Volám sa John Clarke a som organizátorom Ontárijskej koalície proti chudobe (OCAP). V skorých popoludňajších hodinách 19. februára 2002 som prešiel cez medzinárodný most medzi Sarniou v Ontáriu a Port Huron v Michigane. Bol som na ceste k prednáške, ktorú zorganizovali študenti na Michiganskej štátnej univerzite.
Keď som zastavil auto pri colnici, policajt sa spýtal, kde ma viažu, a povedal som mu to. Chcel vedieť, na základe čoho som bol požiadaný o slovo a či budem zaplatený. Odpovedal som, že som v OCAP a že mi organizátori stretnutia povedali, že bude poskytnuté honorár, ako je bežné. Dôstojník sa obával, že to znamená, že prichádzam do USA pracovať. Samozrejme, ľudia na oboch stranách hranice na tomto základe neustále prijímajú hovorené pozvania a otázka pracovného povolenia sa nikdy nerieši. V tomto bode nešlo o nič, čo by sa nedalo rýchlo objasniť, keby som bol na ceste vystúpiť na obchodný seminár alebo predniesť prednášku o sebauvedomení.
Podľa pokynov dôstojníka som zaparkoval auto a vošiel do kancelárií, ktoré zdieľali colníci a prisťahovalectvo USA. Hneď ako môj preukaz prešiel počítačom, situácia sa výrazne zmenila. Dôstojník mi položil ďalšie otázky o mojich zámeroch v USA, akých protestoch proti globalizácii som sa zúčastnil a či som proti „ideológii Spojených štátov“. Moje auto prehľadali a vzali ma do miestnosti a dôkladne (aj keď nie nahrubo) prehľadali. Potom mi povedali, že mi bude zamietnutý vstup do USA a že FBI a ministerstvo zahraničia chcú so mnou hovoriť. Povedali mi, že agenti boli na ceste z Detroitu.
Asi po hodine a pol vstúpil muž do oblasti „riadenej recepcie“, v ktorej som bol držaný, a prešiel okolo mňa do vnútorných kancelárií. Nosil veľkú zložku a kopu spisov. Zarazilo ma, že ich nosil tak, ako by vysokokvalifikovaný robotník mohol nosiť svoje presné nástroje. Strávil nejaký čas v diskusii s miestnymi dôstojníkmi a potom ma priviedli do vyšetrovacej miestnosti, aby som to s ním riešil. Predstavil sa a dal mi svoju vizitku. Volal sa Edward J. Seitz z ministerstva zahraničných vecí Diplomatickej bezpečnostnej služby Spojených štátov amerických a jeho hodnosť bola špeciálny agent. Zistil som, že je to pôsobivá a fascinujúca postava.
Seitz s podporou ďalšieho miestneho dôstojníka ma nejaký čas vypočúval. Nebola to situácia ako zatknutie kanadskou políciou, kde je mlčanie najlepšou možnosťou. Ak by som s ním odmietol hovoriť, nepochyboval som o tom, že by ma nariadil zadržať a že potrvá nejaký čas, kým do toho vstúpia kanadské konzulárne úrady. Ak som sa mal vyhnúť aspoň niekoľkým dňom zadržania, rozhodol som sa, že nemám inú možnosť, ako odpovedať na jeho otázky. Hneď mi bolo jasné, že mám dočinenia so špecialistom na vypočúvacie metódy. Obdivujúcim miestnym obyvateľom raz povedal, že bol umiestnený v Jemene a ja som sa vyhýbal špekuláciám o tom, ako tam uplatnil svoj talent.
Seitzovou základnou stratégiou, okrem všeobecného zhromažďovania spravodajských informácií, bolo pokúsiť sa ma naviesť, aby som mu povedal niečo nepravdivé, čo by ma postavilo do situácie porušovania zákonov USA. Začal niekoľkými veľmi základnými otázkami o mojom osobnom pozadí, svojím spôsobom mimoriadne vľúdny a narážal na pózu mierneho zmätku, ktorá bola navrhnutá tak, aby som ho podcenil. Potom sa spýtal na OCAP. Povedal mi, že to znie, ako keby sme boli dobrí ľudia, ale počul niečo o organizácii, ktorá bola asi pred rokom zapojená do konfrontácie s políciou v zákonodarnom zbore Ontária. To sme neboli my? Pasca bola jasná a povedal som mu, že my sme skutočne tou organizáciou. Jeho prívetivé správanie potom zmizlo a jeho ťažkosti so zameraním myšlienok skončili. Postupne si posunul stoličku, takže sme stáli proti sebe a pálil na mňa otázky. Chcel vedieť o pochode v Ontárijskom zákonodarnom zbore z 15. júna 2000, kde polícia v Toronte zaútočila na pochod proti bezdomovstvu, ktorý sme zorganizovali. Chcel vedieť o obvineniach, ktoré voči mne polícia vzniesla. Chcel vedieť, ako je OCAP štruktúrovaný a kto sú členovia jeho voleného výkonného výboru (čo som mu odmietol povedať).
Seitz potom prebral otázku priateľov a spojencov OCAP v USA. Sme zapojení do práce proti globalizácii? Nie je to zásterka pre anarchizmus? Bol som ja osobne anarchista alebo socialista? (V záujme protikapitalistickej jednoty nepoviem, ktorým z nich som sa priznal). Seitz mal so sebou obrovský spis o OCAP, ktorý obsahoval letáky z verejných vystúpení, na ktorých som bol v USA. Poznal meno muža, s ktorým som bol naposledy v Chicagu. Chcel vedieť, s kým som hovoril v sieti Chicago Direct Action Network. Tvrdil, že som zástancom násilia a že moje spojenie s DAN to dokazuje, ale (v zriedkavých prípadoch) nenašiel v ich literatúre nič, čo by dokazovalo, že vyzývajú k násiliu.
Táto fáza výsluchu trvala dlho. Pokryl veľkú časť územia a mal o nás k dispozícii množstvo informácií. Očividne bol v kontakte s kanadskou políciou, ale najviac sa zaujímal o našich amerických spojencov. Výnimkou bol enormný záujem o kanadského antikapitalistického aktivistu Jaggiho Singha. Vedel, že on a ja sme hovorili na rovnakých stretnutiach a veľmi sa bál zistiť, či je tiež v USA. Ukázal mi fotku Jaggiho a chcel vedieť, kde sa v tej chvíli nachádza.
Zrazu sa maska prívetivosti vrátila späť. Bol som 'gentleman' a nechcel ma zavrieť. Bol som v poriadku, ale nemohol pochopiť, ako som pracoval s 'násilným mužom, akým je pán Singh'. (Tu zopakoval absurdný a zlomyseľný mýtus, ktorý o Jaggim rozšírili kanadské policajné orgány). Potom mi povedal, že mi bude musieť zakázať vstup do USA, ale môžem ísť na americký konzulát v Toronte a požiadať o výnimku. Mohol som si sadnúť do čakárne, kým pripravia nejaké papiere, ale čoskoro som bol na ceste. Nesedel som tam však dlho, kým špeciálny agent prišiel vyskúšať nový spôsob, o ktorom som v minulosti počul. Jeho plánom bolo v podstate prinútiť ma, aby som si myslel, že je úplne šialený, a tým ma nahnevať do bodu, keď som stratil úsudok. Predpokladám, že metóda funguje lepšie, ak sa používa po vážnom nedostatku spánku. Prišiel ku mne a posadil sa vedľa mňa priamo v čakárni s ďalšími ľuďmi okolo. Mal niekoľko kontrol OCAP, o ktorých tvrdil, že som si priniesol prostriedky na nelegálny život v USA. Išiel som do väzenia, tvrdil. Vysvetlil som, že šeky sú v mojej taške, pretože som ich vždy držal pri sebe, aby som pokryl náklady na kancelárske potreby a podobne, a že nevidím dôvod, prečo by som ich mal vyberať len preto, že som chcel stráviť niekoľko hodín v Michigane.
Potom prišla tá najúžasnejšia časť celého vypočúvania. Seitz z ničoho nič chcel vedieť, kde sa skrýva Usáma bin Ládin. Vedel som, že je to on, trval na tom. Keby som si nechal narásť bradu, vyzeral by som ako Bin Ládin. Držal som sa od toho, aby som mu povedal, prečo idem na univerzitu a s kým sa tam stretnem. Ak som nechcel ísť do väzenia, bolo načase povedať mu skutočný príbeh. Odpovedal som, že som bol k nemu celkom otvorený, pokiaľ ide o moje zámery, a že je teraz na ňom, aby ma poslal do väzenia. Zasmial sa, povedal mi, že nie sú žiadne problémy. Mohla som ísť predsa domov. Vypil som čaj s kávou? Dal by som si s ním kávu, keby prišiel do Toronta. Povedal som mu, že to urobím, čo bola jediná lož, ktorú som v ten deň povedal, a on pozbieral svoje spisy a odišiel.
Krátko na to mi miestni úradníci dali voľnú vstupenku na most, čo je jediná výhoda, ktorá prichádza spolu so zamietnutím vstupu do USA, a o niečo viac ako päť hodín po príchode som zamieril späť na kanadskú stranu.
OCAP – www.ocap.ca – [chránené e-mailom]
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať