HNEVÁM SA na mizrahiskú elitu. Naozaj veľmi nahnevaný.
Mizra je hebrejské slovo pre Východ. Východní Židia sú tí, ktorí žili mnoho storočí v islamskom svete. Západní Židia sú tí, ktorí žili v kresťanskej Európe.
Slová sú, samozrejme, nesprávne pomenovania. Ruskí Židia sú „západniari“, marockí Židia sú „východniari“. Pohľad na mapu ukazuje, že Rusko je ďaleko na východ od Maroka. Bolo by presnejšie nazývať ich „Severania“ a „Južani“. Už je neskoro.
Obyvatelia Západu sa vo všeobecnosti nazývajú „Aškenazim“, zo starého hebrejského výrazu pre Nemecko. Východniarov zvyčajne nazývali „Sefardi“, zo starého hebrejského výrazu pre Španielsko. Ale len malá časť východniarov v skutočnosti pochádza z prekvitajúcej židovskej komunity v stredovekom Španielsku.
V SÚČASNOM Izraeli je antagonizmus medzi Mizrahimom a Aškenázimom z roka na rok silnejší, čo má obrovské politické a sociálne dôsledky. Nie je prehnané považovať to za určujúci fenomén súčasnej izraelskej spoločnosti.
Skôr ako budem pokračovať, dovoľte mi uviesť (obávam sa ešte raz) svoj osobný podiel na tom.
Mojich posledných pár rokov v Nemecku, kým sme utiekli, som strávil v tieni výstupu na hákový kríž, posledný polrok už pod nacistickou nadvládou. Začal som nenávidieť Nemecko a všetko nemecké. Takže keď naša loď dorazila do prístavu Jaffa, bol som nadšený. Mal som len desať rokov a Jaffa z roku 1933 bola v každom ohľade presným opakom Nemecka – hlučná, plná exotických vôní, ľudská. Miloval som to.
Ako som sa neskôr dozvedel, väčšina prvých sionistických „priekopníkov“, ktorí prišli do arabskej Jaffy, to na prvý pohľad nenávidela, pretože sa identifikovali ako Európania. Bol medzi nimi aj zakladateľ sionizmu, samotný Theodor Herzl, ktorý vôbec nechcel ísť do Palestíny. Pri svojej jedinej návšteve tu nenávidel jej orientálny charakter. Veľmi preferoval Patagóniu (v Argentíne).
O pätnásť rokov neskôr, počas izraelskej vojny za nezávislosť, som bol povýšený do vysokej hodnosti veliteľa eskadry a mal som na výber medzi novými regrútmi prisťahovalcov z Poľska alebo Maroka. Vybral som si Maročanov a oni boli odmenení svojím životom: keď som ležal zranený pod paľbou, štyria „moji Maročania“ riskovali svoje životy, aby ma dostali von.
Vtedy som zacítil predzvesť vecí, ktoré prídu. Raz, keď sme dostali pár vzácnych hodín voľna, niektorí moji vojaci odmietli ísť. "Dievčatá v Tel Avive s nami nechodia," sťažovali sa, "pre nich sme černosi." Ich pokožka bola len o niečo tmavšia ako naša.
Stal som sa veľmi citlivým na tento problém, keď všetci ostatní stále popierali jeho samotnú existenciu. V roku 1954, keď som už bol šéfredaktorom spravodajského časopisu, som publikoval sériu článkov, ktoré vyvolali obrovský rozruch: „Oni (vylučujú) černochov“. Tí Aškenázimovia, ktorí ma predtým neznášali, ma začali nenávidieť vtedy.
Potom prišli nepokoje vo štvrti „Wadi Salib“, štvrti v Haife, kde policajt zastrelil Mizrahiho. Môj list bol jediný v krajine, ktorý bránil demonštrantov.
O niekoľko rokov neskôr začala malá skupina Mizrahim neposlušné protestné hnutie, ktoré vyvlastnilo americký výraz „Black Panthers“. Pomohol som im. Golda Meirová slávne zvolala: „Nie sú milí ľudia“.
Teraz, o mnoho rokov neskôr, nastúpila nová generácia. Vnútorný konflikt dominuje v mnohých aspektoch nášho života. Mizrahimovia tvoria asi polovicu židovskej populácie Izraela, Aškenázimovia tvoria druhú polovicu. Rozdelenie má mnoho prejavov, no ľudia o nich neradi hovoria otvorene.
Napríklad veľkú väčšinu voličov Likudu tvoria Mizrahimovia, hoci vedenie strany je prevažne Aškenázske. Opozičná labouristická strana je takmer úplne aškenázska, hoci práve zvolila vodcu Mizrahi v márnej nádeji, že im to pomôže prekonať hlboké odcudzenie Mizrahimov.
MÔJ ODPOVÍDAJÚCI voči zaobchádzaniu s Mizrahimom bol predovšetkým morálny. Vyplynulo to z túžby po spravodlivosti. Vyplynulo to aj z môjho sna, že my všetci, Aškenázim a Mizrahim, budeme nakoniec ponorení do spoločného hebrejského národa. Ale musím priznať, že tu bol aj iný motív.
Vždy som veril – ako verím aj teraz –, že Izrael ako cudzí ostrov v Orientálnom mori nemá budúcnosť. Moje nádeje siahajú oveľa ďalej než len k mieru. Dúfam, že sa Izrael stane integrálnou súčasťou „semitského regiónu“ (výraz, ktorý som vymyslel už dávno).
Ako? Vždy som choval monumentálnu nádej: že druhá alebo tretia generácia Mizrahim si bude pamätať svoje dedičstvo, časy, keď boli Židia neoddeliteľnou súčasťou moslimského sveta. Stali by sa tak mostom medzi novým hebrejským národom v Izraeli a jeho palestínskymi susedmi a vlastne celým moslimským svetom.
Keďže boli Aškenázimmi opovrhovaní ako „ázijskí“ a menejcenní, nebolo by pre Mizrahimov prirodzené získať späť svoje slávne dedičstvo, keď Židia v Iraku, Španielsku, Egypte a mnohých ďalších moslimských krajinách boli plne integrovanými partnermi v prosperujúcej civilizácii, v čase, keď boli Európania hlavne barbarmi?
Židovskí filozofi, matematici, básnici a lekári boli partnermi tejto civilizácie, bok po boku s ich moslimskými náprotivkami. Keď boli prenasledovanie a vyháňanie Židov a inkvizícia skutočnosťou života v Európe, Židia (a kresťania) mali plné práva v moslimskom svete. Bol im priznaný štatút „Ľudia knihy“ (hebrejská Biblia) a boli si úplne rovní, s výnimkou oslobodenia od vojenskej služby a platenia dane. Protižidovské incidenty boli zriedkavé.
Keď boli všetci Židia vyhnaní z kresťanského Španielska, len malá menšina sa prisťahovala do Amsterdamu, Londýna a Hamburgu. Prevažná väčšina smerovala do moslimských krajín, od Maroka po Istanbul. Je zvláštne, že v Palestíne sa usadila len hŕstka ľudí.
KEĎ však do Izraela dorazili masy orientálnych Židov, moje nádeje boli zmarené. Namiesto toho, aby sa stali mostom medzi Izraelom a arabským svetom, stali sa najhorlivejšími Arabmi, ktorí nenávidia. Storočia moslimsko-židovskej kultúry boli vymazané, akoby nikdy neexistovali.
prečo? Tým, že Mizrahimovia opovrhovali „nadriadeným“ Aškenázimom, začali opovrhovať svojou vlastnou kultúrou. Snažili sa stať Európanmi, viac protiarabskými, viac superpatriotskými, pravicovejšími.
(Aj keď mi jeden Mizrahi kamarát raz povedal: Nechceme byť mostom. Most je niečo, po čom ľudia šliapu.)
Nikto však nemôže uniknúť sám sebe. Väčšina Mizrahimov v Izraeli hovorí s arabským prízvukom. Milujú arabskú hudbu (prezentovanú ako „stredomorskú“ hudbu) a nemajú v láske Mozarta a Beethovena. Ich vlastnosti sú odlišné od európskych. O dôvod viac nenávidieť Arabov.
Vymazanie východo-židovskej kultúry je všetko zahŕňajúce. Izraelské deti východného pôvodu nemajú ani potuchy o veľkých spisovateľoch a filozofoch ich dedičstva. Nevedia, že kresťanskí križiaci, ktorí dobyli Svätú zem, vyvraždili moslimov aj Židov a že Židia bránili Jeruzalem a Haifu bok po boku so svojimi moslimskými susedmi.
Rabín Moses Maimonides – veľký Rambam – je známy, ale len ako významný rabín, nie ako priateľ a osobný lekár Saladina, najväčšieho z moslimských hrdinov. Mnohí ďalší stredovekí sefardskí intelektuáli sú takmer vôbec neznámi. Žiadna z nich sa neobjavuje na našich papierových peniazoch.
A predsa som optimista aj v tomto smere.
Verím, že nová mizrahiská inteligencia bude hľadať svoje korene. Že so vzostupom jej spoločenského postavenia ustúpia sociálne komplexy normálnemu vlastenectvu. Že príde štvrtá alebo piata generácia a bude bojovať nielen za rovnosť, ale aj za mier a integráciu v regióne.
Ako by povedali naši arabskí priatelia: Inshallah.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať