Od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu uplynul rok. Keď sa to všetko začalo, kremeľská propaganda sľubovala kolaps „Kyjevského režimu“ v priebehu niekoľkých hodín, dobytie ukrajinského hlavného mesta o niekoľko dní a že vodcovia západnej Európy sa po kolenách doplazili do Moskvy. Neskôr nás ubezpečili, že Európania bez ruského plynu zamrznú; hoci teraz, keď sa zima chýli ku koncu, propagandisti oslavujú trpezlivosť ruského ľudu, ktorý bez reptania znesie akékoľvek ťažkosti, ktoré ich môžu čakať. Novou témou medzi prokremeľskými analytikmi je, že vojna bude pokračovať najmenej ďalších desať rokov a vlastne navždy. Nikto totiž nesľubuje, že o desať rokov sa situácia zlepší.
Nevyhnutnosť vojenskej porážky je už zrejmá aj mnohým z tých, ktorí inváziu nadšene vítali a ideologicky ju podporovali. Pozri napríklad nedávne prejavy hrdinu „Ruskej jari“ z roku 2014 Igora Strelkova (Girkina), ktorý predtým vyzýval na mobilizáciu a vojnu až do víťazstva, a teraz rozoberá najmä scenáre porážky.
Hlavnou témou diskusie je teraz to, či ekonomika unesie zvyšujúcu sa záťaž a ako to ovplyvní politický systém. V lete 2022 viedli sankcie k vážnemu poklesu výroby, pričom v januári sa ukázal ambiciózny deficit štátneho rozpočtu. Ani jedno z toho však nebolo vnímané ako sociálna katastrofa, najmä keď sa situácia v krajine za posledných desať rokov neustále zhoršovala, a preto súčasné problémy vyzerajú len ako súčasť normálneho života – rastúce ceny, nízke mzdy a mnohé každodenné problémy. ťažkosti, na ktoré sú ľudia už dávno zvyknutí. Znamená to, že sa v Rusku za posledný rok nič nezmenilo? V skutočnosti došlo k zmenám, a to veľmi vážnym.
Aj keby si v prvých mesiacoch po invázii na Ukrajinu väčšina Rusov nevšimla vojnu, potom mobilizácia, ktorá prebehla v septembri, stačila na zmenu masového povedomia. Nie je dôvod pochybovať o úspešnosti mobilizácie – napokon k strategicky najdôležitejšiemu ústupu ruskej armády (kapitulácia Chersonu) došlo po dodaní tisícok brancov na front. Masový útek mužov a mladých rodín z Ruska, ktorý sa začal po vyhlásení mobilizácie, viedol k tomu, že krajinu opustilo najmenej milión ľudí; podľa niektorých odhadov to predstavuje viac ako dva milióny. Inými slovami, počet Rusov, ktorí po mobilizácii emigrovali, je presne porovnateľný s počtom ukrajinských utečencov, ktorí utiekli na Západ, hoci na území samotného Ruska nedošlo k žiadnym nepriateľským akciám.
Zároveň by sa nemalo hovoriť o úplnom kolapse mobilizačnej kampane. Hoci vojensky nepriniesla očakávané výrazné výsledky, v lepšom prípade doplnila bojové jednotky na fronte, jej nečakaným dôsledkom bolo zlepšenie celkovej ekonomickej situácie v najviac zasiahnutých regiónoch krajiny. Práve tam čelili povolaní do zbrane najmenšiemu odporu, pričom zmobilizovaní sami priznali, že vstup do armády je výhodnejší ako zostať na mieste, pracovať za babku alebo sedieť doma bez práce. Rodiny, ktoré prišli o svojho živiteľa, sa úprimne tešili z výhod pre zavraždených manželov a synov, pretože získané prostriedky umožnili splatiť dlhy a vyriešiť ďalšie problémy v domácnosti. Muži z ruského vnútrozemia neboli pripravení riskovať svoje životy a zomrieť pre Putina, ale ukázali fatalistickú pripravenosť dať život za svoju rodinu. Treba priznať, že takéto výrazné masové povedomie mnohých analytikov, vrátane autora týchto riadkov, prekvapilo. Ukázalo sa, že ekonomická prevýchova spoločnosti, ktorá sa rozvinula počas neoliberálnych reforiem, bola mimoriadne úspešná. Trhové stimuly fungujú v podmienkach chudoby a nejednotnosti oveľa efektívnejšie ako základné ľudské emócie, vrátane pudu sebazáchovy.
Samozrejme, rast nespokojnosti a odporu je zrejmý, ale je tiež zrejmé, že nedosiahli bod, v ktorom by sa stali nebezpečnými pre systém. K sabotážnym aktom na železnici organizovaným podzemnými skupinami rôzneho ideologického presvedčenia, podpaľačstvu vojenských náborových úradov a štátnych inštitúcií, ničeniu áut zdobených militaristickými symbolmi a iným partizánskym akciám dochádza častejšie ako predtým, no stále zostávajú exotickou výnimkou v celej krajine. krajina. Oveľa závažnejším problémom pre vládu je rozkol vo vlastných radoch.
Najdiskutovanejším príznakom politického rozkolu v systéme bola otvorená konfrontácia medzi pravidelnou armádou a súkromnou vojenskou spoločnosťou Wagner, ktorú vytvoril Jevgenij Prigozhin. Po tom, čo mu bolo udelené de facto právo ignorovať zákony a postupy stanovené štátom, vytvoril Prigozhin vlastnú súkromnú armádu vybavenú delostrelectvom, tankami a lietadlami, ktorú dopĺňal nútený nábor väzňov v táboroch. Bez ohľadu na zákony Ruska, Prigožinovi stúpenci sami vykonávali svoju vlastnú vojenskú spravodlivosť, organizovali verejné popravy dezertérov a vyhrážali sa svojim vojakom popravou na mieste za pokus o ústup. Už v lete sa medzi Prigožinom a radovými generálmi začal otvorený boj o moc, pretože vzájomné urážky lietali sem a tam a boli pozorované ozbrojené strety medzi armádou a wagneritmi, z ktorých posledne menovaní nechceli uznať normy správanie stanovené ozbrojenými silami.
Napriek tomu je konflikt medzi generálmi a Prigozhinom len špičkou ľadovca. Extrémne znepokojenie nad súčasnou situáciou vyjadrila vládna byrokracia, inak zaneprázdnená ekonomickými a finančnými otázkami, a štátne bezpečnostné zložky nie sú spokojné s tým, ako sa udalosti otriasli. Výzva vlády na veľké podniky, aby dobrovoľne prispeli do rozpočtu 250 až 300 miliardami rubľov na pokrytie deficitu, ktorý už v januári dosiahol jeden bilión rubľov, sa nestretla so súcitom. Najväčšie korporácie, predtým najväčší príjemcovia daňových úľav od vlády, nielenže neprejavili ochotu deliť sa, ale svoju lakomosť aj verejne oznámili. Problémom tu nie sú peniaze ako také. Ruský priemysel čelí kríze nadmernej akumulácie kapitálu, v ktorej nie je možné výhodne investovať voľné prostriedky a v dôsledku sankcií nie je možné vybrať peniaze uložené v zahraničí. Ale tieto korporácie, vrátane tých, ktoré sú spojené so štátom, jednoducho nevidia zmysel v podpore rozpočtu, ktorý jednak ohrozuje nekontrolované zvýšenie deficitu, jednak trvá na financovaní vojny, ktorá je už aj tak prehratá.
Pre ruské vládnuce kruhy zostáva skorá dohoda so Západom jediným realistickým východiskom a ich rivali v Európe a USA túto možnosť neodmietli hneď. Každá dohoda však nevyhnutne znamená vážne ústupky zo strany Kremľa. V najlepšom prípade hovoríme o stiahnutí jednotiek na pôvodné pozície, ktoré obsadili pred začiatkom vojny, čo sa rovná priznaniu porážky. Predlžovanie konfliktu zároveň len zhoršuje situáciu a je spojené s tým, že podmienky prímeria sa budú len zhoršovať – zachovanie kontroly nad Luhanskom a Doneckom, ktoré sú od roku 2014 fakticky pod ruským protektorátom, je otázne av budúcnosti dokonca hrozí strata anektovaného Krymu. Samozrejme, druhá strana sa bude pýtať na názory obyvateľov Donbasu a Krymu.
Akákoľvek skutočná dohoda za súčasných podmienok znamená pre Putina politickú katastrofu. Aj preto je napriek formálnym výzvam na rokovania hlavnou líniou Kremľa preťahovanie vojny na neurčito. S takýmto zvratom udalostí nie je spokojný ani Západ, ani ruské elity, nehovoriac o tom, že ani väčšina ruskej spoločnosti z takejto vyhliadky vôbec nepociťuje radosť. Západní politici v snahe získať rozumné ústupky od Moskvy sa konečne rozhodli zrušiť obmedzenia dodávok zbraní na Ukrajinu, čím začali masové dodávky tankov, obrnených vozidiel a rakiet dlhého doletu, po ktorých budú nevyhnutne nasledovať lietadlá. Existujú všetky dôvody domnievať sa, že takýmto rozhodnutiam predchádzali pokusy o zákulisné rokovania, ktoré presvedčili západných štátnikov o úplnom šialenstve Putina a jeho blízkeho okolia. K rovnakému záveru zrejme dospela aj významná časť ruskej vládnucej byrokracie, biznisu a vojenského aparátu.
Rok, ktorý uplynul od začiatku vojny, jasne ukázal, že politický systém potrebuje radikálnu zmenu. Alternatívou k reformám môže byť len rastúci rozklad štátnych inštitúcií a degradácia už aj tak chorej ekonomiky, ktorá nikomu nevyhovuje. Ale jediný spôsob, ako zmeniť kurz, je odstaviť Vladimira Putina od moci. Samozrejme, že by to neschvaľoval úradujúci prezident, ale ani mnohí ľudia z jeho okruhu, ktorí chápu, že pri absencii mecenáša aj oni rýchlo stratia svoje postavenie a možno sa stanú obetnými baránkami – veď niekto určite bude mať aby boli potrestaní za svoje chyby a zločiny. Poslať ich do Haagu ako vojnových zločincov v takom prípade môže byť pre nich najjemnejšie možné pristátie, keďže skúsenosti z ruských dejín ukazujú, že v podmienkach, kde nefunguje právny štát, je osud porazených úradov skutočne hrozný.
Napriek prebiehajúcej cenzúre a sporadickým represiám sa o takýchto scenároch už v Rusku hovorí takmer otvorene. Každý deň sa Moskva na konci februára 2023 čoraz viac podobá Petrohradu na začiatku februára 1917. Nakoľko spravodlivé možno toto prirovnanie brať, ukáže veľmi blízka budúcnosť. Samozrejme, Putinova sila môže opäť kopať v pätách. To však znamená len oddialenie nevyhnutnej katastrofy, ktorá bude o to masívnejšia, čím neskôr nastane.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať