Možno sa v 21. storočí nezdalo potrebné položiť alebo odpovedať na takúto smiešnu otázku. Európsky kolonializmus sa napokon v poslednej polovici minulého storočia zrútil politicky, morálne a dokonca aj právne. Jeho nároky boli dôkladne odhalené a úplne zdiskreditované. Rozpadlo sa aj sovietske impérium.
A predsa sa nájdu takí, ktorí sú odvážni a trvajú na tom, že – dokonca aj teraz – je to globálna vládna autorita USA, ktorá v dnešnom svete zabezpečuje mieru bezpečnosti a prosperity. Nie je prekvapením, že zástancovia tejto koncepcie svetového poriadku závislého od vojenských, ekonomických, diplomatických a ideologických schopností USA sú sami Američania. O to menej prekvapujúce je, že najvýraznejší oslavovatelia tohto nového variantu samoúčelného a totalizujúceho imperiálneho prístupu k bezpečnosti a prosperite sa nachádzajú buď v akademických inštitúciách USA, alebo v ich hlavných médiách.
Michaela Mandelbauma považujem za najnehanebnejšieho a najvýrečnejšieho obhajcu tohto amerického „projektu globálnej nadvlády“, ktorý šťastne nazýva „svetová de facto vláda“. Túto úlohu pre svoju krajinu presadzuje knihu po knihe. Nedávno Mandelbaum zopakoval svoj argument v krátkej eseji „Môže si Amerika udržať svoju globálnu úlohu? ktorý sa objaví vo vydaní z januára 2014 Súčasná história. Jeho téza je priama: „[USA] poskytujú celému svetu, nielen svojim spojencom, mnohé zo služieb, ktoré vlády poskytujú krajinám, ktorým vládnu. Alebo jednoduchšie: „...USA stoja osamotene ako svetová de facto vláda“.
Nevďačné masy?
Je dôležité vziať na vedomie tvrdenie, že na rozdiel od minulých impérií a hegemónnych štátov, USA samotné podnikli systémové or štrukturálne a nemá sa chápať tak, že slúži len tým štátom, ktoré sú spojené priateľstvom, hodnotami a záväznými dohodami. V tomto ohľade táto nová forma svetovej vlády, hoci je spravovaná z jej etatistického ústredia vo Washingtone, tvrdí, že je metapolitická a všetci by ju mali oceniť ako podporujúcu zlepšenie ľudstva. Je teda dôvodom na začudovanie, keď sa zohľadnia výsledky prieskumov verejnej mienky z celého sveta, ktoré znovu a znovu naznačujú, že USA sú z hľadiska mieru a spravodlivosti považované za najnebezpečnejšiu krajinu. Z Mandelbaumovho svetonázoru by sa zdalo, že "Len nevedia, aké majú šťastie!"
Prečo je Mandelbaum taký namyslený, pokiaľ ide o prínos globálnej úlohy USA? Je to v podstate presvedčenie, že práve vojenská sila USA je zárukou zavedeného poriadku, ktorý sa vyhýba vojnám a chráni krajiny pred agresívnym správaním štátov s revizionistickými cieľmi zahraničnej politiky. Presnejšie povedané, Európa môže byť pokojná kvôli vojenskej prítomnosti USA, zatiaľ čo aj Rusko si môže byť isté, že Nemecko sa už nebude snažiť dobyť svoje územie, ako sa to v minulom storočí pokúšalo dvakrát. Podobne vo východoázijskom prostredí je Čína odrádzaná od regionálneho presadzovania svojej vôle riešiť ostrovné a územné spory, pričom je zároveň uisťovaná, že Japonsko už znova nezaútočí na čínsku pevninu.
Takáto špekulácia je do istej miery hodnoverná, ale vyzerá skôr ako dividenda aliančného vzťahu v historickom prostredí, keď sa uchýli k vojne ako rozpúšťadlu medzinárodne konflikty sa zdajú byť čoraz viac nefunkčné. A nepredstiera, že spolupracuje s nečestným spojencom, akým je Izrael, ktorý sa zdá byť ochotný zaútočiť na Irán bez ohľadu na to, či Biely dom signalizuje súhlas alebo nie.
Doplňujúce tvrdenie o poskytnutí vzoru globálnej ekonomickej prosperity je tiež prinajlepšom zavádzajúce a pravdepodobne chybné. USA predsedá neoliberálnemu svetovému poriadku, ktorý dosiahol ekonomický rast, ale za cenu pretrvávajúcej masovej chudoby, hrubých a prehlbujúcich sa nerovností, neudržateľného konzumizmu, cyklickej nestability a miery emisií skleníkových plynov, ktoré ohrozujú ľudskú budúcnosť.
Okrem toho je úloha USA chválená za využitie svojich schopností „čeliť najnebezpečnejšiemu trendu v bezpečnostných záležitostiach 21. storočia: šíreniu jadrových zbraní do krajín a neštátnych subjektov, ktoré ich nemajú a ktoré by ohrozovali medzinárodné objednať, ak tak urobili“. To, čo Mandelbaum nespomína a silne naznačuje absenciu čohokoľvek, čo by sa podobalo „svetovej vláde“, je neschopnosť existujúcich globálnych politických mechanizmov, či už pod záštitou USA alebo iných, vyriešiť naliehavé problémy kolektívneho majetku.
Spomenul by som niekoľko: chudoba, jadrové zbrane, spravodlivý obchod a zmena klímy. Ani imperiálne vedenie, ani činy iniciatív zameraných na štátne politiky neboli schopné slúžiť ľudským alebo globálnym záujmom. To by si vyžadovalo prinajmenšom jadrové odzbrojenie, vynútiteľné obmedzenia emisií uhlíka a koniec poľnohospodárskych dotácií v Severnej Amerike a Európe.
Krátkozraké videnie sveta
Mandelbaum a podobné názory, ktoré spájajú národné a globálne záujmy, sa zdajú byť slepí voči napätiu medzi tým, čo je dobré pre USA a ich priateľov, a tým, čo je dobré pre svet a ich národy. A neexistuje žiadna vážnejšia slepota, alebo je to len akútna krátkozrakosť, ako Mandlebaumovo tvrdenie, že najväčšie nebezpečenstvo jadrových zbraní vzniká skôr od tých politických aktérov, ktorí ich nevlastnia, než od tých, ktorí takéto zbrane v minulosti používali, a pokračovať v rozmiestňovaní jadrových zbraní v kontexte strategického záujmu. Možno sa len čudovať absencii slova „dron“ v Mandelbaumovom rozprávaní o tom, prečo by mal byť svet vďačný za spôsob, akým USA globálne projektujú svoju silu!
Mandelbaumova globálna vízia má ďalšie ťažkosti, vrátane do očí bijúceho vnútorného rozporu. Chváli USA za uplatňovanie prodemokratického vplyvu na celom svete. Aj keď je táto pochvala čiastočne zaslúžená, neberie na vedomie ani nezrovnalosti v jej uplatňovaní, ani úplné nezohľadnenie súhlasu ľudu a iných vlád vo vzťahu k de facto svetovej vláde USA.
Pochybujem, že by sa v Moskve a Pekingu našlo veľa podporovateľov Mandelbaumových receptov na riadenie sveta napriek výhodám, ktoré sú údajne poskytnuté Rusku a Číne. Politika sebaurčenia a procedurálnej demokracie sú pre vzťahy medzi štátom a spoločnosťou v poriadku, ale pokiaľ ide o riadenie svetovej demokracie, je celkom v poriadku založiť systém na globálnom autoritárstve.
Pri zobrazovaní budúcnosti nás Mandelbaum upozorňuje na tri scenáre, ktoré súvisia s jeho tézou. V tom, čo nazýva „najpriaznivejšie z nich“, tie, ktoré môžu najviac získať, konkrétne Európa a Japonsko, by pomohli USA a uľahčili by bremeno svetovej vlády. Takáto perspektíva je skutočne veľmi slabo zamaskovaná na alianciu, hoci v pravdepodobne menej konfliktnom globálnom prostredí. Túto budúcnosť nepovažuje za najpravdepodobnejšiu. Najmenej priaznivá by bola výzva Číny, ktorá by vyvolala návrat k rovnováhe síl svetového poriadku, v ktorom by protichodné aliancie vytvorili bezpečnostný systém, ktorý by sa podobal medzinárodným vzťahom počas studenej vojny.
Súčasný stav
Mandelbaum však predpokladá, že Číňania sú príliš prefíkaní na to, aby sa rozhodli pre takú riskantnú budúcnosť. To, čo považuje za najpravdepodobnejšie, je pokračovanie súčasného usporiadania bez veľkej pomoci spojencov alebo veľkých prekážok zo strany protivníkov. Neznámou, ktorú uznáva, je, či americká verejnosť bude pokračovať vo financovaní takéhoto systému svetovej vlády vzhľadom na neúspechy v Iraku a Afganistane, ako aj na rastúce domáce tlaky na znižovanie verejných výdavkov a znižovanie daní v reakcii na záťaž rýchlo starnúce obyvateľstvo.
Je dobré si uvedomiť, že tento nový diskurz o imperiálnych povinnostiach a výsadách je koncipovaný ako vec globálny rozsah. Toto je skutočne nové. Napriek tomu je dosť starý. Počas celého vývoja modernosť, Západ sa vždy staval do úlohy záchrancu celého ľudstva. V koloniálnej ére bol tento dar ľudstvu opísaný ako „bremeno bieleho muža“ alebo vyhlásený za „civilizačnú misiu“ Západu. Ako si ľudia žijúci na globálnom juhu dobre uvedomujú, tento vznešený jazyk poskytol zdôvodnenie rôznych foriem násilného vykorisťovania ne-západu. Mandelbaum totiž ponúka svetu nové zdôvodnenie západnej dominancie pod hlavičkou „de facto svetovej vlády“. Tvrdí, že je to servisná inštitúcia pre svet. Nikde sa neuznáva, že neúmerné množstvo násilia, militarizmu a privlastňovania si zdrojov a bohatstva pochádza z USA.
Ak sa presvedčia o Mandelbaumovom argumente, národy sveta a ich vodcovia by mali byť vďační, že USA nesú zodpovednosť za riadenie sveta. Očakával by som, že pravdepodobnejšou emóciou neamerických čitateľov je odmietavý postoj a čudovanie sa, ako môže taká arogancia obstáť v skutočnosti, že toto predstieranie amerického stráženia globálnych záujmov má v posledných desaťročiach tak málo pozitívneho na to, aby sa prejavilo.
Richard Falk je Albert G Milbank emeritným profesorom medzinárodného práva na Princetonskej univerzite a hosťujúcim významným profesorom globálnych a medzinárodných štúdií na Kalifornskej univerzite v Santa Barbare. Je tiež osobitným spravodajcom OSN pre ľudské práva Palestínčanov.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať