Zdroj: Independent Media Institute
Rada Medzinárodného menového fondu (MMF) sa každoročne stretáva vo svojom sídle vo Washingtone, DC Tento rok sa MMF stretne pod vedením novej šéfky Kristaliny Georgievovej, ktorá prešla cez ulicu Svetovej banky, aby prevzala správu. tento príspevok od Christine Lagarde. Lagardeová sa, ako sa to stáva, pripravuje preplávať Atlantický oceán, aby prevzala Európsku centrálnu banku. Na vrchu je hra hudobných stoličiek. Zdá sa, že hŕstka byrokratov sa vrhá do týchto zamestnaní a von z nich.
Posledných 40 rokov mal MMF rovnakú agendu: zabezpečiť, aby rozvojové krajiny dodržiavali pravidlá globalizácie stanovené vyspelými kapitalistickými štátmi. Suverenita týchto rozvojových krajín sa stala irelevantnou, keďže ich vlády musia pristúpiť na tlak MMF na fiškálnu a menovú politiku, ako aj na ich obchodnú a rozvojovú agendu. Akýkoľvek pokus zlomiť ortodoxiu MMF sa stretáva s zúrivým množstvom sankcií, vrátane kývnutia MMF medzinárodným veriteľom, aby nepožičiavali krajine, ktorú považujú za posmech. Finančné prostriedky potečú do postihnutých krajín len vtedy, ak prijmú celý balík politík, ktorý pre nich nevypracovali ich zákonodarcovia, ale ekonómovia MMF vo Washingtone, DC
Počas týchto štyroch desaťročí na uliciach krajín, ktoré sa obrátili na MMF, horeli ohne a následne prinútili ich obyvateľstvo k úsporným opatreniam. V osemdesiatych rokoch sa tieto povstania nazývali „nepokoje MMF“. Každému bolo jasné, že politika MMF vyprovokovala zúfalých ľudí, aby vyšli do ulíc. Pomenovanie týchto nepokojov bolo presné. Dôraz sa mal klásť na MMF a nie na samotné nepokoje. Najznámejšie z týchto nepokojov sa odohrali vo Venezuele – Caracazo v roku 1980 – čo otvorilo proces, ktorý priviedol Huga Cháveza k moci a ktorý vytvoril Bolívarovu revolúciu. Arabskú jar v roku 1989 je rozumné nazvať nepokojmi MMF, pretože ju vyvolala úsporná politika MMF v kombinácii s rastúcimi cenami potravín. Súčasné nepokoje medzi Pakistanom a Ekvádorom by mali byť zaradené pod nepokoje MMF.
V reakcii na tieto nepokoje použil MMF nový jazyk na opis tých istých starých politík. Počuli sme o „sociálnych kompaktoch“ a o štrukturálnych úpravách 2.0 a potom o bizarnej „expanzívnej úspornosti“. Diskusie o rode a environmentalizme v rámci MMF sú dobré, ale sú to len slová, ktoré zdobia zakorenený režim úsporných opatrení, ktorý definuje konzultácie MMF podľa článku IV a dokumenty zamestnancov MMF. Pod úsmevmi sa skrýva lebka – strašné spoliehanie sa na politiku, ktorá je orámovaná znižovaním miezd a zmenšovaním sa verejného sektora, putami na verejné výdavky a liberalizáciou pre korporácie. Sladšia rétorika neprispieva k tomu, aby bol rámec politiky menej tvrdý.
Ekvádorský ľud povstal proti dohode prezidenta Morena s MMF. Musel sa vrátiť k znižovaniu dotácií na pohonné hmoty. Moreno nemal na výber. Ak by držal líniu, protesty by ho jednoducho zosadili. Teraz sa však musí Moreno vrátiť do MMF. Ak by prevládli demokratické normy, potom by MMF musel rešpektovať „referendum“ ekvádorského ľudu. V MMF však nie je demokracia. Napochoduje na bubon svojho hlavného sponzora. V súčasnosti sú Spojené štáty s 16.52 percentami hlasovacie akcie má najväčší blok hlasov v rade. S veľkým odstupom nasleduje Japonsko (6.15 percenta), Čína (6.09 percenta), Nemecko (5.32 percenta) a potom Spojené kráľovstvo a Francúzsko, každý so 4.03 percentami. Podľa „konvencie“ je šéf MMF Európan, ale Európania MMF nekontrolujú. V roku 1998 New York Times nechať skĺznuť že MMF „vystupuje ako lapkový pes Ministerstva financií Spojených štátov“. USA majú účinné právo veta na politiku MMF. Keď to vyhovuje záujmom USA, ortodoxia MMF je pozastavená (ako proti Mubarakovmu Egyptu v rokoch 1987 a 1991). Keď sa Spojeným štátom hodí, aby priskrutkovali krajinu, presne to robí MMF. Demokracia pre ľud Ekvádoru je irelevantná; relevantné je, že sa – či už hákom alebo podvodníkom – skláňajú pred tým, čo hovorí MMF a za nimi Spojené štáty. Moreno stiahol škrty na dotáciách. Je ale pravdepodobné, že v tme tieto strihy vráti pod iným názvom. MMF nebude stáť za ničím menším.
Dôsledky ortodoxie MMF sú často smrteľné, pričom prípad Malawi je jednou veľmi bolestivou epizódou. V roku 1996 pracovníci MMF tlačili na vládu Malawi, aby sprivatizovala svoju spoločnosť pre rozvoj poľnohospodárstva a marketing. Tento orgán mal zásoby obilia v Malawi a reguloval ceny za predaj obilia v krajine. Privatizácia korporácie v roku 1999 zanechala malawijskú vládu bez prostriedkov na ochranu obyvateľstva v prípade núdze. V období od októbra 2001 do marca 2002 cena kukurice vzrástla o 400 percent. Záplavy v rokoch 2000-2001 a rok sucha spôsobili núdzovú situáciu v produkcii potravín v krajine. Ľudia začali umierať od hladu – až 3,000. MMF neustúpil. Malawi muselo naďalej splácať svoj dlh. V roku 2002 minulo 70 miliónov dolárov na platby dlhovej služby, čo predstavovalo 20 percent jeho štátneho rozpočtu (viac ako Malawi vynaložilo na zdravotníctvo, vzdelávanie a poľnohospodárstvo dohromady). Do Malawi, ktorého potravinová kríza trvá dodnes, neviedlo žiadne záchranné lano. Vtedajší prezident Malawi - Bakili Muluzi - povedal: "MMF je zodpovedný za potravinovú krízu." To, čo sa stalo Malawi v roku 2002, sa stalo presne toľkým krajinám, ktoré sa dostali pod nôž MMF.
Nikto na stretnutí MMF nenastolí otázku demokracie, či už z hľadiska vlastného fungovania MMF, ani z hľadiska vzťahu MMF so suverénnymi krajinami na celom svete. Ekvádorské ulice odmietli dohodu MMF. Argentínski voliči urobia to isté o niekoľko týždňov. Bude teraz priestor na začatie rozhovoru o rozdieloch medzi politikou MMF a demokraciou? Hlavným poučením z týchto povstaní nie je len to, že ľudia chcú dotácie na pohonné hmoty alebo stabilnú menu; čo chcú viac ako čokoľvek iné, je demokratická kontrola nad ich vlastným hospodárstvom.
Tento článok bol vyrobený spoločnosťou svetobežník, projekt nezávislého mediálneho inštitútu.
Vijay Prashad je indický historik, redaktor a novinár. Je spisovateľom a hlavným korešpondentom v svetobežník, projekt Inštitútu nezávislých médií. Je hlavným redaktorom Knihy LeftWord a riaditeľ Tricontinental: Inštitút pre sociálny výskum. Napísal viac ako dvadsať kníh, napr The Darker Nations: Ľudová história tretieho sveta (Nová tlač, 2007), Chudobnejšie národy: Možná história globálneho juhu (Verso, 2013), Smrť národa a budúcnosť arabskej revolúcie (University of California Press, 2016) a Červená hviezda nad tretím svetom (Ľavé Slovo, 2017). Pravidelne píše pre Frontline, Hind, Newsclick, AlterNet a BirGün.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať