Zdroj: Palestína kronika
Niet pochýb o tom, že nacistické Nemecko bolo na nesprávnej strane dejín a bolo potrebné obrovské množstvo medzinárodného úsilia, aby sa Nemecko po skončení druhej svetovej vojny dostalo na druhú stranu dejín. Ušľachtilým spôsobom, ako to dosiahnuť, bolo posilnenie demokratických základov postnacistického Nemecka a prepísanie jeho vzdelávacích osnov, ako aj udelenie vedúcej úlohy v boji proti rasizmu v srdci kontinentu. To bolo doplnené ušľachtilým pokusom o reguláciu miestneho zbrojárskeho priemyslu a vývozu zbraní tak, aby bol zabezpečený čo najkomplexnejší reštitučný proces.
Jedným z dôležitých prvkov tejto reštitúcie, o ktorej sa nemecký politický systém stále domnieva, že je kľúčová, je bezpodmienečná podpora Izraelu. Pozícia, ktorá vytvára dojem, že Nemecko ako štát by sa mohlo opäť zmýliť. Tentoraz je to oveľa menej dramatické ako predchádzajúca odchýlka od normálnosti a ľudskosti, no napriek tomu je veľmi znepokojujúce a hlboko sklamané, že Nemecko ako štát – a dúfajme, že nie jeho spoločnosť – nevyvodilo úplne a čestne morálne ponaučenia zo svojej temnejšej histórie. mal to naučiť.
Nemecko, teda Západné Nemecko až do konca 1980. rokov a Západ vo všeobecnosti verili, že cesta k rehabilitácii Západného Nemecka a opätovnému prijatiu medzi „civilizované národy“ musí prejsť cez legitimizáciu kolonizácie Palestíny. Do troch rokov po skončení druhej svetovej vojny teda Západ žiadal svet, aby súčasne udelil legitimitu pre nové Nemecko a pre vytvorenie židovského štátu na veľkej časti historickej Palestíny, ako keby tieto dve požiadavky boli logicky a čo je horšie, aj morálne spojené. Izrael sa tak stal jedným z prvých štátov, ktoré vyhlásili, že existuje „nové Nemecko“, výmenou za bezpodmienečnú podporu jeho politiky, doplnenú obrovskou finančnou a vojenskou pomocou zo Západného Nemecka.
Po zjednotení Nemecka a hegemónnej úlohe, ktorú odvtedy zohrávalo v zahraničnej politike EÚ, sa nemecká pozícia voči Izraelu a Palestíne stala prvoradou a ovplyvnila celkovú politiku kontinentu. Len nedávno tí z nás, ktorí sú aktívni pre Palestínu av jej mene, zaznamenali klzkú cestu, na ktorej Nemecko – ako štát – opäť skĺzne na nesprávnu stranu dejín.
Bolo nevyhnutné, aby veľké časti nemeckej občianskej spoločnosti, najmä medzi mladou generáciou, úspešne prešli medzi uznaním nacistickej minulosti a súčasnými miestnymi a medzinárodnými morálnymi programami. Minulosť v skutočnosti vytvorila generáciu svedomitých mladých Nemcov, ktorí sa pripojili k ostatným na Západe v boji za ľudské a občianske práva, kdekoľvek sú porušované.
Pre žiadneho Nemca, ktorý má v sebe štipku slušnosti, by nebolo možné vylúčiť z tohto morálneho rozhovoru rasistickú izraelskú politiku. Nevyhnutným výsledkom bol vznik silného nemeckého hnutia solidarity s palestínskym ľudom a jeho spravodlivý boj za oslobodenie.
Ako sa to stalo inde, najmä po prvej intifáde a ešte viac v tomto storočí, Izrael rázne reagoval na tento posun v európskej verejnej mienke. Keď sa tento pôvodný solidárny impulz rozrástol do masívneho sociálneho hnutia, povzbudeného iniciatívami ako BDS, Izrael išiel do vojny. Izrael vyzbrojil antisemitizmus a islamofóbiu, aby podnietil nemecký politický systém, aby urobil všetko pre to, aby umlčal svedomitejšie hlasy v jeho občianskej spoločnosti.
Zažil som výsledok tejto kampane. Z času na čas boli moje prednášky v Nemecku na poslednú chvíľu zrušené a organizátori museli mňa a ostatných rečníkov presunúť na náhradné miesta, organizované narýchlo as malým časom na opätovnú publicitu podujatí, čo bolo hlavným cieľom tieto akty zastrašovania zhora.
Nemecká politika sa ďalej a ešte hlbšie zhoršovala do morálnej priepasti, keď 17. mája 2019, teda takmer pred tromi rokmi, nemecký spolkový parlament – tzv. Bundestag – prijal rezolúciu, v ktorej bolo hnutie BDS odsúdené ako antisemitské. Vládne inštitúcie Nemecka boli vyzvané, aby nepodporovali žiadne aktivity hnutia BDS ani žiadne skupiny, ktoré „sú antisemitské a/alebo požadujú bojkot izraelských a izraelských spoločností a produktov“. Tento nezvyčajný krok parlamentu konsenzuálne podporili všetky politické strany: strany Kresťanskej únie (CDU a CSU), sociálni demokrati (SPD), liberálna strana (FDP) a Strana zelených.
Skreslená logika tohto uznesenia je založená na prirovnávaní antisemitizmu k kritike Izraela a sionizmu. Odkedy bola schválená, viedla k zrušeniu akademických a kultúrnych podujatí spojených s Palestínou alebo – čo je drakonickejšie – vzťahovala sa na všetky podujatia organizované ľuďmi, o ktorých sa vie, že sú propalestínske. Navyše nemeckým občanom hrozilo, že prídu o prácu a ohrozia svoje kariérne vyhliadky, ak sa zúčastnia propalestínskych demonštrácií alebo akéhokoľvek prejavu solidarity.
Vo svojej celkovej zahraničnej politike sa Nemecko nelíši od ostatných členských krajín EÚ. Politika, ktorá je zmesou ľahostajnosti voči zneužívaniu palestínskych práv Izraelom a zároveň upevňuje strategické, vojenské a ekonomické väzby s Izraelom. Zároveň sa podriaďuje proizraelským lobistickým skupinám v snahe zvrhnúť politikov, ktorí sa odvážia stotožniť sa s palestínskou vecou, a dusí akúkoľvek významnú diskusiu o sionizme a politike Izraela. V Nemecku je však politika umlčania ešte drakonickejšia a vojenská pomoc a ekonomické prepojenia sú ešte silnejšie než v ktoromkoľvek inom členskom štáte EÚ.
Nie je to len strach z Izraela alebo vina za holokaust. Tieto faktory sú dôležité, ale je tu ešte jedna temnejšia história, ktorej oficiálne Nemecko nechce čeliť. Dokonca aj pomerne zbežná diskusia o zodpovednosti Nemecka za utrpenie Palestínčanov jasne ukáže, že to bolo postnacistické Nemecko, ktoré umožnilo svetu zbaviť sa holokaustu, a to nielen Západného Nemecka, ale aj celej Európy, a to plnou podporou vyvlastňovania. Palestínčanov. Bolo oveľa jednoduchšie zvoliť si túto cestu k rehabilitácii, ako sa správne vysporiadať nielen s antisemitizmom, ale so všetkými formami európskeho rasizmu, prejavujúceho sa najmä v súčasnosti ako islamofóbia, ale aj ako rasizmus voči „neeurópskym“ či „neeurópskym“. biele“ menšiny na celom kontinente.
Politika Izraela voči Palestínčanom je vo svojej podstate rasistická a nemožno vytvárať hierarchie rasizmu ani klub „akceptovaného“ rasizmu, či legitímneho. Očakávali by ste, že Nemecko povedie protirasistickú kampaň nielen v Európe, ale vo svete ako celku, namiesto toho, aby ako štát viedlo podporu jedného z najdlhších rasistických projektov v našej dobe v historickej Palestíne. .
Nedá sa povedať, kedy a ako sa tento chybný a nemorálny postoj Nemecka vráti do Nemecka. Čo je jasné a povzbudzujúce je, že existuje veľké množstvo Nemcov, ktorí sa nechcú šmýkať na tejto klzkej ceste a robia všetko, čo môžu, aby zastavili toto nemorálne zhoršovanie a požadujú vytvorenie skutočného „nového“ Nemecka, ktoré všetci po nich túžime ako svedomité a morálne ľudské bytosti.
Ilan Pappé je profesorom na Univerzite v Exeteri. Predtým bol docentom politológie na Univerzite v Haife. Je autorom kníh Etnické čistky Palestíny, Moderný Blízky východ, História modernej Palestíny: Jedna krajina, Dva národy a Desať mýtov o Izraeli. Pappé je opísaný ako jeden z izraelských „nových historikov“, ktorí od zverejnenia relevantných britských a izraelských vládnych dokumentov na začiatku 1980. rokov prepisovali históriu vzniku Izraela v roku 1948. Týmto článkom prispel do The Palestine Chronicle.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať