Príbeh o Konžskej demokratickej republike (KDR) zahŕňa komplexný a rozsiahly diskurz, ktorý si vyžaduje, aby človek pristupoval k téme jemne. Mainstreamový prístup, ktorý charakterizuje históriu krajiny ako o „zakorenenej politickej kultúre“ korupcie medzi konžskou elitou, neposkytuje úplný obraz.
Tento prístup určite nie je užitočný, keď chceme pochopiť, čo sa v Kongu dialo za posledných desať rokov. Dve občianske vojny spôsobili smrť asi 5 miliónov ľudí. Hoci sa druhá vojna v Kongu oficiálne skončila v roku 2003, mier je v tejto krajine stále nepolapiteľný.
Čo sa presne deje v KDR? Aké je riešenie? Severine Autesserre sa vo svojej knihe „Problémy s Kongom: Miestne násilie a zlyhanie medzinárodného budovania mieru“ potýka s týmito otázkami. Autessere hodnotí úsilie „medzinárodnej kultúry budovania mieru“ o nastolenie trvalého mieru v KDR. Argument Autesserra je, že medzinárodné snahy o budovanie mieru, vrátane najväčšej mierovej misie OSN na svete, nedokázali vybudovať udržateľný mier v KDR.
Poukazuje na to, že medzinárodné zlyhanie pri budovaní trvalého mieru v KDR nie je ojedinelé. Autesserre tvrdí, že výskum ukazuje, že pre úspešnú implementáciu mieru v militarizovanom konflikte je rozhodujúca významná účasť tretích strán. Avšak „ako v prípade Konga, 70 % mierových procesov využívajúcich významné medzinárodné sprostredkovanie stále nedokáže vybudovať trvalý mier“ (Autesserre 2010). Autesserre zastáva názor, že dôvodom zlyhania týchto mierotvorných procesov je čiastočne skutočnosť, že medzinárodní sprostredkovatelia majú tendenciu bagatelizovať alebo ignorovať to, čo nazýva „miestne agendy“. „Miestne agendy – na úrovni jednotlivca, rodiny, klanu, obce, komunity, okresu alebo etnickej skupiny – aspoň čiastočne poháňajú pokračovanie násilia počas implementácie mierovej dohody“ (Autesserre 2010).
Preto po oficiálnom ukončení občianskej vojny v KDR v roku 2003 miestne programy naďalej podporovali „povstania“, ktoré destabilizovali provincie Kivu, píše Autesserre. V Severnom Kivu milície Mai Mai – v spojení s konžským prezidentom Josephom Kabilom, ako aj rwandské hutuské milície bojovali proti konžským vojakom rwandského pôvodu, „aby upevnili svoje nároky na pôdu, prírodné zdroje a provinčné a subprovinčné pozície autority“ ( Autesserre 2010). Na druhej strane, Konžania rwandského pôvodu odmietali akékoľvek osídlenie, pretože sa obávali, že by mohli stratiť miestnu ekonomickú a politickú moc, ktorú získali počas predchádzajúcich vojen.
„Tieto konflikty podnietili násilie voči menšine Kivu hovoriacej Kinyarwandou a udržali prítomnosť rwandských povstalcov Hutu na konžskom území, čo ostali od roku 2003 hlavnými prekážkami národného a regionálneho zmierenia. Ako sa ukázalo v súvislosti s nárastom násilia v roku 2008, tieto miestne problémy mali tiež potenciál znovu rozprúdiť národné a regionálne vojny“ (Autesserre 2010).
Autesserre dodáva, že k násiliu po oficiálnom ukončení občianskej vojny prispeli aj „príčiny zhora nadol“. Poukazuje na to, že konžskí a zahraniční politici zmanipulovali miestnych vodcov a milície, aby sa obohatili a získali podporu pre svoje veci. Práve z týchto dôvodov Autesserre tvrdí, že okrem riešenia zhora nadol príčin násilia v KDR sa mali zaviesť aj procesy riešenia konfliktov zdola nahor.
Autesserrova analýza je jasná a relevantná, ale chýba jej šírka. Skúma hlavne to, čo nazýva kultúrou budovania mieru, bez toho, aby podrobovala organizácie ako OSN inštitucionálnej analýze. Inštitucionálna analýza vysvetľuje realitu prostredníctvom úloh a dynamiky základných inštitúcií.
Východiskovým bodom inštitucionálnej analýzy by teda bolo konštatovanie toho, čo je zrejmé, a to je: OSN môže „zohrať pozitívnu úlohu len vtedy, ak jej veľmoci nechajú pozitívnu úlohu“ (Chomsky 2003). Podľa Chomského (2003) sú Spojené štáty americké (USA) najväčším dlžníkom OSN. OSN sa teda pri platení účtov spolieha na USA. Prirodzene, tie časti OSN, ktoré sa Spojeným štátom nepáčia, ich „prakticky vyradíme“ (Chomsky 2003).
Z tohto hľadiska môžeme začať chápať, prečo sa OSN nepodarilo zabrániť masovému zabíjaniu napríklad v Rwande. OSN nemohla zastaviť zverstvá v Rwande čiastočne preto, že USA lobovali za stiahnutie jednotiek OSN z Rwandy, keď sa vraždenie začalo v apríli 1994 (Herman & Peterson, 2010). Dôvod, prečo USA lobovali za stiahnutie síl OSN z Rwandy, je ten, že sa snažili o zmenu režimu v tejto krajine a USA nechceli, aby jednotky OSN stáli v ceste ich dôveryhodnému spojencovi – Paulovi Kagamemu a jeho Rwandskému vlasteneckému frontu (RPF). , podľa Hermana a Petersona (2010).
Práve tento druh podpory vydláždil cestu pre Kagameho a jeho spojenca Yoweriho Museveniho, „dvoch najvernejších amerických klientov v regióne – pravidelne napádať a okupovať KDR... a ďalej bez odporu zo strany „medzinárodného spoločenstva“ (Hermann & Peterson 2010). Treba zdôrazniť, že USA aktívne podporovali tieto invázie do KDR, „ešte výraznejšie, ako podporovali snahu RPF dobyť Kigali“. A ako bolo zdokumentované mnohými organizáciami pre ľudské práva, tieto invázie do KDR viedli k zabitiu mnohých tisícov Hutuských utečencov v sérii masových zabíjačiek... a tiež poskytli krytie pre väčšiu sériu útokov Kagame-Museveni na Kongo, ktoré destabilizovalo život v tejto veľkej krajine...“
Tvrdím, že práve táto základná inštitucionálna dynamika najviac prispieva k medzinárodnému zlyhaniu pri budovaní trvalého mieru na miestach, ako je KDR. A ako opakuje Autesserre (2010), „pochopenie príčin týchto neúspechov je viac než len akademické cvičenie.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať