[Kontakt: Joanne Landy, [chránené e-mailom]]
Po zvolení Baracka Obamu milióny v Spojených štátoch a na celom svete dúfajú v úľavu od nebezpečnej arogancie a deštruktívnosti zahraničnej polície Georgea Busha.r. Očakáva sa, že prezident Obama prijme dôležité pozitívne iniciatívy – ako je zatvorenie Guantánama a zrušenie pravidla, ktoré odopiera medzinárodným organizáciám prijímajúcim pomoc USA právo informovať ženy o potratoch. Keď príde nevyhnutná pravicová reakcia na tieto iniciatívy, pre nás v mierovom hnutí bude kľúčové ich brániť. Pri niektorých širších otázkach existuje šanca, že pri silnom pokračujúcom tlaku ľudu – v rámci Spojených štátov aj mimo nich – sa predvolebné nádeje mnohých Obamových priaznivcov môžu naplniť v otázkach, ako je ukončenie vojny v Iraku alebo ukončenie späť od Bushovho pokusu o inštaláciu „raketovej obrany“ v Poľsku a Českej republike.
Obamova administratíva bude čeliť množstvu kritických otázok v zahraničnej politike, ako napríklad vzťah k Iránu, Afganistanu a Pakistanu, Izraelu a Palestíne, Kube, Rusku, Číne, Latinskej Amerike, AFRICOM (nová štruktúra Pentagonu pre Afriku), Severnej Kórea, rozšírenie NATO, zbrane vo vesmíre, jadrové a konvenčné zbrane – a možno najdôležitejšie, medzinárodná ekonomika a globálne otepľovanie. Populárne hnutia môžu uspieť v tom, aby Obamu do určitej miery pohli v týchto otázkach, a preto je okamžitá mobilizácia nevyhnutná. Dosiahnutie dôkladnej a dôslednej progresívnej zahraničnej politiky si však bude vyžadovať podstatnú, nielen rétorickú, transformačnú politiku v Spojených štátoch, ktorá ďaleko presahuje to, čo máme dôvod očakávať od prezidenta Baracka Obamu.
Obamovi zahraničnopolitickí poradcovia a menovania, predvolebné prejavy a internetová stránka nám pripomínajú, že už preukázal svoju podporu mnohým ústredným princípom imperiálnej politiky USA. Čo je ešte zásadnejšie, vzhľadom na korporátne záujmy, s ktorými sú Obama a Demokratická strana prepojené, existujú hranice toho, ako ďaleko môže alebo bude jeho administratíva zájsť pri transformácii vzťahov USA so zvyškom sveta.
Ale ľudia boli povzbudený rozsiahlym odmietnutím Bushovej politiky a zvolením kandidáta, ktorý široko, aj keď často vágne hovoril o potrebe zmeny. Ak hnutia v tejto krajine a v zahraničí dokážu stavať na ľudových nádejach a ukázať, že to, čo je potrebné, je skutočne progresívna zmena, môžu posunúť USA fzahraničnú politiku k týmto hraniciam a zaradiť do verejnej agendy hlbšie výzvy spôsobu, akým Spojené štáty pristupujú k svojim vlastným ľuďom a zvyšku sveta. Takto môžeme začať proces vytvárania radikálno-demokratickej transformačnej politiky, ktorú táto krajina vyžaduje.
Nová zahraničná politika USA
Mierové hnutie už dlho robí mimoriadne cennú prácu v boji proti mnohým vojnám, intervenciám a zbraňovým systémom americkej vlády. Ale je to tiež potrebné ustúpiť od these denno-denné obranné bitky a premýšľať v širokom, pozitívnom zmysle o tom, ako by vyzerala progresívna zahraničná politika USA. Kampaň za mier a demokraciu so sídlom v New Yorku (ktorej som spoluriaditeľom) prispel k diskusii o novej zahraničnej politike, pričom obhajoval „détenprístup zdola k riešeniu medzinárodného konfliktu vytvorením alternatívy k veľmocenskej politike, alternatívy založenej na hnutích za mier, sociálnu spravodlivosť a demokratické slobody prekračujúce národné hranice.[1] Kampaň vyzýva na novú zahraničnú politiku USA, ktorá:
Obamova zahraničná politika
Ľuďom na celom svete sa po porážke Johna McCaina nesmierne uľaví a dúfajú, že signalizuje odmietnutie osemročnej deštruktívnej politiky Bushovej administratívy. A skutočne, môžeme očakávať, že prezident Barack Obama ukončí macho kovbojský štýl Georga W. Busha svojou bojovnou rétorikou „Ak nie si s nami, si proti nám“, „Prines ich na“, „Os zla“, „Mŕtvy alebo živý“ a „Globálna vojna proti terorizmu“. Ale koniec takýchto provokácií, hoci je mimoriadne vítaný, nestačí. A prehľad niektorých najvýznamnejších pozícií Obamovej zahraničnej politiky dáva dôvod na obavy, ba dokonca na poplach.[2]
Obama pohrozil, že sa zaútočí na Usámu bin Ládina a ďalších predstaviteľov al-Kájdy s vysokou hodnotou v Pakistane, či už so súhlasom pakistanskej vlády alebo bez nej. Zatiaľ nie je jasné, či má Obama v úmysle pokračovať v Bushovej politike využívania americkej vojenskej sily na útoky na sily Talibanu v severných oblastiach Pakistanu. V každom prípade je americká vojenská intervencia v Afganistane a Pakistane odsúdená na neúspech, no okrem toho americké pozemné a letecké vojny bežne zabíjajú a zraňujú veľké množstvo civilistov, pričom v procese verbujú vlny nových podporovateľov terorizmu a fundamentalizmu.
Pakistanský generál Kayani po americkom pozemnom nálete v septembri 2008 vyhlásil, že Pakistan bude brániť svoje hranice za „všetku cenu“, ak dôjde k ďalším vpádom amerických jednotiek, a prezident Bush bol nútený, aspoň dočasne, tieto pozemné útoky zastaviť. Pakistanské úrady najskôr naznačili, že by sa pozerali iným smerom, keby americké vojenské sily konali iba zo vzduchu. Verejná mienka v Pakistane však bola natoľko rozhorčená porušením pakistanskej suverenity a stratami na životoch spôsobenými americkými leteckými útokmi, že pakistanskí politici boli nútení odsúdiť americkú agresiu zo vzduchu aj zo zeme. Po stretnutí s novým šéfom amerického ústredného velenia Davidom Petraeusom 3. novembra 2008 pakistanský prezident Asif Ali Zardari odhalil tlak, ktorý pociťoval, keď povedal: „Pokračujúce útoky bezpilotných lietadiel na naše územie, ktoré vedú k strate vzácnych životy a majetok, sú kontraproduktívne a ťažko vysvetliteľné demokraticky zvolenou vládou. Vytvára to medzeru v dôveryhodnosti.“[3] Bombardovanie Busha však pokračuje.
Afganský prezident Hamíd Karzaj takisto protestoval proti leteckým útokom, ktoré zabíjajú civilistov, aj keď nie je jasné, či priamo vyzval na ukončenie používania vzdušných síl. Ale ak by bolo také ľahké vyhnúť sa zabíjaniu civilistov pri boji proti povstaniu zo vzduchu, Spojené štáty by to už pravdepodobne urobili. Alternatíva, ktorú doteraz presadzoval Obama, vyslanie ďalších pozemných jednotiek, aby sa až tak nespoliehali na letecké útoky,[4] však nemá o nič väčšiu šancu uspieť ako predchádzajúce okupácie Britmi alebo Rusmi. A keďže americké pozemné jednotky čelia takmer nevyhnutným porážkam v bojoch proti Talibanu, bude ťažké odolať tlaku na zavedenie vzdušných síl.
Nádej na podkopanie al-Káidy a záchranu Afganistanu pred obnovením vlády Talibanu môže poskytnúť iba politické, a nie vojenské riešenie. To je však nemožné, pokiaľ je boj proti al-Káide a Talibanu vnímaný ako súčasť americkej imperiálnej agendy. Musíme pripomenúť, že al-Káida bola založená v prvom rade v opozícii voči americkej vojenskej prítomnosti v Saudskej Arábii po vojne v Perzskom zálive – a nebola to len osobná námietka Usámu bin Ládina; dokázal využiť hlbokú nevôľu voči americkým silám na celom Blízkom východe.
To, čo je potrebné, je presne nie vniesť moc USA alebo NATO do politiky regiónu. Mnohí analytici tvrdili, že stabilné vyriešenie konfliktu v Afganistane si bude vyžadovať určitý druh regionálneho urovnania zahŕňajúce Afganistan, Pakistan, Indiu a Irán. Môže to tak byť, ale Spojené štáty ako vonkajšia imperiálna sila, ktorej sa hlboko a oprávnene nedôveruje, by nemali byť hráčom v žiadnom regionálnom usporiadaní (okrem poskytovania pomoci a záruk nezasahovania). Spojené štáty nevyhnutne skreslia a otrávia tento proces, keď sa pokúsia nakonfigurovať výsledok tak, aby slúžil svojim vojenským, korporátnym a reálpolitickým cieľom. Bez americkej prítomnosti by mohli časom vzniknúť nové, demokratickejšie politické zoskupenia – alternatívy skorumpovanej Karzajovej vlády a Talibanu.
Centrum bipartisanskej politiky so sídlom vo Washingtone vydalo v septembri 2008 správu „Vyrovnanie sa výzve: politika USA smerom k iránskemu jadrovému rozvoju“, ktorá nielenže skúmala myšlienku blokovania dovozu iránskeho benzínu, ale tiež uviedla, že „vojenský útok je uskutočniteľnou možnosťou a musí zostať poslednou možnosťou." Medzi autormi správy je Dennis Ross, jeden z Obamových hlavných poradcov pre Blízky východ. New York Times členka redakčnej rady Carol Giacomo napísala 3. novembra 2008 široko rozšírený redakčný komentár, v ktorom vyjadrila obavy, že táto správa a ďalšie washingtonské diskusie o Iráne až príliš pripomínajú klímu, ktorá predchádzala vojne v Iraku. Na druhej strane ďalšia správa, spoločné vyhlásenie expertov o Iráne, ukazuje menej bojovným smerom, aj keď stále vidí úlohu pri výkone americkej moci v regióne. Uvidí sa, či sa Obama bude riadiť pokynmi jednej z týchto dvoch správ.
Obama často kategoricky hovoril, že Spojené štáty nemôžu dovoliť Iránu mať jadrovú zbraň. Ale čo ak, čo je viac než pravdepodobné, Iránci budú pri rokovaniach trvať na tom, aby mali „všetko okrem“ jadrovej zbrane – inými slovami, vývoj všetkých komponentov potrebných pre jadrovú bombu bez toho, aby ju skutočne mali? V dňoch 29 London Review of Booksuznávaný učenec Ervand Abrahamian napísal, že dokonca aj iránski „minimalisti“, často definovaní na Západe ako „reformisti“, ktorí považujú Ahmadínedžáda za nebezpečne provokatívneho, by napriek tomu „chceli rozvíjať [jadrový] program pomaly, čím by získali vedomosti a vybavenie potrebné na výrobu zbraní v dlhodobom horizonte. V nukleárnom jazyku je to známe ako japonská možnosť. Túto možnosť má asi tridsať krajín a pravdepodobne to bol nedeklarovaný cieľ Iránu posledných dvadsať rokov.“[5]
Iránska vláda bude pravdepodobne trvať na presadzovaní aspoň tejto „minimalistickej“ možnosti, čo je pochopiteľné, ak nie podporiteľné vzhľadom na skutočnosť, že Spojené štáty (spolu s ostatnými jadrovými mocnosťami) počas desaťročí demokratickej aj republikánskej administratívy dali jasne najavo svoj záväzok udržiavať a modernizovať svoj vlastný jadrový arzenál. Ako zdôraznila Kampaň za mier a demokraciu vo svojom prihlasovacom vyhlásení z roku 2006 „Irán: Ani americká agresia, ani teokratická represia":
Vytrhne sa Obamova administratíva konečne z tejto deštruktívnej histórie a otvorí cestu skutočnému riešeniu v podobe dvoch štátov? Obama počas svojej kampane zaujímal postoje k Izraelu a Palestíne, ktoré boli v podstate na nerozoznanie od podsúvania sa izraelskej vládnej politike Bushovej administratívy a jeho vymenovanie Rahma Emanuela za náčelníka štábu nie je povzbudivé. Je však možné – aj keď nepravdepodobné – že Obama sa v tejto kritickej otázke posunie novým smerom. Každý, kto dúfa v mier na Blízkom východe, by mal pomôcť vyvinúť čo najväčší tlak na novú administratívu, aby sa tak stalo.
Nižšie sú uvedené výňatky z predvolebných pozícií o zahraničnej politike a obrane z r Webová stránka kampane Obama-Biden.
Počas prezidentskej kampane sa tvrdilo, že Obama potrebuje povedať tieto veci, „aby bol zvolený“, ale v skutočnosti to nemyslel vážne. Teraz je čas otestovať túto hypotézu. Ak budeme postupovať rýchlo, možno sa nám podarí prinútiť Obamu, aby zvrátil niektoré zo svojich sľubov z retrográdnej kampane, či už ich myslel vážne alebo nie.
Dobrým príkladom je navrhovaný americký vojenský radar v Českej republike a sprievodné rakety Interceptor pre Poľsko. Prezident Bush už podpísal s oboma krajinami dohody o inštalácii týchto základní. Obama naznačil pozitívny postoj k rozširovaniu americkej „protiraketovej obrany“, ale pripustil medzeru – že chce mať istotu, že takéto systémy fungujú skôr, ako sa pohne vpred. Hnutie proti českému radaru bolo medzitým neuveriteľne úspešné. Proti radaru je viac ako 70 percent obyvateľov a vláde sa zatiaľ nepodarilo dosiahnuť v parlamente hlasovanie za jeho prijatie. Hlasovanie bolo odložené a pravdepodobne sa uskutoční až po Obamovom úrade. Kampaň za mier a demokraciu spolupracovala s niekoľkými ďalšími mierovými organizáciami USA, aby podporila svojich českých priateľov a odradila Bushovu administratívu od napredovania v tomto projekte.[8] Prezident Obama potrebuje počuť od opozície túto nebezpečnú eskaláciu do novej studenej vojny nie preto, že „to nebude fungovať“, ale preto, že to prudko zvýši úroveň jadrového napätia vo svete.
Ako zareaguje Barack Obama na toto hrozné dedičstvo? Obamove sľuby a rétorika naznačujú krok späť od najbezohľadnejších dobrodružstiev Bushovej administratívy. Ale imperiálna politika, ktorú prijíma, znamená, že riziko nebezpečnej konfrontácie zostáva značné. Príliš často mnohí priaznivci Obamu a niekedy aj samotný Obama zachádzajú ešte ďalej a navrhujú, že pri odmietaní neúspechov za posledných osem rokov sa musíme vrátiť do zlatého veku Clintonovej administratívy a/alebo do mnohostranný a zdržanlivý modus vivendi prvého prezidenta Busha.
Stojí za to sa teda vrátiť, pozrieť sa na zahraničnú politiku Clintonovej administratívy a zamyslieť sa nad tým, či je to naozaj to, kam chceme ísť. Andrew Bacevich, ktorý má ďaleko od ľavičiara, dobre zachytil Clintonovej zahraničnopolitický odkaz vo svojej dôležitej nedávnej knihe, Hranice moci:
„... [V roku 1993 Clinton] pristúpil k podpore Pax Americana-lite, štedro ochutených americkou vojenskou silou... Bill Clinton vyslal americké jednotky do Somálska, na Haiti a na Balkán, keď americké rakety a bomby odpálili Srbov, Sudáncov, Afgancov, a Iračanov.“[10]
Dnešný dramatický medzinárodný ekonomický kolaps podčiarkuje potrebu radikálne odlišného druhu multilateralizmu – multilateralizmu ľudí a vlád, ktoré ich skutočne zastupujú, schopného vytvoriť spravodlivý a demokratický globálny ekonomický a politický systém. Jedným slovom socializmus. Dnes sú milióny obetí kolotoča korporácií, ich trhov a vlád, ktoré sú im podriadené. Hoci by sa mala požadovať väčšia korporátna regulácia, hlavným problémom je, že dynamika kapitalizmu má tendenciu prekračovať regulačné obmedzenia, keďže samotná logika systému poháňa investície do najnižšie platenej pracovnej sily za účelom najväčšieho zisku, bez ohľadu na sociálne náklady. Dnes trpíme ľudskými a environmentálnymi následkami tejto dynamiky.
Povesť socializmu tragicky poškodili hrôzy byrokratického komunizmu a bude veľmi ťažké oživiť socialistický ideál. Musíme ho však oživiť, pričom úplne jasne dáme najavo, že náš záväzok voči demokracii je nevyhnutný pre akýkoľvek socializmus, ktorý si zaslúži podporu. Hoci víťazstvo socialistov dnes nie je na programe dňa, čoraz menej ľudí verí v posvätnosť trhov a legitimitu korporácií, čo opäť umožňuje začať spochybňovať posvätnosť a legitimitu samotného kapitalizmu. Tým v žiadnom prípade nechcem naznačovať, že by sme mali zabudnúť na bezprostredné domáce a medzinárodné boje. Nie je čas povedať: „Revolúcia je jediné riešenie, reforma je chloroform“, ale naša práca na okamžitej reforme musí byť naplnená širšou víziou.
Stále je ťažké uveriť, že táto krajina so svojím hlboko rasistickým dedičstvom skutočne zvolila za prezidenta Afroameričana. Víťazstvo Baracka Obamu ukázalo, že americký ľud je skutočne schopný zmeny, a to nás môže inšpirovať v práci, ktorá nás čaká. Hoci v reakcii na silnejúcu krízu a tlak verejnosti môže urobiť radikálnejšie kroky, ako pôvodne zamýšľal, Sám Obama pravdepodobne sklame – už s tým začal. Ale zvýšené očakávania, ktoré vyvolal Obama, môžu v konečnom dôsledku vyvolať obrovské nové hnutia za spoločenskú zmenu. Dúfajme, že hnutia nebudú militantné len v uliciach, ale budú smerovať k vytvoreniu novej politickej strany bez korporácií, ktorej program budú určovať pracovníci a ich spojenci. Takáto strana môže skutočne začať pretvárať politické prostredie našej krajiny.
1. Ak sa chcete dozvedieť viac o kampani za mier a demokraciu, navštívte stránku webová stránka CPD.
2. Tento článok sa bude zaoberať len niekoľkými kľúčovými otázkami zahraničnej politiky, ktorým bude nová administratíva čeliť. Podrobnejšia správa by sa podrobne venovala americkej zahraničnej politike voči Ázii, Afrike a Latinskej Amerike.
3. "Petraeus v Pakistane počuje sťažnosti na raketové útoky," od Jane Perlez, New York Times, 3. novembra 2008
4. Obama o Afganistane počas svojej kampane slávne povedal: „Musíme tam dokončiť prácu a to si vyžaduje, aby sme mali dostatok vojakov, aby sme neútočili len na dediny a nezabíjali civilistov, čo spôsobuje obrovské problémy. tam."
5."Kto je zodpovedný?“ od Ervanda Abrahamiana, recenzia Ahmadínedžád: Tajná história iránskeho radikálneho vodcu od Kasra Naji a Cesta k demokracii v Iráne od Akbara Ganjiho, London Review of Books, 29. októbra 2008.
6. My v mierovom hnutí musíme vážne diskutovať o tom, čo máme na mysli, keď vyzývame Spojené štáty na rokovania, a to nielen s Iránom, ale aj s inými krajinami. Pruský vojenský historik a teoretik Carl von Clausewitz raz povedal, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami. Platí to aj naopak, tj politika – a vyjednávanie – môžu byť vojnou alebo zastrašovaním inými prostriedkami. Musíme sa teda spýtať, aké sú ciele našej vlády (alebo akejkoľvek inej vlády v tejto súvislosti), keď vstupuje do konkrétnych rokovaní. Sú legitímne? Sú hodní našej podpory?
7. Pozri napríklad „Shirin Ebadi: Don't Attack Iran“ od Roberta Dreyfussa v r. Národ, Apríla 29, 2008
8. Informácie o práci Kampane za mier a demokraciu proti českému radaru nájdete na webová stránka CPD.
9. Hranice moci: Koniec amerického výnimočnosti od Andrewa J. Bacevicha, (New York: Metropolitan Books, Henry Holt and Company, 2008), s. 55.
10. Bačevič, s. 116
Joanne Landy je členom Nová politika redakčná rada a spoluriaditeľka Kampane za mier a demokraciu. Tento článok sa objaví v zimnom vydaní 2009 Nová politika.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať