Oddané úsilie Bushovej administratívy prevziať kontrolu nad Irakom – vojnou, vojenským prevratom alebo inými prostriedkami – vyvolalo rôzne analýzy hlavných motívov.
Anatol Lieven, hlavný spolupracovník Carnegie Endowment for International Peace, vo Washingtone, DC ponúka jednu interpretáciu, poznamenáva, že Bushove snahy sú v súlade s „klasickou modernou stratégiou ohrozenej pravicovej oligarchie, ktorou je odkloniť masovú nespokojnosť na nacionalizmus. “ cez strach z vonkajších nepriateľov.
Lieven hovorí, že cieľom administratívy je „jednostranná svetová nadvláda prostredníctvom absolútnej vojenskej prevahy“, a preto je veľká časť sveta tak vystrašená.
Administratíva však prehliadla jednoduchú alternatívu k invázii do Iraku. Nech to urobí Irán. Pred rozpracovaním tohto skromného návrhu stojí za to preskúmať predchodcov bojovnosti Washingtonu.
Už od útokov z 11. septembra využívali republikáni teroristickú hrozbu ako zámienku na presadzovanie pravicovej politickej agendy. Pre voľby do Kongresu stratégia odviedla pozornosť od ekonomiky k vojne. Keď sa začne prezidentská kampaň, republikáni určite nechcú, aby sa ľudia pýtali na ich dôchodky, prácu, zdravotnú starostlivosť a iné záležitosti.
Skôr by mali chváliť svojho hrdinského vodcu za to, že ich zachránil pred hroziacou skazou nepriateľom kolosálnej moci a kráčal v ústrety ďalšej mocnej sile zameranej na naše zničenie.
Zverstvá z 11. septembra poskytli príležitosť a zámienku na realizáciu dlhodobých plánov na prevzatie kontroly nad obrovským ropným bohatstvom Iraku, ústrednou zložkou zdrojov Perzského zálivu, ktoré ministerstvo zahraničných vecí v roku 1945 označilo za „ohromujúci zdroj strategickej moci“. a jedna z najväčších vecných cien vo svetovej histórii. Kontrola zdrojov energie poháňa ekonomickú a vojenskú silu USA a „strategická sila“ sa prekladá ako páka ovládania sveta.
Iný výklad je, že administratíva verí presne tomu, čo hovorí: Irak sa zrazu stal hrozbou pre našu existenciu a pre svojich susedov.
Musíme teda zabezpečiť, aby iracké zbrane hromadného ničenia a prostriedky na ich výrobu boli zničené a Saddám Husajn, samotné monštrum, zlikvidovaný. A rýchlo. Vojnu treba viesť túto zimu. Budúca zima už bude neskoro. V tom čase nás už mohol pohltiť hríbový mrak, ktorý predpovedá poradkyňa pre národnú bezpečnosť Condoleezza Riceová.
Predpokladajme, že tento výklad je správny. Ak sa mocnosti na Blízkom východe obávajú Washingtonu viac ako Saddáma, ako sa to zjavne deje, len to odhaľuje ich obmedzené chápanie reality.
Je len náhoda, že už budúcu zimu bude v USA prebiehať prezidentská kampaň. Ako potom môžeme dosiahnuť ohlásené ciele?
Zdá sa, že jeden jednoduchý plán bol ignorovaný, možno preto, že by bol považovaný za šialený, a to je správne. Ale je poučné pýtať sa prečo.
Skromným návrhom je, aby Spojené štáty povzbudili Irán k invázii do Iraku a poskytli Iráncom potrebnú logistickú a vojenskú podporu z bezpečnej vzdialenosti (rakety, bomby, základne atď.).
Ako zástupca jeden pól „osi zla“ nadobudne iný.
Návrh má oproti alternatívam mnoho výhod.
Po prvé, Saddám bude zvrhnutý – v skutočnosti roztrhaný na kusy spolu s kýmkoľvek, kto je mu blízky. Jeho zbrane hromadného ničenia budú tiež zničené spolu s prostriedkami na ich výrobu.
Po druhé, nedôjde k žiadnym americkým obetiam. Je pravda, že veľa Iračanov a Iráncov zomrie. Ale to sotva môže byť znepokojujúce. Bushove kruhy – mnohí z nich recyklovali reaganovcov – silne podporovali Saddáma po tom, čo v roku 1980 zaútočil na Irán, pričom si celkom nevšímali obrovské ľudské náklady, či už vtedy alebo v rámci následného sankčného režimu.
Saddám pravdepodobne použije chemické zbrane. Súčasné vedenie však pevne podporovalo „beštiu z Bagdadu“, keď v rokoch Reagana použil chemické zbrane proti Iránu a keď použil plyn proti „svojim vlastným ľuďom“: Kurdom, ktorí boli jeho vlastným ľudom v tom zmysle, že Čerokími boli Andrew Jacksonovi ľudia.
Súčasní washingtonskí plánovači pokračovali v podpore beštie aj po tom, čo spáchal svoje najhoršie zločiny, dokonca mu poskytli prostriedky na vývoj zbraní hromadného ničenia, jadrových a biologických, až do invázie do Kuvajtu.
Bush č. 1 a Cheney tiež účinne schválili Saddámovo zabíjanie šiitov v marci 1991 v záujme „stability“, ako sa vtedy triezvo vysvetlilo. Podporu jeho útoku na Kurdov stiahli až pod veľkým medzinárodným a domácim tlakom.
Po tretie, OSN nebude problém. Svetu bude zbytočné vysvetľovať, že OSN je relevantná, keď sa riadi príkazmi USA, inak nie.
Po štvrté, Irán má určite oveľa lepšie predpoklady na vedenie vojny a riadenie post-saddámskeho Iraku ako Washington. Na rozdiel od Bushovej administratívy nemá Irán žiadnu podporu pre vražedného Saddáma a jeho program zbraní hromadného ničenia.
Niekto by mohol správne namietať, že nemôžeme dôverovať iránskemu vedeniu, ale určite to platí ešte viac o tých, ktorí pokračovali v pomoci Saddámovi aj po jeho najhorších zločinoch.
Okrem toho budeme ušetrení hanby z vyznávania slepej viery v našich vodcov spôsobom, ktorému sa v totalitných štátoch spravodlivo vysmievame.
Po piate, veľká časť obyvateľstva privíta oslobodenie s nadšením, oveľa viac, ako keby invázia Američanov. Ľudia budú povzbudzovať na uliciach Basry a Karbaly a my sa môžeme pridať k iránskym novinárom, ktorí budú oslavovať šľachtu a spravodlivú vec osloboditeľov.
Po šieste, Irán sa môže posunúť smerom k zavedeniu „demokracie“. Väčšina obyvateľov CK sú šiíti a Irán by mal menej problémov ako USA pri ich udeľovaní, ako sa hovorí v nástupníckej vláde.
Nebude problém získať prístup k irackej rope, rovnako ako by americké spoločnosti mohli práve teraz ľahko využívať iránske energetické zdroje, ak by to Washington dovolil.
Je pravda, že skromný návrh, aby Irán oslobodil Irak, je šialený. Jeho jedinou výhodou je, že je oveľa rozumnejší ako plány, ktoré sa teraz realizujú – alebo by to tak bolo, ak by sa vyhlasované ciele administratívy týkali tých skutočných.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať