Vládni úradníci často vymýšľajú nové podmienky, aby neznepokojili verejnosť. Napriek poklesu priemyselnej výroby, masívnemu úniku kapitálu, oslabeniu rubľa a rastúcemu pesimizmu na burze tvrdošijne odmietajú používať slová ako „úpadok“, „kríza“ či „recesia“. Namiesto toho obohatili ruský jazyk o nový výraz: „pauza v raste“. Pred niekoľkými mesiacmi, keď sa západná Európa ponárala do krízy, sa ruskí predstavitelia chválili, že domáca ekonomika vykazuje pozitívne miery rastu. Teraz, keď sa nám situácia pred očami zhoršuje, tvária sa, že sa nič nedeje.
Ruské úrady urobili vážnu chybu, keď sa pohoršovali nad ekonomickými problémami západoeurópskych krajín. Tento Kremeľ vykonáva zhruba rovnakú hospodársku politiku ako Európska únia, a tak bolo nevyhnutné, že Rusko nakoniec zažije rovnaké negatívne dôsledky. V niektorých ohľadoch je politika Ruska ešte horšia ako politika západných lídrov. Napríklad ruská aj západná vláda robia výrazné škrty vo výdavkoch na zdravotníctvo a školstvo, likvidujú to, čo zostalo zo sociálneho štátu, a privatizujú prvky sociálnej infraštruktúry. Obe rušia podporu samosprávam a nútia ich zadlžovať sa. Rozdiel je v tom, že západné štáty reagujú na akútny nedostatok financií, zatiaľ čo ruskí liberálni ekonómovia presvedčili lídrov, aby zaviedli rovnaké opatrenia, aj keď je rozpočet preplnený peniazmi.
Kolaps bankového sektora na Cypre odkryl narastajúce, no skryté problémy v globálnej ekonomike. Cypru sa podarilo vyhnúť totálnej katastrofe, no súčasné ekonomické problémy Ruska možno pripísať inému problému. Už päť rokov čítajú analytici a profesionáli z obchodu znaky v údajoch o akciových trhoch, ktoré naznačujú kolísanie ceny ropy a varujú, že sa jedného dňa môže rozvinúť do úplnej krízy.
Ak by bol ekonomický pokles Ruska založený výlučne na poklese globálnych cien ropy, ako tomu bolo v roku 2008, bolo by to menej alarmujúce ako to, čo sa deje dnes. Súčasný pokles produkcie je však spôsobený hlbokými štrukturálnymi nerovnováhami v ruskej ekonomike, problémami, ktoré žiadne množstvo petrodolárov nedokáže napraviť. Túto recesiu spôsobil vyčerpaný domáci trh, zastarané výrobné zariadenia, nedostatok investícií v priemysle a vysoké náklady na úvery.
Vstup Ruska do Svetovej obchodnej organizácie situáciu len zhoršil. Viedlo to k vážnym problémom v poľnohospodárskom sektore a zníženiu priemyselných objednávok. Podniky mali ďalšie ťažkosti pri získavaní úverov, keď finančníci spomalili poskytovanie pôžičiek, keď čakali, ako sa výrobné spoločnosti prispôsobia novým okolnostiam. Mnohé z týchto ťažkostí by boli obyčajne dočasné alebo „prechodné“, ale v kombinácii so zásadnejšími ekonomickými problémami majú tendenciu zhoršiť celkový problém.
Moskovské vedenie sleduje dianie s olympským pokojom a zrejme dúfa, že hospodársky pokles sám odumrie, rovnako ako vyschol aj predchádzajúci ekonomický rast. Uprednostňujú oslabenie rubľa aj pred najjednoduchšími a najkonzervatívnejšími opatreniami, ako je zníženie úrokovej sadzby centrálnej banky na úvery. Ich použitá logika je jednoducho ohromujúca. Argumentujú tým, že úroková sadzba nemôže byť nižšia ako miera inflácie, ktorá by mala dosiahnuť 6 percent. Z nejakého dôvodu si však neuvedomujú, že drahé úvery a slabý rubeľ sami urýchlia infláciu, najmä ak sa vyskytnú súčasne.
Na Moskovskom ekonomickom fóre koncom marca sa odporcovia vstupu do WTO a kritici súčasnej hospodárskej politiky vrhli na vládu. Začiatkom apríla liberálni ekonómovia, ktorí sa zišli na Vysokej škole ekonomickej, stanovili vlastnú diagnózu problému. Povedali, že krízu spôsobila byrokracia, súdny systém a úrady. V skutočnosti spoločnosť sformulovala dva samostatné prístupy k oživeniu hospodárstva. Liberáli navrhujú pokračovať v súčasnom hospodárskom kurze a doplniť ho o veľmi potrebné politické reformy. Ich oponenti tvrdia, že sú potrebné vážne zmeny, ale pri ich realizácii sa spoliehajú na to isté staré politické vedenie.
Neschopnosť úradov urobiť potrebné korekcie v hospodárskej politike je jednoznačne výsledkom vnútorného fungovania vlády, pravidiel, ktorými sa riadi prebujnená štátna byrokracia, existujúcej rovnováhy síl v rámci vládnucej elity a uzavretosti autority, ktorá znemožňuje pre nižšie triedy – alebo dokonca strednú triedu – ovplyvňovať rozhodovací proces.
Vládny mechanizmus sa musí zmeniť a politický život krajiny sa musí stať demokratickým. Lídri by nemali pokračovať v presadzovaní hospodárskej a sociálnej politiky, ktorou 75 percent Rusov opovrhuje. Tieto zmeny by sa mali zaviesť tak, aby tieto nenávidené politiky mohli byť rozhodne zvrátené v súlade s vôľou väčšiny.
Boris Kagarlitsky je riaditeľ Inštitútu globalizácie a sociálnych hnutí.