Zdroj: The Wire
Minulý týždeň známy právnik sa obrátil s žalobou na Najvyšší súd aby sa obmedzila „čierna mágia, povery a náboženské obrátenie prostredníctvom hrozieb, zastrašovania, podvodu“.
Sudca RF Nariman, ktorý vedie trojčlennú sudcovskú lavicu, „vyjadril silnú nespokojnosť“ so žalobou. Poukázal na to, že slovo „propagovať“ bolo zapísané do článku 25 účelovo a že každý občan starší ako 18 rokov má právo zvoliť si akékoľvek náboženstvo.
Je zaujímavé, že žalobca citoval rozsudok ústavného senátu z roku 1977, ktorý – v prípade Rev. Stanislau verzus štát Madhya Pradesh – rozhodol, že právo na propagáciu sa nerovná právo na konverziu.
Toľko k konzistentnosti súdnych vyhlásení.
Je tu však niečo, čo ctihodní sudcovia mohli považovať za relevantný dôsledok prosby, ktorá im bola predložená: Prečo je v poriadku, aby člen jednej politickej strany prešiel do inej politickej strany a ťažil z toho? Nie je to určite tak, že deväťkrát z desiatich sú takéto konverzie výsledkom lukratívnych quid pro quos?
Najmä, keď sa pri tom zhodne, že zvolení politici, ktorí „konvertujú“, zradia dôveru verejnosti tým, že hľadali hlasy na jednej platforme a potom prešli na protistranu. Zákon proti dezignácii môže od nich vyžadovať, aby odstúpili a znovu sa postavili, no nikdy sme nepočuli o právnej požiadavke, aby boli takéto konverzie obmedzené. Alebo požadujú, aby sa miestna okresná sudkyňa najprv uistila, že tieto „premeny“ nie sú výsledkom lákania alebo hrozby.
Naopak, v otázke konverzie na inú vieru nikdy nejde o dôveru verejnosti, pretože ide výlučne o osobnú voľbu – akokoľvek problematické sú okolnosti, za ktorých takúto voľbu robí dospelá osoba, ktorá už má právo zvoliť si svoju politickú zástupcov do volených orgánov. Toto spojenie sprevádza jemná irónia. Dospelým, ktorí si vyberajú svojich politických zástupcov, potom tí, ktorých si zvolili, hovoria, čo si ešte môžu vybrať alebo nezvoliť v súvislosti s ich súkromným životom.
Ak je politická voľba dospelého občana, akokoľvek nepríjemná pre politických protivníkov, kóšer, prečo nie je náboženská voľba, ktorá je úplne súkromná?
Nenaznačuje to, že námietka proti náboženským konverziám je menej vecou náboženstva a viac politiky?
Sudca Nariman si kladie veľmi dôležitú otázku: Aký má zmysel propagovať svoju vieru, ak takáto propagácia nikdy neovplyvní pohľad inej osoby na to, čo je vhodnejšie pre jej osobné a etické záujmy a intelektuálne uspokojenie?
Dá sa tvrdiť, že učiteľka, ktorá vyučuje triedu, nesmie nikdy očakávať, že niektorý z jej študentov bude presvedčený o tom, čo učiteľ robí, ale že zostane zakorenený v hodnotách a vnímaní, ktoré študent zdedil? Ak by to tak bolo, načo nám je vystavenie sa vzdelávaniu, ktoré zahŕňa roky tvrdého premýšľania nad konkurenčnými myšlienkami?
Zvážte, ako vrcholoví manažéri korporácií prechádzajú z jedného obchodného domu do druhého. Potom začnú propagovať cnosti produktov a praktík, ktorým sa mohli vysmievať až do bodu takejto konverzie. Ako to, že sa na takéto konverzie pozerá ako na inteligentné kariérne praktiky, bez akýchkoľvek otázok etiky alebo práva?
Pýtam sa sám seba, či asi šesť lakhov Indov, ktorí konvertovali na budhizmus spolu s Babou Sahibom Ambedkarom, tak urobili pod nátlakom alebo ako odpoveď na akútne propagovanie práv a krivd viery a ich spoločenských praktík? A ak áno, možno sa domnievať, že kritické výklady náboženských textov ponúkané v priebehu ľudských dejín znalými učencami by mali zostať nečinné a márne, nikdy by sa im nemalo dovoliť, aby zasahovali do náboženských rozhodnutí, ktoré urobili dospelí ľudia?
Mnoho osvietených duší správne poučilo, že kým nás Boh stvoril, my sme vytvorili náboženstvo. A ak sme ich urobili tak veľa, ako môže byť jedna alebo druhá osoba považovaná za vinnú za rozhodnutia, ktoré môžu byť diktované jednotlivo, buď vážnymi teologickými úvahami, alebo rozdielnymi modelmi prispôsobenia, ktoré sú k dispozícii v konkurenčných náboženstvách?
Koniec koncov, viera, ktorá je držaná bez uplatnenia mysle, predstavuje „slepú vieru“ – niečo, čo môže byť v súlade s uzavretými intelektuálnymi a politickými systémami, ale zjavne nie je v súlade s kultúrou demokratického myslenia a praxe. Demokracie nebojujú proti náboženským križiackym výpravám ako kedysi. A ak áno, prestanú byť demokraciami.
Prinajmenšom tí, ktorí majú námietky voči takýmto súkromným rozhodnutiam, by sa mali očistiť a uznať, že ich prosby sú skôr politické ako náboženské, alebo že náboženstvo je presiaknuté politikou – tento predpoklad však popierame.
Bude zaujímavé sledovať, ako najvyšší súd vyrieši rozpor medzi predchádzajúcim výrokom ústavnej lavice a rozsudkom, ktorý teraz prišiel z trojčlennej senátu.
Svet bol svedkom histórie „odporcov svedomia“ jednej alebo druhej veci – či už to bola vojna, zabíjanie zvierat alebo ustanovenia v rámci náboženstiev. V skutočnosti je história plná prípadov jednotlivcov, ktorí odmietli jednu konkrétnu sektu v rámci toho istého náboženstva namiesto inej, čo smrteľne spochybňuje doktríny, ktoré sú pre odporcu nechutné. Napríklad nasledovníci Kabira nie sú rovnaký druh hinduistov ako Sanatan Dharmis; ani súfiovia nie sú rovnakým druhom moslimov ako wahábisti.
Prečo je potom ťažké pochopiť, že dospelí majú právo aj schopnosť robiť rozhodnutia, ktoré vyhovujú ich zmyslu pre seba samého a duchovnému rastu viac ako niektoré iné systémy viery?
A prečo sú konverzie, ktoré zahŕňajú dôveru verejnosti, aj naďalej považované za menej ohavné ako konverzie, ktoré by sa nemali týkať nikoho iného, ale iba jeho?
Väčšina náboženstiev podporuje skúmanie. Vezmite islam a hinduizmus; prvý nariaďuje prenasledovanie iqra (vzdelávanie) na svojich nasledovníkov, zdôrazňujúc, že aj keď to znamená, že musíte cestovať ďaleko do Číny, nesmiete sa vyhýbať námahe; druhý drží jigyasa (zvedavosť, uvedomenie, spochybňovanie) ako vysoký vodoznak náboženského hľadania.
Napriek tomu, ak je namáhavý iqra a jigyasa viesť hľadajúceho k bodu zamyslenia, kde sa spochybňujú zásady samotného náboženstva, čo má človek robiť? Malo by sa potom oboje obmedziť? Nie je to zvláštna logika, že pátrač je nasmerovaný na slobodné a široké bádanie, ale len dovtedy, kým sa pýtajúci vráti, aby nasledoval doktríny stanovené v akomkoľvek náboženstve, v ktorom sa narodila?
Alebo nie je rovnako zvláštne, že samozvaní strážcovia jedného náboženstva by mali byť nadšení, keď poddaný konvertuje na ich vieru, ale popierajú jej právo urobiť opak?
Náboženstvá sa dedia, nie vyvolené. Nezdá sa byť hrubo neprijateľné, že ako dieťa rastie, môže si vybrať, aké predmety bude študovať, akú kariéru môže nasledovať, aké jedlo môže jesť, aké oblečenie môže nosiť, akú hudbu môže preferovať atď.? ale bude spochybnený a bude podliehať oficiálnej ratifikácii, ak prehodnotí jedinú vec, do ktorej tvorby nemala čo povedať, že sa jednoducho narodila ako hinduista, moslim, kresťan alebo akékoľvek iné neznáme v samotnom lone?
Prečo môžeme slobodne spochybňovať mnohé determinanty nášho dedičstva, ale nikdy nie našu danú náboženskú identitu, aj keď naša najlepšia myseľ alebo naša spoločenská skúsenosť volá po zmene?
Nehovoriac o našej úzkosti z budúcnosti.
Keď bola konverzia Valmiki v poriadku, prečo by mal dnešný Pavol potrebovať oficiálnu ratifikáciu v štátoch ako Madhjapradéš, Uttarpradéš, Gudžarát a ďalších, ktoré prijali zákony na reguláciu náboženských konverzií?
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať