vonkajšie sily.
Najprv mi dovoľte povedať, že obdivujem Schockena. „Haaretz“ („Zem“) je jednou z posledných bášt izraelskej demokracie. Prekliaty a nenávidený celou pravicovou väčšinou vedie intelektuálny boj za demokraciu a mier. To všetko, zatiaľ čo písané médiá sú v hroznej finančnej tiesni v Izraeli a na celom svete. Z vlastnej skúsenosti majiteľa časopisu a redaktora – ktorý tento boj prehral – viem, aká hrdinská a srdcervúca je táto práca.
Schocken vo svojom článku hovorí, že boj o záchranu Izraela zvnútra je beznádejný, a preto musíme podporovať tlaky prichádzajúce zvonka: rastúce celosvetové hnutie za bojkot Izraela politicky, ekonomicky a akademicky.
Ďalším prominentným Izraelčanom, ktorý podporuje tento názor, je Alon Liel, bývalý veľvyslanec v Juhoafrickej republike a súčasný vysokoškolský pedagóg. Liel na základe vlastných skúseností tvrdí, že to bol celosvetový bojkot, ktorý zrazil režim apartheidu na kolená.
To je odo mňa vzdialené spochybňovať svedectvo takého špičkového odborníka. Nikdy som nešiel do Južnej Afriky, aby som to videl na vlastné oči. Ale rozprával som sa s mnohými účastníkmi, čiernobielymi, a môj dojem je trochu iný.
Je veľmi lákavé porovnávať súčasný Izrael s apartheidom v Južnej Afrike. Porovnaniu sa v skutočnosti takmer nedá vyhnúť. Ale čo nám to hovorí?
Na Západe je akceptovaný názor, že to bol medzinárodný bojkot krutého režimu apartheidu, ktorý mu zlomil chrbticu. Toto je upokojujúci pohľad. Svedomie sveta sa prebudilo a rozdrvilo darebákov.
Ale toto je pohľad zvonku. Pohľad zvnútra sa zdá byť celkom iný. Pohľad zvnútra oceňuje pomoc medzinárodného spoločenstva, no víťazstvo pripisuje samotnému boju černošského obyvateľstva, jeho pripravenosti trpieť, jeho hrdinstvu, jeho húževnatosti. Pomocou mnohých rôznych metód, vrátane terorizmu a štrajkov, nakoniec znemožnila apartheid.
Medzinárodný tlak pomohol tým, že si bieli čoraz viac uvedomovali svoju izoláciu. Niektoré opatrenia, ako napríklad medzinárodný bojkot juhoafrických športových tímov, boli obzvlášť bolestivé. Ale bez boja samotného čierneho obyvateľstva by bol medzinárodný tlak neúčinný.
Najvyšší rešpekt patrí bielym Juhoafričanom, ktorí s veľkým osobným rizikom aktívne podporovali boj černochov vrátane terorizmu. Mnohí z nich boli Židia. Niektorí utiekli do Izraela. Jedným z nich bol môj priateľ a sused Arthur Goldreich. Akokoľvek sa to niektorým zdalo zvláštne, izraelská vláda podporovala režim apartheidu.
Dokonca aj povrchné porovnanie týchto dvoch prípadov ukazuje, že izraelský režim apartheidu má veľké výhody, ktoré v Južnej Afrike neexistovali.
Juhoafrickí bieli vládcovia boli všeobecne nenávidení, pretože celkom otvorene podporovali nacistov v druhej svetovej vojne. Židia boli obeťami nacistov. Holokaust je obrovským prínosom izraelskej propagandy. Rovnako aj označovanie všetkých kritikov Izraela za antisemitov – v súčasnosti veľmi účinnou zbraňou.
(Môj posledný príspevok: „Kto je antisemita? Niekto, kto hovorí pravdu o okupácii.“)
Nekritická podpora mocných židovských komunít na celom svete pre izraelskú vládu je niečo, o čom juhoafrickí bieli nemohli ani snívať.
A, samozrejme, v dohľade nie je žiadny Nelson Mandela. Aspoň nie po Arafatovej izolácii a vražde.
Paradoxne je tu trochu rasizmu v názore, že to boli bieli v západnom svete, ktorí vyslobodili čiernych v Južnej Afrike, a nie samotní čierni Juhoafričania.
Medzi týmito dvoma situáciami je ešte jeden veľký rozdiel. Židovskí Izraelčania, zocelení storočiami prenasledovania v kresťanskom svete, môžu reagovať na vonkajší tlak inak, než sa očakávalo. Vonkajší tlak sa môže ukázať ako kontraproduktívny. Môže to znovu potvrdiť starú židovskú vieru, že Židia nie sú prenasledovaní za to, čo robia, ale za to, kým sú. To je jeden z hlavných predajných bodov Netanjahua.
Pred rokmi vojenská zábavná skupina spievala a tancovala pri radostnej melódii piesne, ktorá začínala slovami: „Celý svet je proti nám /Ale je nám to jedno...“
Týka sa to aj kampane BDS. Pred 18 rokmi sme s priateľmi ako prví vyhlásili bojkot produktov osád. Chceli sme vraziť klin medzi Izraelčanov a osadníkov. Preto sme nevyhlásili vlastný bojkot Izraela, ktorý by obyčajných Izraelčanov vohnal do náručia osadníkov. Odmietnuť by sa mala iba priama podpora osád.
To je stále môj názor. Ale názor by si mal urobiť každý v zahraničí sám. Vždy si pamätajte, že hlavným cieľom je ovplyvniť verejnú mienku v Izraeli.
Debata „VNÚTRI – VONKU“ môže znieť čisto teoreticky, ale nie je to tak. Má to veľmi praktické dôsledky.
Izraelský mierový tábor je v stave zúfalstva. Veľkosť a sila pravého krídla rastie. Takmer denne sa navrhujú a prijímajú nové nepríjemné zákony, z ktorých niektoré majú nezameniteľnú fašistickú príchuť. Premiér Binyamin Netanjahu sa obklopil hromadou mužov a žien, najmä zo strany Likud, v porovnaní s ktorými je liberálom. Hlavná opozičná strana, „sionistický tábor“ (alias Labour), by sa dala nazvať Likud B.
Odhliadnuc od niekoľkých desiatok okrajových skupín, ktoré sa odvážili tejto vlne a vykonali obdivuhodnú prácu, každá vo svojom vybranom výklenku, je tábor mieru paralyzovaný vlastným zúfalstvom. Jeho slogan by mohol znieť: „Už sa nedá nič robiť. Nemá zmysel nič robiť."
(Židovsko-arabská spolupráca v spoločnom boji v Izraeli – v súčasnosti bohužiaľ chýba – je tiež nevyhnutná.)
V tejto klíme je utešujúca myšlienka, že iba vonkajší tlak môže zachrániť Izrael pred ním samým. Niekto tam vonku to urobí za nás. Užívajme si teda pôžitky demokracie, kým je.
Viem, že nič nie je ďalej od myšlienok Schockena, Liel a všetkých ostatných, ktorí bojujú v každodennom boji. Obávam sa však, že to môže byť dôsledok ich názorov.
Takže kto má pravdu: tí, ktorí veria, že nás môže zachrániť iba boj vo vnútri Izraela, alebo tí, ktorí úplne dôverujú vonkajšiemu tlaku?
Moja odpoveď je: ani nie.
Alebo skôr oboje.
Tí, ktorí bojujú vo vnútri, potrebujú všetku vonkajšiu pomoc, ktorú môžu dostať. Všetci morálni ľudia vo všetkých krajinách sveta by mali považovať za svoju povinnosť pomáhať tým skupinám a osobám v Izraeli, ktoré pokračujú v boji za demokraciu, spravodlivosť a rovnosť.
Ak je im Izrael drahý, mali by prísť na pomoc týmto statočným skupinám, morálne, politicky a materiálne.
Ale aby bol vonkajší tlak účinný, musia sa vedieť spojiť s bojom vo vnútri, propagovať ho a získať preň podporu. Môžu dať novú nádej tým, ktorí sú zúfalí. Nič nie je životnejšie.
Vláda si to uvedomuje. Preto prijíma všetky druhy zákonov na odrezanie izraelských mierových skupín od zahraničnej pomoci.
Nechajte dobrý boj pokračovať – vo vnútri, vonku, všade.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať
3 Komentáre
Existuje jeden presvedčivý argument, prečo musí transformačná zmena v konečnom dôsledku prísť zvnútra – izraelský jadrový arzenál a ochota vlády ho použiť („Samsonova možnosť“) na ochranu sionistického podniku osadníkov-kolonistov. Iba židovský národ v Izraeli a na celom svete môže dúfať, že rozloží sionistický kolonistický štát a obnoví Palestínu, kde môžu Arabi a Židia žiť spolu v mieri. Určite môžu pomôcť sankcie a iné formy nenásilného nátlaku a solidarity. V konečnom dôsledku je však na židovskom ľude, aby ukončil sionistický experiment a vzdal sa národného štátu, ktorý vznikol etnickými čistkami a pokračujúcim brutálnym útlakom palestínskeho ľudu.
Toto je absolútne presné pozorovanie, Ed - a zriedka sa spomína.
Analogickým vyhlásením je, že v USA, hlave a srdci globálneho kapitalistického impéria, je nevyhnutné, aby americkí občania priznali genocídu proti pôvodným obyvateľom, pokračujúce takmer otroctvo Afroameričanov a potrebu obrovského bohatstva a moci. prerozdelenie, ktoré zahŕňa reparácie.
Nehovoriac o tom, že USA majú viac jadrových zbraní ako ktorýkoľvek národ a svrbiaci prst na spúšti, ako dokázali Nagasaki a Hirošima a tisíce jadrových testov po nich.
Najmenej niekoľko rokov používa Saker (blog Vineyard of the Saker) výraz anglo-sionista na opis tajnej dohody medzi sionistickým hnutím a Západom, najmä USA. Je jasné, že USA a Západ sú rovnako zodpovedné za akékoľvek zločiny. proti ľudskosti sionisti majú a naďalej páchajú. Čo si myslíte, odkiaľ má Izrael jadrové zbrane a technológiu na ich výrobu? Pre ľavicu je tiež obrovská zodpovednosť za rozloženie anglo-polovice anglosionistickej rovnice.
PS Bernie aj Killary sú silnými zástancami anglosionizmu.