V tomto rozhovore pre Truthout Ilan Pappé, autor knihy Najväčšie väzenie na Zemi, tvrdí, že izraelský model pre okupované územia nie je prípadným riešením dvoch štátov. Izrael skôr vybudoval model stáleho otvoreného väzenia pre Gazu a Západný breh.
Mark Karlin: Môžete poskytnúť výstižný argument na preorientovanie identifikácie Západného brehu Jordánu a Gazy ako vonkajších väzníc a nie „okupovaných území“?
Ilan Pappé: Nielen pod holým nebom, ale občas, a dnes v Gaze, aj väzenie s najvyšším stupňom stráženia. Nedávno izraelská vláda oficiálne oslávila 50. výročie oslobodenia Jeruzalema, Judey a Samárie. Už v roku 1967 boli Judea a Samária, menovite Západný breh, v očiach všetkých sionistických strán oslobodenými oblasťami, nie územiami, ktoré mali byť držané vo väzbe kvôli vráteniu mierovej dohody, zatiaľ čo Gaza bola vnímaná ako enkláva, ktorá byť vždy strážený zvnútra alebo zvonku.
V roku 1967 teda izraelská vláda – a všetky nasledujúce vlády odvtedy – považovala Západný breh Jordánu a pásmo Gazy za územia, ktoré boli vždy buď pod priamou alebo nepriamou izraelskou vládou. Druhým rozhodnutím bolo, že ľuďom, ktorí žijú na týchto územiach, nebude udelené izraelské občianstvo, ani im nebude umožnené mať vlastnú suverenitu či nezávislosť. Neboli tiež vyhnaní, ako boli Palestínčania v roku 1948. Čiže boli zámerne definovaní ako ľudia bez občianskych práv a napospas najprv vojenskej vláde a následne civilnej správe, ktorá porušovala nielen ich občianske práva, ale aj ich ľudské práva. Jediný systém, ktorý poznám, kde sú ľudia zbavení týchto základných práv, je väzenský systém. Títo ľudia boli uväznení v tomto mega-väzení za žiadny iný zločin, než za to, že boli Palestínčania. Boli im umožnené niektoré výhody, ako napríklad práca v Izraeli a obmedzená miera autonómie, ak súhlasili s takýmto životom – toto je model otvoreného väzenia, a keď sa postavili na odpor, boli kolektívne potrestaní, a toto je väzenie s maximálnym stupňom stráženia.
Prečo datujete projekt izraelského megaväzenia do roku 1963?
Rok 1963 je veľmi dôležitým rokom v histórii Izraela. Bol to rok, keď prvý izraelský premiér a vodca David Ben-Gurion opustil hlavnú politiku a zdedila ho mladšia generácia politikov. S jeho odstránením dve z jeho hlavných posadnutostí prestali ovplyvňovať izraelskú politiku. Trval na zavedení bezcitnej vojenskej vlády nad palestínskou menšinou v Izraeli a odmietol vypočuť prosby veľkoizraelskej loby, aby našiel zámienku na okupáciu Západného brehu.
V tom roku sa izraelská armáda mohla začať vážne pripravovať na ignorovanie jeho dvoch posadnutostí. Začali plánovať zrušenie vojenskej vlády nad Palestínčanmi v Izraeli, ale nerozložili kontrolný aparát. Pripravili ho na uvalenie na ďalšiu skupinu Palestínčanov: na tých, ktorí žijú na Západnom brehu av pásme Gazy. Keď sa v roku 1967 naskytla príležitosť, velitelia armády už pripravili ľudskú infraštruktúru na kontrolu miliónov Palestínčanov na novo okupovaných územiach. Tí istí ľudia, ktorí udržiavali vojenskú vládu v Izraeli, boli preložení, aby sa stali vládcami Západného brehu a Pásma Gazy.
Vojenská vláda nemala byť dočasná; dobre to zapadalo do stratégie megaväzenia, ktorú som opísal vyššie.
Čo konkrétne robí z Gazy „vzorové väzenie“?
V roku 2005 Ariel Sharon a jeho poradcovia tvrdili, že našli čarovný vzorec, ako kontrolovať pásmo Gazy v rámci celkovej izraelskej stratégie, ktorá hľadala spôsoby, ako získať územia – a nie ľudí, ktorí v ňom žijú. Na Západnom brehu Jordánu sa to dialo tak, že tam boli židovské oblasti, ktoré Izrael považoval za patriace alebo požadované židovským štátom. Táto metóda nefungovala v pásme Gazy; bolo to príliš malé. Myšlienkou teda bolo vysťahovať osadníkov, umožniť palestínskym úradom spravovať miesto a monitorovať ho zvonku (Izrael už pásmo ohradil ostnatým drôtom v roku 1994). Obyvatelia Gazy však mali inú predstavu a plán pokazili a z Pásma urobili zúfalú základňu odporu. To sa stretlo s metodológiou väzenia s maximálnym stupňom stráženia: kolektívne represívne operácie, ktoré v spätnom pohľade pripomínajú postupnú genocídu tamojších ľudí.
Ako podľa vás vidí izraelská vláda úlohu okupačných osád na Západnom brehu Jordánu?
Každá vojna, ktorej sa dalo zabrániť aktívnou a intenzívnou diplomaciou, je vojnou voľby.
Ako bolo uvedené vyššie, hlavnou funkciou osád je jasne vymedziť, ktorá časť Západného brehu bude priamo ovládaná Izraelom, s cieľom nakoniec ju formálne pripojiť k Izraelu. Vlády sa zvyčajne snažili kolonizovať iba oblasti, ktoré neboli husto osídlené Palestínčanmi, ale mesiášske hnutie osadníkov Gush Emunim sa usadilo podľa toho, čo považujú za biblickú mapu, čo ich priviedlo k tomu, aby sa usadili aj v srdci palestínskych oblastí. . Či už úmyselná alebo nie, prítomnosť osadníkov tiež pôsobí ako masívna operácia obťažovania, ktorá môže Palestínčanom znemožniť život a zatlačiť ich do ešte menších enkláv na Západnom brehu.
Čo nazývate „vojnou voľby“?
Každá vojna, ktorej sa dalo zabrániť aktívnou a intenzívnou diplomaciou, je vojnou voľby. Na rozdiel od všeobecnej múdrosti existovalo pre Izraelčanov mnoho východísk z krízy, ktorá viedla k vojne v júni 1967. Izraelská vláda a armáda sa však rozhodli ignorovať tieto východiskové body, pretože krízu považovali za príležitosť na dokončenie ovládnutia historickej Palestíny (v roku 78 sa im podarilo ovládnuť iba 1948 percent Palestíny a túto časť považovali za neobhájiteľnú a nerealizovateľnú). z dlhodobého hľadiska).
Umožnila vojna v Sýrii a rastúca nejednotnosť rôznych islamských frakcií Izraelu vyhnúť sa väčšiemu tlaku, aby dal Palestínčanom slobodu?
Áno, skutočne má. Svetovú verejnú mienku to odvrátilo od utrpenia Palestínčanov a od pocitu naliehavosti riešenia problému zo strany politických elít. Má to aj druhú stránku: Palestínske utrpenie je každodenné a sotva priťahuje pozornosť médií, ale trvá už viac ako storočie, zatiaľ čo rovnaký druh brutality je páchaný na ľuďoch v Sýrii a inde v arabskom svete. v krátkom čase, a preto priťahuje väčšiu pozornosť svetových médií.
Šance na pacifikáciu Sýrie, Iraku a zvyšku arabského sveta sú však úzko spojené s palestínskou otázkou. Odmietnutie Západu prispôsobiť rovnaké morálne meradlo, akým meria porušovanie ľudských a občianskych práv v arabskom svete, Izraelu, bráni Západu – a najmä USA – hrať akúkoľvek pozitívnu úlohu pri nastolení mieru na Blízkom východe. . Nespravodlivosť v Palestíne je jedným z hlavných motorov živiacich sa ohňom nenávisti a násilia v tejto oblasti a bude ňou aj naďalej, pokiaľ sa nenájde spravodlivé a trvalé riešenie palestínskej otázky. Konsenzuálny izraelský postoj a politika voči okupovaným územiam sú hlavnou prekážkou na ceste k takémuto riešeniu.
Mark Karlin je redaktorom BuzzFlash na Truthout. Pred príchodom do Truthout v roku 10 pôsobil ako redaktor a vydavateľ BuzzFlash 2010 rokov. BuzzFlash získal štyri ocenenia Project Censored Awards. Karlin píše komentáre päť dní v týždni pre BuzzFlash, ako aj články (od neúspešnej „vojny proti drogám“ až po recenzie týkajúce sa politického umenia) pre Truthout. Robí tiež rozhovory s autormi a filmármi, ktorých diela sú uvedené v Truthout's Progressive Picks of the Week. Pred spojením s Truthout, Karlin robil rozhovory s kultúrnymi osobnosťami, politickými progresívnymi a inovatívnymi zástancami na týždennej báze počas 10 rokov. Je autorom mnohých stĺpcov o klamstvách propagovaných pri začatí vojny v Iraku.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať