Masívna bomba odišiel dnes na istanbulskom námestí Sultanahmet – počet obetí sa pravdepodobne zvýši, ale teraz je to desať. Toto je srdce pamiatok mesta – na dohľad od Modrej mešity a Hagia Sophia.
Bombu pravdepodobne odpálil samovražedný atentátnik. Prezident Recep Tayyib Erdogan naznačil, že atentátnik bol sýrskeho pôvodu.
Turecko je vo vážnej kríze. Vláda je vo vojne proti Kurdom v juhovýchodnej; v Sýrii a Iraku na hraniciach zúri vojna; a Islamský štát teraz dýcha do Turecka.
Turecko je zraniteľné ako najsuchšie trosky.
Toto nie je prvé bombardovanie v Turecku – v súčasnosti existuje dlhý reťazec útokov zo strany IS, zo strany samotného tureckého štátu a zo strany Kurdskej strany pracujúcich (PKK).
Turecko sa rýchlo stáva zložitým bojiskom, keďže sýrska vojna presakuje priamo cez hranice.
Erdogan nadšenie pretože zvrhnutie sýrskeho Bašára al-Asada v roku 2011 spôsobilo toľko, že sa mohlo stať – mierová dohoda s PKK a nový pakt s tureckými Kurdmi sú stredobodom programu. Toto všetko je teraz hotové.
Masaker v Roboski
Jedným zlomovým bodom bolo pravdepodobne to, čo sa stalo 28. decembra 2011, keď turecké letectvo zabilo tridsaťštyri kurdských pašerákov na hraniciach Turecka a Iraku.
To bolo na vrchole Erdoganovej politiky v Sýrii – keď jeho vláda verila, že Asad v každom okamihu padne.
Prečo turecké ozbrojené sily strieľali na tridsaťosem mužov a chlapcov a ich mulice? Prečo turecké ozbrojené sily zablokovali pašerácke cesty, aby zabránili mužom a chlapcom utiecť? Útok prežili len štyria z nich.
Vláda vtedy na útok v Roboski neponúkla jasnú odpoveď. Ani jej oficiálny prieskum – zverejnený v roku 2013 – nič neobjasnil. Naznačovalo, že pašeráci mali iné motívy a že do nich infiltrovali dvaja velitelia PKK – Cudi Gui a Kazim.
Neskôr sa objavil názor, že cieľom vládneho útoku bol veliteľ PKK Fehman Hüseyin. Vláda uviedla, že títo muži boli s pašerákmi, ale keď sa útok začal, ukryli sa.
Pre túto teóriu neexistujú žiadne dôkazy.
Reportérka Fréderike Geerdink sa rozhodla sledovať príbeh so staromódnou vytrvalosťou. Navštívila Gülyazi, dedinu, z ktorej muži a chlapci odišli na svoju osudnú cestu.
Geerdinkova Chlapci sú mŕtvi: Masaker Roboski a kurdská otázka v Turecku bola postavená na úzkom kontakte s rodinami obetí, najmä s Pakize, vdovou po Osmanovi Kaplanovi.
Pobyt s Pakize je poučný. Geerdinkovi to umožnilo pochopiť svet týchto mužov a chlapcov – ako si zarábali na živobytie pašovaním cigariet a benzínu z Iraku a ako turecká armáda nad týmito aktivitami zatvárala oči.
Chudoba v Gülyazi je zarážajúca. Bez pašovania by obyvateľstvo nemalo žiadnu nádej.
Geerdinkovi niet pochýb o tom, že títo muži a chlapci boli iba pašeráci. Cestovala s nimi po pašeráckych trasách a spolu so zvedmi sledovala, či sa mulice a muži nevrátia z Iraku. Turecký hraničný priechod – na dohľad – je tichý. Nikto z vojakov sa nevyrútil von, aby zatkol.
Mali muži a chlapci nejaké spojenie s PKK?
Geerdink opatrne ukazuje, že celé kurdské obyvateľstvo regiónu sympatizuje s kurdským odporom. Existuje však len málo dôkazov o akýchkoľvek operatívnych väzbách s PKK.
Na udalostiach Nowruz v Diyarbakire je určite všade obraz vodcu PKK Abdullaha Öcalana a jeho prejav je stredobodom pozornosti. Ale aj tu sú sympatie s kurdskou vecou, nie priamo s PKK. Pomohli by pašeráci PKK? Geerdink nenašiel žiadne dôkazy o takejto pomoci.
Beztrestnosť a kríza
Ak turecká vláda vedela, že títo muži sú obyčajní pašeráci a ak vedeli, že nemajú žiadne spojenie s PKK, prečo sa na nich lietadlá F-16 zameriavali?
Geerdink vyvracia oficiálne vyšetrovanie. To je výkon sám o sebe. Má spojencov medzi disidentmi v oficiálnom vyšetrovaní – Leventa Göka z Republikánskej ľudovej strany (CHP) a Ertuğrula Kürkçüa z Ľudovodemokratickej strany (HDP).
V oficiálnej vládnej správe Geerdink píše, že „slová „terorista“ sa vyskytujú osemdesiatšesťkrát a slovo „teror“ deväťdesiatdvakrát.
Turecký štát dychtivo vykresľuje týchto pašerákov ako teroristov. Skutočná forenzná analýza dôkazov je irelevantná. Gök a Kürkçü jej zistenia potvrdzujú. Sú ako frustrovaní.
Najsmutnejšou časťou knihy je Geerdinkov opis záberov z dronu z pašeráckych chodníkov. Keď turecké F-16 spustia v tú osudnú noc paľbu na mužov a chlapcov, neurobia to, čo skúsení bojovníci – skryjú sa.
Všetci sú ako deti. Bežia sa k sebe túliť. Preto požiar lietadla dokázal zabiť takmer všetkých.
Nevysvetliteľný masaker otvára dvere ďalším podobným udalostiam. Ak má vláda pocit, že sa z toho môže dostať, nezabráni tomu, aby sa takéto konanie opakovalo.
Súčasné turecké štátne násilie voči Kurdom umožňuje beztrestnosť Roboskiho. Turecké operácie zničili veľké časti jeho juhovýchodu, pričom epicentrom násilia sú mestá ako Diyarbakir, Cirze a Silopi.
Miestni novinári tvrdia, že časti ich miest teraz vyzerajú ako „vojnová zóna“. Vraždy podozrivých sympatizantov PKK sa odohrávajú v hmle zákazu vychádzania. Koncom novembra bol za bieleho dňa zabitý bojovník za ľudské práva Tahir Elci. Jeho smrť zostáva záhadou.
4. januára boli v meste Sirnak (neďaleko Silopi) zabití traja bojovníci Ľudovej demokratickej strany (HDP).
Kto boli oni? Seve Demir bol členom parlamentu Strany demokratických regiónov (DBP), pridruženej k HDP v parlamente. Fatma Uyar bola členkou Kongresu slobodných žien. Pakize Nayir bol spolupredsedom ľudového zhromaždenia v Silopi. Ide o druhé trio spoločne zabitých kurdských feministických socialistov.
Ďalší traja – Sakine Cansız, Leyla Şaylemez a Fidan Doğan – boli zabití v Paríži v januári 2013. Zomreli pasívnym hlasom. Nikto nebude stíhaný za ich smrť. Nikto nebude braný na zodpovednosť.
Ďalší vrahovia budú povzbudení, aby tento čin zopakovali. Toto je pokušenie beztrestnosti. Je to osud kurdského ľudu. Ale to je čoraz viac osudom aj Turkov.
Vijay Prashad je publicista vo Frontline a vedúci výskumný pracovník v Inštitúte verejnej politiky a medzinárodných vzťahov Issama Faresa v AUB. Jeho najnovšia kniha je Chudobnejšie národy: Možná história globálneho juhu (Verso, 2014 brožovaná). Sledujte ho na Twitteri: @VijayPrashad
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať