V stredu Argentína v zlyhania na svoj štátny dlh druhýkrát za 13 rokov, čím vzdoruje rozhodnutiu amerického súdu a malej kabale finančných fundamentalistov na čele s pravicovým multimiliardovým magnátom hedžových fondov Paulom Singerom. Netreba dodávať, že väčšina mainstreamových analytikov sa už vyhýba obvyklým frázam a núti nás veriť, že za tento výsledok môže argentínska populistická vláda a jej zlé hospodárenie. Aj keď nemá zmysel brániť Argentínu skorumpovanej politickej elity tu je dôležité poskytnúť veľmi potrebnú nápravu tohto unaveného mainstreamového rozprávania.
Prvá vec, ktorú treba poznamenať, je, že napriek opakovaným obvineniam supov, že Argentína pohŕda rozhodnutiami amerických súdov, nie je ochota Argentíny platiť svoje dlhy spochybnená. Krajina má dôveryhodne oddaný sama splácať svojim zahraničným veriteľom odvtedy, čo reštrukturalizovala svoje neudržateľné dlhové zaťaženie v dôsledku historického zlyhania v roku 2001, pričom viac ako 93 % držiteľov dlhopisov prijalo v rokoch 2005 a 2010 ostré nové dlhopisy. V skutočnosti vláda minulý mesiac uložila 539 miliónov USD Bank of New York Mellon, aby splnila svoje záväzky – v plnej miere a včas. Ochota platiť jednoducho nie je problém.
Ak je teda Argentína ochotná zaplatiť a skutočne splnila svoje záväzky prevodom peňazí svojim veriteľom, prečo sa teraz považuje za v omeškaní? Problém je v tom, že Bank of New York, rovnako ako všetky finančné inštitúcie, bola pod príkazmi sudca Griesa okresného súdu v južnom New Yorku neprevádzať žiadnu argentínsku hotovosť jej navrhovateľom, pokiaľ vláda najprv nezaplatí malej skupine takzvaných „vydržaných“ veriteľov, ktorí neúnavne žalujú krajinu o úplné splatenie už od jej začiatkov. Predvolená hodnota z roku 2001. Ďaleko od bytia neochotný zaplatiť, americké súdne príkazy tak opustili Argentínu neschopný zaplatiť jednoducho preto, že jej veritelia nemohli dostať ich platbu.
Prezidentka Fernándezová sa preto úplne nemýlila, keď hromžila, že o Argentíne nemožno povedať, že je v stave zlyhania a že „budú musieť vymyslieť nový termín, aby definovali, čo sa deje“. Chvíľu po tom, čo vyslovila tieto slová, sa na Twitteri začal objavovať nový hashtag: #GrieFault. Zdá sa, že tento pojem skutočne oveľa bližšie približuje to, čo sa skutočne deje.
Hlbší problém za GrieFault sa však scvrkáva na skutočnosť, že Argentína čelí nielen jednej skupine držiteľov dlhopisov, ale dvom: po prvé, skupine „držiteľov výmenných dlhopisov“, s ktorými udržiava dobré vzťahy už od reštrukturalizácie, a potom skupina „vydržaných“ veriteľov, väčšinou fondy, ktorý odmietol prijať podmienky obchodu a počkal na úplné splatenie. V júni rozhodnutie Griesa znemožnilo Argentíne zaplatiť držiteľom výmenných dlhopisov, ak najprv nezaplatila dlžné sumy (t. j. supy).
Griesovo rozhodnutie sa týka iba pohľadávok vo výške 1.5 miliardy dolárov, ktoré je Argentína technicky schopná splatiť bez toho, aby sa dostala do vážnych problémov. Problémom však je, že vláda krajiny je viazaná vnútroštátnym právom dodržiavať takzvané práva na budúce ponuky alebo klauzulu RUFO, ktorá je súčasťou reštrukturalizované dlhopisy. Táto klauzula bráni vláde, aby ponúkla výhodnejšie podmienky pre tých, ktorí majú podiel na trhu, ako pre svojich devízových veriteľov. Inými slovami, ak by mala Argentína pod tlakom Griesovho rozhodnutia poskytnúť zadržaným lepšiu ponuku, musela by ponúknuť rovnakú ponuku všetko svojich veriteľov, čo môže podľa najkonzervatívnejších vládnych odhadov vyvolať dodatočné nároky vo výške 120 miliárd USD.
S ekonomikou krajiny v recesii a jej devízovými rezervami vyčerpanými na iba 30 miliárd USD by takéto nároky úplne premohli argentínske financie a viedli by k oveľa dramatickejšiemu platobnému neplneniu ako v súčasnosti, čo sa týka len spomínaných 539 miliónov USD, ktoré boli splatné 30. júna a ktorej ochranná lehota uplynula v stredu. Inými slovami, tým, že Argentína odmietla zaplatiť supie fondy a v dobrej viere sa snažila dodržať svoje záväzky voči trochu rozumnejším držiteľom výmenných dlhopisov, možno povedať, že je odhodlanejšia predchádzať platobnej neschopnosti než Paul Singer alebo sudca Griesa. Inými slovami, Argentína je tu lepším obchodným partnerom.
Naproti tomu supie fondy tvoria Taliban globálnych financií. Na rozdiel od mnohých argentínskych držiteľov výmenných dlhopisov, supy nikdy neboli pre krajinu správnym veriteľom. Argentíne nepožičali ani jeden dolár; skôr skúpili jeho problémové dlhopisy na sekundárnom trhu len za centy dolára. Bolo to ľahké, pretože koncom roku 2001 boli mnohí argentínski držitelia dlhopisov drobnými retailovými investormi vrátane dôchodcov v Taliansku, Nemecku a Japonsku. Mnohí z týchto zúfalých retailových investorov, vystrašení z vyhliadky na stratu svojich celoživotných úspor, predali svoje dlhopisy hedžovým fondom Wall Street za výrazne znížené ceny v dôsledku zlyhania.
Väčšina týchto hedžových fondov následne prijala reštrukturalizačnú dohodu z roku 2005. Po kúpe dlhopisov len za 15 (niektorí hovoria, že 6 centov) za dolár, sa reštrukturalizovali za 30 centov, čo špekulantom prinieslo pekné zisky. Okrem toho dohoda zahŕňala množstvo sladidiel na stimuláciu vysokej účasti investorov. Najdôležitejšie je, že k novým dlhopisom bol pripojený takzvaný HDP warrant, čo znamenalo, že držitelia výmenných dlhopisov by získali väčšie výnosy, ak by rast Argentíny prekročil určitú hranicu. Keďže hospodársky rast krajiny medzi rokmi 7 a 9 dosahoval stabilných 2001 – 2008 %, držitelia výmenných dlhopisov dosiahli neočakávaný zisk.
Niektorým však ani toto nestačilo. Pod vedením Singera sa supie fondy – pravdivé meno – správali ešte viac oportunisticky ako držitelia výmenných dlhopisov: jednoducho chceli všetko.Samozrejme, požiadavka na 100 centov za dolár bola na začiatku úplne nereálna, ale tým, že sme Argentínu v poslednom desaťročí prenasledovali po celom svete, postavili ju pred súd v rôznych krajinách a pokúsili sa uplatniť nároky na jej zahraničné aktíva vrátane jej veľvyslanectiev. a dokonca aj prezidentské lietadlo sa supy usilovne pokúšali získať späť čo najviac – zatiaľ neúspešne.
Koncom roka 2012 sa prisluhovači Paula Singera zdali byť blízko úspechu, keď nakrátko podarilo pripevniť vlajková loď argentínskeho námorníctva, La Libertad, v Ghane, zadržiavanie výkupného za loď až do úplného splatenia a takmer spustenie medzinárodnej krízy, keď námorníci vojnovej lode mávali automatickými puškami na predstaviteľov ghanského prístavu po tom, čo im bolo zamietnuté povolenie opustiť prístav. Zjavne, ak nepočítame priame mafiánske metódy, žiadne prostriedky nie sú pre supov príliš extrémne. Rozsudok Griesa však svojou dravosťou prekonal všetky predchádzajúce metódy. Joseph Stiglitz: „Po celom svete sa nám hádzalo veľa bômb povedal"a toto je Amerika, ktorá hádže bombu do globálneho ekonomického systému."
Pre niektorých môže preto priame odmietnutie Griesovho rozhodnutia Argentínou vyzerať ako ďalší prefíkaný čin vzdoru voči dlžníkovi. Napriek tomu by sme sa nemali nechať oklamať prvým zjavom. Po pravde, dva argentínske neplnenia sa nikdy skutočne nezamerali na globálne financie. Zatiaľ čo platobná neschopnosť v roku 2001 väčšinou poškodila nič netušiacu skupinu malých retailových investorov v Európe (Wall Street už v r. škandalózna megavýmena začiatkom toho roku), súčasná je úzko namierená proti veľmi malej podskupine špekulatívnych investorov – obzvlášť fundamentalistickej frakcii globálnych financií, ktorá je taká nemilosrdná vo svojej honbe za ziskom, že sa jej nevyhýba. prenasledovanie krízou zmietaných rozvojových krajín aj keď ich občania čelia rozsiahlej sociálnej dislokácii, aby splatili verejný dlh.
Samozrejme, Argentína urobila správnu vec, keď povedala týmto supím fondom, aby sa stratili – rovnako ako urobila správnu vec, keď v roku 2001 odmietla plne splatiť svoj neudržateľný vonkajší dlh. Víťazstvo Singera a spol. by vytvorilo katastrofálny precedens, ktorý by značne sťažili silne zadlženým krajinám (nielen Argentíne) v budúcich krízach usporiadaným spôsobom reštrukturalizovať svoje dlhy. Ale aj keď by sme mali zatlieskať rozhodnutiu Argentíny opätovne potvrdiť svoju ekonomickú suverenitu, je dôležité poznamenať, že nesplácanie nie je pre zahraničných veriteľov také zlé, ako sa môže zdať. V skutočnosti v konkrétnom bystrá analýzaFinančný komentátor Felix Salmon presvedčivo argumentoval, ako si v skutočnosti vymieňajú držitelia dlhopisov aj veritelia stáť získať z GrieFault.
Navyše, ako som tvrdil v predchádzajúci stĺpecArgentínska vláda bola v posledných mesiacoch nútená hľadať zblíženie so svojimi zahraničnými veriteľmi, aby uspokojila rastúcu štrukturálnu závislosť krajiny od zahraničného kapitálu. Od roku 2005 išla štipľavá rétorika vlády proti globálnym financiám – predovšetkým supom – ruka v ruke s pragmatickým politickým prístupom zameraným na postupné obnovenie dôvery investorov a prístupu na medzinárodné kapitálové trhy. Zatiaľ čo sa GrieFault môže zdať nič netušiacemu a zle informovanému oku ako ďalší radikálny zlom v logike neoliberálnych financií, bližšia kontrola naznačuje niečo iné: bolo to práve v snahe udržať dobré vzťahy s držiteľmi výmenných dlhopisov a globálnou finančnou komunitou. všeobecnejšie, že Argentína sa rozhodla vzdorovať supom.
Mnoho obyčajných Argentínčanov, ktorí si túto skutočnosť plne uvedomujú a sú stále frustrovaní z dlhotrvajúcej a prehlbujúcej sa ekonomickej krízy u nás doma, už nedávajú veľkú nádej na konvenčné riešenia – či už neoliberálne alebo neoperonistické. "Nezáleží na tom, či je to sudca v New Yorku alebo prezident v Argentíne," jeden Porteño bol citovaný ako sa hovorí. „Mám pocit, že ani jednému nezáleží na ľuďoch a na budúcnosti tejto krajiny. Je to, ako keby sa títo ľudia, ktorí majú moc, smiali do tváre nám obyčajným občanom."
Jerome Roos je doktorandom v oblasti medzinárodnej politickej ekonómie na Európskom univerzitnom inštitúte a zakladajúcim redaktorom Časopis ROAR.