Vedie to armáda. Nazvite to prevratom, ak chcete. Ale egyptská armáda – alebo neslávne známa „Najvyššia rada ozbrojených síl“, ako to musíme znova nazvať – teraz vedie Egypt. Najprv hrozbou – potom brnením v uliciach Káhiry. Cesty zablokované. Ostnatý drôt. Vojaci okolo rozhlasovej stanice. Mohamed Mursí – v tom čase ešte prezident – to možno nazval „pučom“ a uplatnil si staré morálne vysoké postavenie („legitímnosť“, demokraciu atď.), ale dlho predtým, ako sme v meste videli vojakov, prosil aby sa generáli vrátili do kasární. Absurdné; generáli nemuseli opustiť svoje kasárne, aby vložili strach z Boha (metaforický alebo skutočný) do jeho kolabujúcej správy.
Mursí hovoril o preliatí krvi. Rovnako aj armáda. Toto boli hrozné veci. Bolo mizerné vidieť, ako slobodní ľudia tlieskajú vojenskému zásahu, hoci Mursího odporcovia by tvrdili, že ich slobody boli zradené. Teraz však povzbudzujú vojakov, aby zaujali miesto politikov. Obe strany môžu mávať egyptskou vlajkou, ktorá je červená, biela a čierna. Farba khaki sa nedá nahradiť.
Ani Moslimské bratstvo nezmizne, nech už je Mursího osud akýkoľvek. Je hrozné, že bol pri moci, jeho prejavy sú poľutovaniahodné, ale najlepšie organizovaná politická strana v Egypte vie, ako prežiť v nepriazni osudu. Bratstvo je najviac nepochopená – alebo možno najviac zámerne nepochopená – inštitúcia v modernej egyptskej histórii. Ani zďaleka to nebola islamistická strana, ale jej korene boli vždy skôr pravicové ako náboženské, jej skoré členstvo pod vedením Hasana al-Bannu bolo pripravené tolerovať kráľa Farúka a jeho egyptských prenajímateľov za predpokladu, že žili za islamskou fasádou.
Aj keď revolúcia v roku 2011 vrcholila a na námestie Tahrir sa tlačili milióny demonštrantov proti Mubarakovi, Bratstvo bolo zaneprázdnené pokusmi o vyjednávanie s Mubarakom v nádeji, že si na stole nájdu nejaké útržky. Vedenie Bratstva nikdy nestálo po boku ľudí počas egyptského povstania. Túto úlohu plnila najsilnejšia sekulárna základňa Egypta – odborové hnutie, najmä bavlnári z Mahally severne od Káhiry.
Dokonca aj Násirova vojna s Bratstvom bola menej o náboženstve ako o bezpečnosti; vedenie pôvodného Hnutia slobodných dôstojníkov zistilo, že Bratstvo je jedinou stranou schopnou infiltrovať armádu – lekciu, ktorú si dnešní egyptskí generáli vzali k srdcu. Ak bude Moslimské bratstvo opäť zakázané – ako to bolo za Násira a Sadata a za Mubaraka – nestratí svoju podporu v rámci ozbrojených síl. Sadat bol zavraždený islamistom, ktorý nie je bratstvom, menom Khaled el-Islambouli – ale zhodou okolností bol aj poručíkom egyptskej armády.
Sayyed Qutub, vodca Bratstva, zaútočil na Násira za to, že priviedol svoj ľud späť do predislamského veku nevedomosti ('jahiliya), ale strana bola viac využívaná rastúcim vzťahom Egypta s ateistickým Sovietskym zväzom. Qutub bol obesený. Ale prenasledovaná, oficiálne zakázaná strana sa naučila – ako všetky podzemné organizácie s ideológiou – ako sa organizovať, politicky, sociálne, dokonca aj vojensky. A tak keď skutočné
Armáda, ako sa hovorí, patrí ľuďom. Mohamed el-Baradei, bývalý jadrový inšpektor OSN a nositeľ Nobelovej ceny a teraz líder opozície, mi počas povstania v roku 2011 povedal, že „egyptská armáda bude nakoniec s ľuďmi... A na konci dňa, keď niekto zloží svoju uniforme, je súčasťou ľudí s rovnakými problémami, rovnakými represiami, rovnakou neschopnosťou viesť slušný život. Takže si nemyslím, že budú strieľať svojich ľudí."
Ale to bolo vtedy a toto je teraz. Mursí si možno osvojil pseudopasty diktátora – v utorok určite hovoril ako Mubarak, doplnený hrozbami namiereným proti tlači – ale bol legálne zvolený, ako nám neustále tvrdil, a legitímnosť je to, čo armáda rada tvrdí. brániť. V roku 2011 boli „ľudia“ proti Mubarakovi. Teraz sú „ľudia“ proti sebe. Môže sa egyptská armáda, hrdinovia prekročenia Suezského prieplavu v roku 1973, postaviť medzi nich dvoch, keď oni sami teraz prichádzajú – priznajme si to – od „ľudu“ na oboch stranách?
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať