Patrik Bond
V impozantnom prejave minulý piatok,
Juhoafrický prezident Thabo Mbeki, citujúci Shakespeara, verejne napadol nie
len vysoký biely politik za údajný rasizmus a aroganciu v súvislosti s AIDS
liečebná tragédia. Pokarhal aj úsek „rodného petitu
buržoázia, s domácou inteligenciou v jej strede, ktorá v honbe za
blahobyt, ktorý nemá žiadny predmet mimo seba, sa zaväzuje byť
lízači nôh tých, ktorí zabezpečia jeho osobné blaho
členov."
Cynici môžu byť v pokušení pozrieť si Mbekiho
vlastné nedávne vyhlásenia o globálnom riadení v podobnom duchu: nekritické
objatie prezidenta Billa Clintona počas májovej cesty do USA
korporátne navrhnutý zákon o raste a príležitostiach v Afrike, vysoko podmieneného dlhu
„zmiernenie“ – nie zrušenie – zo strany Svetovej banky a International
menového fondu (MMF) a obnovených rokovaní Svetovej obchodnej organizácie.
V každom prípade ide o radikálnu éru 1960. rokov
intelektuálov, ktorých Mbeki opakovane citoval vo svojom prejave – Frantz Fanon, Amilcar
Cabral, Walter Rodney, Malcolm X – by volali po revolúcii proti, nie
reformy svetového hospodárstva zameraného na Washington.
Na havanskom stretnutí G-77
krajín, ktoré Mbeki v máji oslovil, napríklad kubánsky prezident Fidel
Castro navrhol zatvorenie MMF kvôli brutálnemu účinku jeho politiky na
rozvojový svet.
Čoskoro nato však Mbeki kritizoval
Lídri Afrického národného kongresu sa zišli na stretnutí v Port Elizabeth
Národná generálna rada: „Na svete nie je nikto, kto vytvoril tajomstvo
výbor, aby sa sprisahal s cieľom vnútiť nič netušiacemu ľudstvu globalizáciu."
Ale v ďalšom dychu Mbeki odsúdil rozhodnutie FIFA udeliť futbal z roku 2006
Svetový pohár do Nemecka namiesto nič netušiaceho SA: „Ako ANC sme my
preto veľmi dobre pochopte, čo sa myslí tým, čo jeden spisovateľ opísal ako
globalizácia apartheidu“.
Na jednej strane teda Mbeki
premiestňuje problémy tretieho sveta z (nedotknuteľného) ekonomického
morálno-politický terén, ktorý zase vyvoláva výzvy na revíziu – nie
demontáž existujúcich ekonomických systémov a inštitúcií. Ale na druhej strane
vedie neúnavnú kampaň, aby o tom svojich voličov presvedčil
„Neexistuje žiadna alternatíva“ ku globalizácii a podobne aj k neúspešným
Program rastu, zamestnanosti a prerozdelenia, úsporné opatrenia SA v prospech MMF
plan.
Existuje však viac odtieňov
čítanie globálnej stratégie? Mbeki bol napokon vo svojom prejave zahľadený do seba
minulý týždeň: „Naša vlastná inteligencia čelí výzve, ktorú možno treba prekonať
triedne obmedzenia, o ktorých Rodney hovorí, a zabezpečiť, aby sa nestali
prekážkou ďalšieho rozvoja našej vlastnej revolúcie.“
Nemožno pochybovať o tom, že
ďalší rozvoj oslobodenia Južnej Afriky, hlboko do nepriateľstva
sociálno-ekonomické územie, kde sa od roku 1994 upevňuje triedny apartheid,
vyžaduje a bude vyžadovať globálnu spoločenskú zmenu.
Aký je teda program? Bude to
práca? Kto sú priatelia a nepriatelia?
Aspoň štyri prvky stratégie
sa vynorili z Pretórie od nástupu Mbekiho do prezidentského úradu vlani v júni:
vedie spustenie nového
„rozvojového“ kola Svetovej obchodnej organizácie, v spolupráci s
štyria polookrajoví spojenci (Egypt, Nigéria, Brazília a India).
severský protekcionizmus;
podpora väčšej demokracie v MMF
a Svetová banka (s menšou mocou v rukách USA);
omladenie Organizácie Spojených národov,
čiastočne, zdá sa, hľadaním stáleho kresla v Bezpečnostnej rade; a
konfrontovať, aj keď pokusne,
nadnárodné korporatívne výsady, aspoň pokiaľ ide o núdzové situácie, napr
ako ceny farmaceutických liekov.
V Port Elizabeth, Mbeki poznamenal
Úloha ANC ako „agenta zmeny s cieľom ukončiť dedičstvo apartheidu u nás
krajina. Snažili sme sa tiež preskúmať otázku, akým spôsobom by sme mohli prispieť
podujať sa na boj za globálne ukončenie apartheidu." Odpoveď, povedal
otváracej schôdzi parlamentu v tomto roku je, že „máme povinnosť
aby sme prispeli k vybudovaniu lepšieho sveta pre celé ľudstvo.
Od toho nemôžeme odísť."
Mbeki môže hľadať spojencov v iných veľkých
rozvojové krajiny, ale ako Juhoafrická republika sa zdá, že každá je pripravená znížiť svoju vlastnú
ponuky. Možno hovorí o africkej renesancii, ale o jeho ministrovi obchodu Alec Erwinovi
hlboko odcudzených afrických delegátov na samite Svetovej obchodnej organizácie
decembra a dohody o voľnom obchode medzi SA a Európskou úniou sa oprávnene obávajú
v regióne.
A hneď po ministrovi financií
Trevor Manuel sa stal predsedom rady guvernérov MMF a Svetovej banky neskoro
minulý rok sa reformy obrátili na spiatočku, čoho dôkazom boli zúrivé rezignácie
dvoch popredných disidentských bankových ekonómov, Josepha Stiglitza a Raviho Kanbura, a
Washingtonské veto výkonného riaditeľa MMF, ktorý by to nechcel, požičať si Mbekiho
metafora, lízať nohy americkému ministrovi financií Lawrenceovi Summersovi.
Ďalší dôvod pochybovať o integrite
Stratégia sa objavila, keď sa Mbeki postavil na stranu globálnych korporácií
Durbanské stretnutie predsedov vlád Commonwealthu, ktorému predsedal vlani v novembri,
proti pokusu SA odborov uvaliť „sociálne klauzuly“ na ochranu
práce a životného prostredia prostredníctvom obchodných dohôd. „Sme radi, že
Podnikateľská rada Commonwealthu predložila svoje vlastné stanovisko,“ povedal Mbeki
vedúci pracovníci spoločností, ktorí boli tiež proti pro-pracovným ustanoveniam v
Svetová obchodná organizácia.
Mbeki mohol mať v skutočnosti pravdu,
hovoria niektorí radikálni ekonómovia tretieho sveta, pretože takéto klauzuly by jednoducho mali
umocnil silu protekcionizmu Washingtonu.
Napriek tomu je tu, v širšej diskusii
nad zásluhami posilneného globálneho ekonomického poriadku so svetovým štátom v
len embryonálna forma, ktorá Mbekiho kritikov najviac znepokojuje.
Z panafrickej tradície v r
ktorý Mbeki lokalizuje súčasných manažérov juhoafrickej revolúcie
vynára sa otázka, či by sa, úprimne povedané, pridal Frantz Fanon, resp
kritizoval Mbekiho za to, že ožiaril reťaze globálneho apartheidu – v čase, keď
sa objavujú príležitosti na prelomenie týchto reťazí.
Mbeki sa predsa vrátil domov z
Stretnutie G-8 v Japonsku minulý mesiac s prázdnymi rukami o odpustení dlhu; a Manuel sa vrátil
zo stretnutí Svetovej banky/MMF vo Washingtone v apríli bez demokratizácie
nahlásiť pokrok; a Erwin vyšiel v rozpakoch z obchodného fiaska v Seattli
minulý december. Reformný hazard je v skutočnosti teraz v konkurze.
Jediná úspešná zložka
Stratégia Pretórie tlačí na americké firmy, ktoré podporoval Al Gore
vzdať sa patentov na život zachraňujúce lieky proti HIV-AIDS – nebolo výsledkom zútulňovania
až po USA alebo iné rozvojové krajiny: namiesto toho miestna liečba
Kampaň a ich aktivisti spojenci v USA podľa všetkého urobili
rozdiel v meniacich sa mocenských pomeroch a prinútení Gorea ustúpiť.
Ale vo svojom srdci to Mbeki vie.
Ako povedal skupine mladých socialistických aktivistov vo Švédsku o niečo viac ako štrnásť dní
pred, „Základný pre prácu, sociálnodemokratický, socialistický a národný
oslobodzovacie hnutia od ich samého počiatku, je dodržiavanie tohto názoru
že ľudia musia byť svojimi vlastnými osloboditeľmi.“
Ak áno, mala by sa vrátiť stratégia na zmenu sveta
jeho korene. Sám Mbeki to povedal najlepšie, keď bol v Štokholme: „Ako hnutie
všetci prítomní tu zastupujeme, určite musí byť našou úlohou ich povzbudiť
omši, kde sú utláčaní, k rebélii, aby presadili víziu zásadnú
všetkým pokrokovým hnutiam, ktorým budú vládnuť ľudia!"
Vzbura proti globalizovaným
Apartheid je, ako by Fanon súhlasil, jediný spôsob, ako zmeniť svet.
(Toto je úryvok z prvého
Frantz Fanon Memorial Lecture, prednesená 17. augusta na Univerzite o
Durban-Westville School of Governance, Durban, Južná Afrika. Úplná kópia
2000 Fanon Lecture možno získať od [chránené e-mailom])