Pri čítaní 11. výročnej správy Komisie pre rovnosť v zamestnanosti (CEE), ktorá podrobne opisuje stav zamestnanosti v Južnej Afrike, som si spomenul na správu, ktorú pred dvoma rokmi napísali Dr. Sabie Surtee a profesor Martin Hall. V tejto správe s názvom „Transformácia: Afričania v Západnom Kapsku“ dospeli Dr Surtee a profesor Hall k záveru, že trh práce v Južnej Afrike zostáva „veľmi nespravodlivý“. O dva roky neskôr 11. výročná správa CEE uvádza podobné tvrdenia.
Obe správy poukazujú na to, že bieli dominujú na riadiacich pozíciách v Južnej Afrike a že belosi sú aj naďalej menovaní a povyšovaní v posilňujúcich pozíciách na pracovisku, zatiaľ čo černosi sú neustále prehliadaní. 11th CEE Report ďalej tvrdí, že zamestnávatelia s väčšou pravdepodobnosťou zamestnávajú biele ženy a Indky z určených skupín „v porovnaní s africkými a farebnými skupinami populácie takmer na všetkých pracovných úrovniach“. Netreba dodávať, že tieto praktiky zamestnávania udržiavajú a udržiavajú rasovú hierarchiu, ktorá definovala systém práce apartheidu.
Začlenenie bielych žien do „určených skupín“ zákona o rovnosti v zamestnaní mi nedáva zmysel. Počas režimu apartheidu si biele ženy užívali to najlepšie z bielych privilégií. Čierne feministky navyše tvrdia, že prostredníctvom bielych mužov mali biele ženy vždy prístup k bohatstvu a moci v tejto krajine.
Hoci apartheid v Južnej Afrike bol patriarchálnou spoločnosťou, biele ženy, na rozdiel od černochov vo všeobecnosti, mali prístup ku kvalitnému vzdelaniu; mohli cestovať v Južnej Afrike aj mimo nej a mali čierne slúžky, ktoré im pomáhali s domácimi prácami. Biele ženy v Južnej Afrike sú veľmi vzdelanou a silnou skupinou a netreba ich vnímať ako skupinu, ktorá bola predtým ekonomicky znevýhodnená. Sú hlavnými príjemcami systému apartheidu – systému, ktorý OSN vyhlásila za zločin proti ľudskosti.
V Južnej Afrike po apartheide hrajú biele ženy trochu inú úlohu. Bieli muži, ktorí dominujú na riadiacich pozíciách v Južnej Afrike, uprednostňujú zamestnávanie bielych žien ako spôsob, ako udržať bohatstvo spoločnosti v rámci bielej komunity. Okrem iného je to práve tento druh inštitucionalizovaného rasizmu, ktorý spôsobuje, že afirmatívne akcie sú v tejto krajine neúčinné. Dr Surtee a profesor Hall by preto mohli v roku 2009 – 15 rokov po skončení systému apartheidu tvrdiť, že v Západnom Kapsku nedostávajú čierni zamestnanci povyšovanie prostredníctvom manažérskych pozícií „primeraným tempom“.
Práve uvedomenie si toho, aká neúčinná je afirmačná akcia, prinútila ministerku práce Mildred Oliphantovú, aby nedávno vyzvala na „drastické opatrenia od všetkých sociálno-ekonomických partnerov“ s cieľom zmeniť status quo. Problémom však je, že niektoré časti spoločnosti považujú afirmatívne akcie za „obrátený rasizmus“. Tieto tvrdenia sa často uvádzajú aj napriek skutočnosti, že výskum ukázal, že afirmatívne akcie otvárajú dvere, ktoré by inak zostali pre ľudí inej farby pleti zatvorené. Ďalej, na rozdiel od afirmatívnej akcie, rasizmus je definovaný ako presvedčenie, že jedna sociálna skupina je inherentne lepšia v schopnostiach a morálnom postavení v porovnaní s inými sociálnymi skupinami.
V rámci občianskej spoločnosti sú tiež niektorí ľudia, ktorí tvrdia, že afirmatívna akcia udržiava „rasizmus“, a preto ju považujú za problematickú. Napríklad Neville Alexander tvrdí, že vláda je schopná zaviesť afirmatívne akcie bez použitia rasových kategórií z minulosti. Píše, že vláda by mala namiesto toho použiť ekonomické pojmy ako „trieda“ a „príjem“, aby určila ľudí, ktorí majú nárok na kladnú akciu. Podľa Alexandra ide o rasovo podmienené kladné konanie proti „nerasovým hodnotám, ktoré sú zakotvené v oddiele 1 písm. b) juhoafrickej ústavy.
Aby som bol úprimný, nikdy som celkom nerozumel tomu, čo znamená nerasizmus ako koncept a v praxi. David Everatt, juhoafrický akademik, poukazuje na to, že slabinou oslobodzovacieho hnutia v Južnej Afrike bolo neschopnosť definovať nerasizmus, „dať mu obsah nad rámec sloganu alebo samozrejmej „dobré veci“. Zdá sa, že spôsob, akým sa v súčasnej Južnej Afrike používa nerasizmus, je založený na túžbe upustiť od používania rasových nálepiek.
Chápem, že rasa, a teda aj rasové označenia, sú sociálne konštruované. Zastávam však názor, že pokiaľ sa ľudia budú líšiť vo fyzickom vzhľade, vo výbere náboženstva alebo vo svojom kultúrnom presvedčení, rozdiel medzi nami bude navždy. Preto by nemalo ísť o boj proti rozdielom, ale skôr o boj proti útlaku, ako aj proti rasistickým a sexistickým inštitúciám. Koniec koncov, cieľom nie je dosiahnuť homogénnu spoločnosť, ale oslavovať odlišnosť bez narušenia solidarity a rozmanitosti.
Namiesto toho, aby sme sa snažili dosiahnuť nerasovosť – zle definovaný koncept – by sme si mali radšej vážiť rozmanitosť na pracovisku, v školách a na iných spoločenských miestach. Argumentovať, ako keby sme mohli dosiahnuť rozmanitosť pomocou ekonomických pojmov, ako sú trieda a príjem, znamená zmiasť veci.
Podobne ako inštitucionalizovaný rasizmus, aj diverzita pochádza z inej sféry spoločnosti, ktorá nemá nič spoločné s ekonomikou. Odpor k diverzite nie je hlavne o ekonomike, a tak navrhnúť ekonomické riešenie problému je prehliadnutie podstaty. Michael Albert, americký mysliteľ, píše, že v inštitúciách, ktoré definujú neoliberálne ekonomiky, nie je nič, čo hovorí, že s černochmi alebo ženami by sa malo zaobchádzať inak ako s bielymi mužmi.
Tento druh myslenia je dedičstvom koloniálnych inštitúcií, ktoré sú odhodlané pokračovať v dedičstve bielej nadvlády a koloniálneho zmýšľania, ktoré v Južnej Afrike po apartheide zostáva nedotknuté. Čo mám na mysli pod bielou nadradenosťou a koloniálnym zmýšľaním, je presvedčenie, že bieli sú akosi schopnejší ako černosi, usilovnejší, lepší vodcovia a vo všeobecnosti inteligentnejší ako černosi. To je logika, ktorá pomáha udržiavať rasovú hierarchiu a útlak v Južnej Afrike po apartheide. Možno to nie je oficiálna politika štátu ako za čias apartheidu, ale zánik systému apartheidu neznamená, že bieli ľudia, ktorí majú v tejto krajine obrovskú ekonomickú silu, si zrazu osvojili nové spôsoby myslenia o černochoch.
Pokiaľ môžem povedať, čiastočne to komunikujú štatistiky. Výskum ukazuje, že 90 % pozícií generálnych riaditeľov v spoločnostiach kótovaných na burze JSE stále dominujú bieli muži a ako už bolo spomenuté; zamestnávatelia s najväčšou pravdepodobnosťou zamestnávajú biele ženy. Podobne aj bývalé školy modelu C, kde žijem v Kapskom Meste, sú stále veľmi biele enklávy.
Cieľom afirmatívnej akcie je spochybniť myslenie bielej rasy narušením praktík zamestnávania trvalo koloniálnych inštitúcií. Nie je to najradikálnejšie alebo revolučné riešenie, ale je to dobrá reforma, ktorej cieľom je zmeniť životy ľudí už teraz. Navyše, rasová afirmatívna akcia spochybňuje predstavy bielej rasy, že bieli sú lepší vodcovia alebo lepší učenci ako černosi. Ak to s dosahovaním diverzity na pracovisku a v školách myslíme vážne, je potrebné spochybniť tieto koloniálne zmýšľanie. To by nevideli len najúzkostlivejší ideológovia.
Majavu je vyštudovaný aktivista, spisovateľ a sociálny vedec. Vo veľkej miere písal o témach týkajúcich sa ľudských práv, sociálno-ekonomických otázok, pohlavia a rasy.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať