Nedávne vyhlásenie odchádzajúceho francúzskeho veľvyslanca v USA o povahe izraelského apartheidu zdôrazňuje väčší neduh, ktorý postihol zahraničnú politiku Európskej únie.
Pokiaľ ide o konfrontáciu s nezákonnou okupáciou Palestíny zo strany Izraela, EÚ je jednoducho bezcitná.
Veľvyslanec Gerard Araud mal, samozrejme, pravdu Hovoril som americký časopis, 'Atlantic', že Izrael je už štátom apartheidu.
Araud si všimol „nepomer moci“ medzi Izraelom a Palestínčanmi a povedal: „Najsilnejší (čiže Izrael) môžu dospieť k záveru, že nemajú záujem robiť ústupky.
A keďže Izrael „neurobí (Palestínčanov) občanov Izraela... bude to musieť urobiť oficiálnym, čo vieme o situácii, ktorou je apartheid. Araud dodal: „Oficiálne tu bude štát apartheidu. V skutočnosti už sú."
Skutočnosť, že Araud prezradil takéto zjavné pravdy až na konci svojej päťročnej diplomatickej misie, vyjadruje povahu politiky všeobecne a európskej politiky zvlášť.
Nepríjemnou pravdou je, že EÚ slúžila ako americký lokaj na Blízkom východe a dôsledne fungovala v rámci akceptovateľných hraníc Washingtonu. Diplomacia EÚ sa od tohto maxima len zriedka odváži. Skutočnosť, že sa Araud odvážil prehovoriť, je výnimkou, nie pravidlom.
Ale je nepravdepodobné, že by sa Araudove odhalenia premietli do niečoho zásadného. Navyše nebudú inšpirovať k serióznemu prehodnoteniu pozície EÚ, pokiaľ ide o izraelskú okupáciu alebo slepú podporu USA pre militantnú a rasistickú politiku izraelského premiéra Benjamina Netanjahua voči Palestínčanom.
Niektorí dúfali, že príchod nevyspytateľného a drsného prezidenta v Bielom dome by mohol Európanov priviesť k činu. Povzbudil ich januárový Paríž 2017 summit Blízkeho východu k tomu došlo napriek americkým protestom.
Viac ako 70 krajín pridalo svoj hlas k hlasu svojho francúzskeho hostiteľa, pričom deklarovali svoj nesúhlas s nelegálnymi židovskými osadami a vyzvali na vytvorenie nezávislého palestínskeho štátu ako „jediného spôsobu“ dosiahnutia mieru.
Záverečné vyhlásenie summitu vyzvalo Izrael a Palestínčanov, aby „oficiálne zopakovali svoj záväzok voči riešeniu v podobe dvoch štátov“. Vtedajší francúzsky prezident François Hollande vysvetlil, že motívom jeho krajiny bolo len zabezpečiť, aby „riešenie v dvoch štátoch“ bolo referenčným rámcom pre budúce rokovania.
Ale načo to bolo dobré? Izrael a USA summit ignorovali, akoby sa nikdy nekonal. Tel Aviv pokračoval v presadzovaní svojej politiky apartheidu, korunujúc tieto snahy Právo národného štátu v júli, ktorý vyhlásil Izrael za „národný štát židovského ľudu“.
Trump tiež ignoroval Francúzov a EÚ. Dňa 15. decembra 2016 ho vybraný zanieteného izraelského podporovateľa Davida Friedmana, aby sa stal jeho veľvyslancom v Izraeli. Friedman je proti riešeniu dvoch štátov a stále odkazuje na okupované palestínske územia v niektorých starovekých biblických označeniach, Judea a Samária.
Trump nezohľadnil ani francúzsky postoj, keď on presunutá veľvyslanectvo jeho krajiny z Tel Avivu do Jeruzalema vlani v máji.
Ako reagovala EÚ na konkrétne, aj keď nezákonné, americké akcie? S nadbytočnejšími vyhláseniami, ktoré iba zdôrazňovali jeho politické postavenie, ale chýbal im mechanizmus na serióznu akciu.
Vlani v decembri osem veľvyslancov EÚ vrátane francúzskeho vydalo vyhlásenie v OSN, ktoré bolo jasne namierené proti USA. „My, členovia Európskej únie v (Bezpečnostnej) rade OSN, by sme chceli ešte raz zopakovať a zdôrazniť pevný pokračujúci záväzok EÚ voči medzinárodne dohodnutým parametrom pre spravodlivý a trvalý mier na Blízkom východe, založený na medzinárodnom práve, ktorý je relevantný. rezolúcie OSN a predchádzajúce dohody,“ vyhlásenie prečítať, čiastočne.
Opäť slová a žiadne činy. Rovnaký vzorec sa zopakoval po tom, čo to Trump vzal na seba udeliť okupované sýrske Golanské výšiny do Izraela, vzpierajúc sa OSN, EÚ a netreba dodávať ani ašpiráciám miliónov Arabov.
Šéfka zahraničnej politiky EÚ Federica Mogheriniová kontrovala ďalším vyhláseniev mene 28 štátov EÚ, že Európa „neuznáva izraelskú suverenitu nad okupovanými Golanskými výšinami“.
No a čo? Zatiaľ čo USA vzdorujú medzinárodnému právu konkrétnymi krokmi, EÚ sa uspokojí len so slovami a zdôrazní status quo, ktorý, aj keď ho prijal samotný Washington, spôsobil Palestínčanom len utrpenie.
Neschopnosti EÚ sa vyrovná len jej pokrytectvo. Izrael stále využíva výhody obchodné privilégiá s Európou a diplomatické vzťahy medzi Izraelom a väčšinou členských krajín EÚ sú vždy vysoké.
Jediná kolektívna európska iniciatíva, na ktorej vtedy zrejme záležalo, bola v roku 2013, keď EÚ požadovala, aby boli takto označené izraelské výrobky vyrobené v nelegálnych židovských osadách. Po rokoch handrkovania EÚ prijatý že monitorovanie izraelských obchodných praktík, pokiaľ ide o označovanie, sa ukázalo ako „nemožné“.
Francúzsky postoj k obchodu s nelegálnymi osadami bol obzvlášť hanebný. Zatiaľ čo írsky senát hlasoval 5. decembra ukončiť dovoz tovaru vyrobeného na sídliskách, v októbri 2018 urobili Francúzi pres. naproti by suspendačním osobitné pravidlá označovania.
Po pravde, neúčinnosť politík EÚ nie je žiadnou novinkou a nemožno ju obviňovať ani z Trumpových jednostranných opatrení. Slová francúzskeho veľvyslanca Arauda sú v skutočnosti v súlade s frustráciou, ktorú počas rokov pociťovali ostatní diplomati EÚ.
Vo februári 2013 bola vydaná správa diplomatov EÚ popísané ilegálne židovské osady ako „najväčšiu samostatnú hrozbu pre riešenie dvoch štátov“, pričom vyzýva Brusel, aby prijal rozhodné opatrenia na zastavenie „zámerného a provokatívneho“ osídľovania Izraela.
Od vydania správy uplynulo viac ako šesť rokov. EÚ neurobila nič, aby zastavila nelegálne osady, ktoré odvtedy rastú míľovými krokmi.
Horšie je, že v posledných voľbách, ktoré vyhral Netanjahu, sľúbil pripojiť k Izraelu nelegálne židovské osady.
Vzhľadom na bezpodmienečnú americkú podporu v súvislosti s predchádzajúcimi ilegálnymi anexiami Jeruzalema a Golan Izraelom, aj toto by mohlo byť v blízkej budúcnosti hmatateľnou realitou. Koniec koncov, zákon židovského národného štátu uznal židovské osady ako „národnú hodnotu“ a štát „bude pracovať na podpore a podpore (ich) zakladania a rozvoja.
Zoči-voči americkej podpore Izraela je zahraničná politika EÚ nekonzistentná, slabá a v konečnom dôsledku zlyháva. Žiaľ, myšlienka, ktorá nabrala na sile počas prvých mesiacov Trumpovho predsedníctva, že EÚ môže vytvoriť skutočne nezávislú zahraničnopolitickú pozíciu voči Izraelu a Palestíne, sa ukázala ako nesprávna.
Aby sa to všetko zmenilo, členovia EÚ by mali dbať na slová francúzskeho veľvyslanca, uznať realitu apartheidu v Palestíne a konať proti nej rovnako rázne, ako svet konal proti juhoafrickému apartheidu, čo viedlo k jeho konečnému, nezvratnému kolapsu v roku 1994.
Ramzy Baroud je novinár, autor a redaktor Palestine Chronicle. Jeho posledná kniha je „Posledná Zem: Palestínsky príbeh“ (Pluto Press, Londýn). Baroud má titul Ph.D. v palestínskych štúdiách na Univerzite v Exeteri a bol štipendistom v Orfalea Center for Global and International Studies na Kalifornskej univerzite v Santa Barbare. Jeho webová stránka je www.ramzybaroud.net.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať