Západný diskurz o okolnostiach vzniku Severoatlantickej aliancie (NATO) pred 75 rokmi je sotva presvedčivý.
Napriek tomu treba tento príliš zjednodušený diskurz preskúmať, aby sa súčasný úpadok organizácie dal oceniť aj nad rámec samoúčelnej politiky členov NATO.
Záznamy histórie strana ministerstva zahraničných vecí USA hovorí o vynáleze NATO v jazyku vhodnom pre učebnicu dejepisu na strednej škole v USA.
„Po zničení druhej svetovej vojny sa národy Európy snažili obnoviť svoje ekonomiky a zaistiť svoju bezpečnosť,“ píše sa v ňom, čo prinútilo USA konať: „(integrácia) Európy ako životne dôležitá pre zabránenie komunistickej expanzii kontinent."
Toto je typická logika ranej doktríny NATO. Dá sa to vyčítať z väčšiny vyhlásení západných krajín, ktoré organizáciu založili a naďalej dominujú.
Jazyk osciluje medzi priateľským diskurzom – napríklad Harryho Trumana odkaz NATO ako „susedský čin“ – a výhražný, aj Trumanov tvrdý jazyk proti „tým, ktorí by mohli podporovať zločinecký nápad uchýliť sa k vojne“.
Realita však zostáva diametrálne odlišná.
V skutočnosti sa USA po druhej svetovej vojne ukázali ako oveľa silnejšie, vojensky a ekonomicky. To sa odrazilo v Marshallovom pláne, „Pláne hospodárskej obnovy“, ktorý bol strategickým, nie charitatívnym aktom. Vytvorila ekonomickú obnovu vybraných krajín, ktoré sa stanú globálnymi spojencami USA na ďalšie desaťročia.
Vtedajší kanadský minister zahraničných vecí Lester Pearson pri jeho založení hovoril o „spoločenstve“ NATO ako o súčasti „svetového spoločenstva“, pričom silu prvého spoločenstva spájal so „zachovaním mieru“ pre druhého.
Akokoľvek neškodne sa takýto jazyk môže zdať, zaviedol otcovský vzťah medzi NATO ovládaným USA a zvyškom sveta. To umožnilo mocným členom organizácie definovať v mene zvyšku sveta – a často mimo zastrešenia Organizácie Spojených národov – také pojmy ako „mier“, „bezpečnosť“, „hrozba“ a v konečnom dôsledku „terorizmus“.
Príkladom je, že prvý veľký konflikt vyvolaný NATO nebol zameraný na vonkajšie hrozby pre Európu alebo územia USA, ale odohral sa tisíce kilometrov ďaleko, na Kórejskom polostrove.
Západný politický diskurz chcel vnímať občiansku vojnu na polostrove pred intervenciou NATO ako příklad „komunistickej agresie“. Táto „agresia“ údajne prinútila ruky NATO reagovať. Netreba dodávať, že Kórejská vojna (1950-53) bola deštruktívna.
Uplynulých 75 rokov potvrdilo chabosť tohto argumentu. Sovietsky zväz je už dávno rozbitý a Severná Kórea zúfalo bojuje, aby sa vymanila zo svojej izolácie. Naďalej však platí krehký stav bez vojny a mieru. Kedykoľvek sa to môže zmeniť na priamu vojnu.
Vojna však dosiahla niečo úplne iné. Neustály nemierový stav ospravedlňuje trvalú vojenskú prítomnosť USA v regióne.
Podobné výsledky nasledovali po väčšine ostatných intervencií NATO: Irak (1991 a 2003), Juhoslávia (1999), Afganistan (2001), Líbya (2011) atď.
Schopnosť začať alebo vyhrotiť konflikty a neschopnosť alebo možno neochota natrvalo ukončiť vojny však nie je skutočnou krízou v NATO 75 rokov po jeho založení.
V článku pri príležitosti výročia minister obrany Spojeného kráľovstva Grant Shapps napísal v Daily Telegraph, že NATO musí akceptovať, že sa teraz nachádza v „predvojnovom svete“.
Oslovil tých členov NATO, ktorým sa „stále nedarí“ plniť minimálne požadované výdavky na obranu, ktoré sa rovnajú dvom percentám z celkového národného HDP. "Nemôžeme si dovoliť hrať ruskú ruletu s našou budúcnosťou," napísal.
Shappsove obavy často vyjadrujú iní najvyšší predstavitelia a predstavitelia NATO, ktorí buď varujú pred hroziacou vojnou s Ruskom, alebo sa navzájom kritizujú za zmenšujúci sa vplyv kedysi mocnej organizácie.
Veľká časť tejto viny bola pripisovaná bývalému prezidentovi USA Donaldovi Trumpovi, ktorý priamočiaro ohrozená opustiť NATO počas svojho jediného funkčného obdobia.
Trump je prezieravý Komentáre a vyhrážky však sotva boli iniciátormi krízy. Boli to príznaky narastajúcich problémov, ktoré pretrvávali roky po Trumpovom dramatickom odchode z Bieleho domu.
Krízu NATO možno zhrnúť takto:
Po prvé, geopolitické formácie, ktoré existovali po rozpade Sovietskeho zväzu a jeho Varšavskej zmluvy, už neexistujú.
Po druhé, hlavný aspekt novej globálnej konkurencie nemožno zredukovať na vojenské podmienky. Je to skôr ekonomické.
Po tretie, Európa je teraz vo veľkej miere závislá od energetických zdrojov, obchodu a dokonca aj technologickej integrácie s krajinami, ktoré USA vnímajú ako nepriateľov: Čínou, Ruskom a ďalšími.
Preto, ak si Európa dovolí prihlásiť sa k americkému polarizovanému jazyku o tom, čo predstavuje nepriateľov a spojencov, zaplatí vysokú cenu, najmä keď ekonomiky EÚ už teraz zápasia pod ťarchou pokračujúcich vojen a neustáleho prerušovania dodávok energie.
Po štvrté, riešenie všetkých týchto a ďalších výziev prostredníctvom zhadzovania bômb už nie je možné. „Nepriateľ“ je príliš silný a meniaci sa charakter vedenia vojny spôsobuje, že tradičná vojna je do značnej miery neúčinná.
Aj keď sa svet výrazne zmenil, NATO zostáva odhodlané dodržiavať politickú doktrínu z minulých čias. A aj keď je splnená dvojpercentná hranica, problém nezmizne.
Nastal čas, aby NATO prehodnotilo svoje 75-ročné dedičstvo a bolo dosť odvážne na to, aby úplne zmenilo smerovanie – namiesto toho, aby sa rozhodlo pre nemierový stav, v skutočnosti hľadalo skutočný mier.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať