V súčasnosti mnohí z 370 miliónov európskych voličov, vládni úradníci a politické strany sa pripravujú na ďalší európske voľby sa bude konať medzi 6th a 9th jún 2024.
Európski politici – s výnimkou Spojeného kráľovstva Brexit a Bregret – súťažia o Európsky parlament má 720 kresiel. Parlament EÚ je rozdelený na zhruba sedem rôznych politických strán alebo „skupiny“, ako sa nazývajú:
- Progresívci:
Európska zjednotená ľavica / Nordická zelená ľavica (GUE / NGL) pozostáva najmä zo strán so socialistickým a komunistickým pozadím. Pochádza zo Švédska a Dánska. GUE/NGL má euroskeptické črty založené na antikapitalistickej perspektíve.
- Strední progresívni:
Toto sú európski sociálni demokrati (S&D) – s a stredovo progresívna orientácia podporujúca inkluzívnu európsku spoločnosť založenú na rovnosti, solidarite, sociálnej spravodlivosti, lepších životných a lepších pracovných podmienkach.
- Environmentalisti:
Európska aliancia zelených strán sa zameriava na ľudské práva a životné prostredie, ako aj sociálna spravodlivosť.
- Kresťanskí konzervatívci:
Po prvé, je tu Európska ľudová strana (EPP) s a Kresťansko-demokratická ideológia. Najväčšou skupinou je EPP. V roku 2021 zo skupiny vystúpil maďarský pravicový populista Viktor Orbán po nezhodách o ideologickom smerovaní skupiny.
- Neoliberáli:
Skupina Európskych liberálno-demokratických strán (ELDR) „Obnoviť Európu“ má za svojho najvýznamnejšieho člena francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona.
- Stredopravý:
Takzvaní „Európski konzervatívci“ sa oddelili od EPP v roku 2009 (pod vedením politika pre brexit Davida Camerona). Skupina je sociálne konzervatívna a podporuje neoliberalizmus. Má tiež euroskeptickú črtu založenú na voľnom obchode.
- Neofašisti:
Európski neofašisti sa maskujú pod heslom: „identita & demokracia“ alebo I&D. Táto skupina zahŕňa Dánska ľudová strana, Fínska strana, nemecká AfD, talianska Lega, belgická Vlaams Belang, francúzska Rassemblement National a holandská PVV.
Celkovo možno týchto sedem skupín zhrnúť do zhruba troch ideologicko-politických skupín:
- Progresivisti a environmentalisti (č. 1-3);
- Konzervatívci, reakcionári a neliberáli (č. 4-6); a nakoniec,
- európski neofašisti (č. 7).
Fínsko:
Patrí do skupiny 1, postupová nádej Fínska Lee Andersson chce pre svoju fínsku stranu získať druhé kreslo v EÚ. Pre fínskych konzervatívnych a škandálmi premiéra Petteri Orpo's National Rally Party (PS) a jeho koaliční partneri krajne pravicová strana Fíni – Kresťanskí demokrati a Švédska ľudová strana (SFP) – vyhliadky na blížiace sa voľby do EÚ sú dosť zmiešané. Orpo pomaly, ale stabilne stráca podporu medzi Fínmi.
príliš otvorený rasizmus niektorých jeho ministrov PS vyvolalo počas leta 2023 medzinárodný rozruch – a v desiatkach miest vo Fínsku sa konali protirasistické demonštrácie.
Od jari 2024 fínske odborové zväzy bojujú proti politike úspor a hrozbe ďalekosiahlych obmedzení trhu práce stále silnejúcimi vlnami štrajkov. Zvyčajne sa takéto útoky na pracovníkov a odbory predávajú ako „reformy“ (čítaj: reregulácia na podporu podnikania).
Koalícia Orpo už znížila dávky v nezamestnanosti a bývanie. Okrem toho chce vláda sprísniť právo na štrajk, uľahčiť prepúšťanie pracovníkov a plánuje zmenu mzdových predpisov a kolektívneho vyjednávania v prospech zamestnávateľov. Tým sa zhorší už existujúce mocenská asymetria medzi prácou a kapitálom.
Napriek tomu by v júnových voľbách do Európskeho parlamentu mohli fínske pravicové strany získať vplyv. Komu bojovať s krajnou pravicou, až 300,000 1 pracovníkov od pedagógov po elektrikárov štrajkovalo – celoštátne – XNUMX.st Februára 2024.
Je iróniou, že plány vlády obmedziť právo na štrajk vytvárajú jeden z najviac komplexné štrajkové vlny v nedávnej fínskej histórii. Inými slovami, súčasná vláda vyvolala viac politických štrajkov ako všetky ostatné vlády v rokoch 1991 až 2023 dohromady.
Od polovice marca 2024 prestalo pracovať viac ako 7,000 XNUMX zamestnancov v prístavoch, logistických spoločnostiach, oceliarňach a ropných termináloch. Dovoz a vývoz už prudko klesli.
Na niektorých čerpacích staniciach ubudlo benzínu. Fínski zamestnávatelia sa domnievajú, že týždeň štrajkov spôsobí spoločnosti straty až 260 miliónov eur (267 miliónov dolárov).
Zatiaľ ďalej pracovné prestávky boli oznámené. Medzitým dohoda s reakčnou vládou nie je v dohľade, keďže 58 % obyvateľov Fínska podporuje priemyselné spory.
Tvrdá a tvrdohlavá politika fínskej vlády sa čoraz častejšie stretáva s verejným odmietnutím. Len nedávno minister hospodárstva Wille Rydman (PS) – ktorý rád posiela rasistické textové správy – opísal predsedu odborov na „X“ (twitter) ako „mafia Hakaniemi“. Okolo Helsínk Námestie Hakaniemi, sídlia početné sídla najvýznamnejších fínskych odborových zväzov.
Nespokojnosť s neoliberálnou reštrukturalizáciou severského sociálneho štátu bude mať zrejme vplyv aj na výsledky eurovolieb. Fínsko medzitým získalo počas rozširovania Európskeho parlamentu ešte jedno kreslo. Vo voľbách na začiatku júna sa preto bude hrať o 15 kresiel.
Strana Orpa by sa mohla stať najsilnejšou silou napriek krízam a – čo je horšie – krajne pravicová strana „Fíni“ by možno mohla získať miesto. Medzitým dvaja súčasní poslanci za PS opustili krajne pravicovú skupinu „identita & demokracia“ (č. 7 vyššie) v Európskom parlamente.
Pripojili sa k skupine európskych konzervatívcov (č. 4-6) v pohybe neofašizmu ku konzervativizmu. V pozadí bola podpora Putina medzi fínskymi neofašistami.
Podľa nedávnych prieskumov by aj fínski „sociálni demokrati“ (č. 2) mohli zdvojnásobiť svoje dve kreslá na štyri. Environmentalisti „Zelení“ (č. 3) sú ďaleko od svojho najvyššieho výsledku 16 % spred piatich rokov. Klimatická politika je v súčasnosti vo Fínsku len okrajovou témou.
Pre progresívnu „Ľavicovú alianciu“ (č. 1) je druhé kreslo dosiahnuteľné, ale zostáva pomerne ambicióznym cieľom. Dnes má strana vo verejných prieskumoch 9 %. Na druhé miesto v parlamente EÚ by však bolo potrebných 11 až 12 %. Hlavný kandidát Li Andersson v tom má zohrať kľúčovú úlohu.
36-ročný kandidát je populárny naprieč straníckymi líniami. Jej pravdepodobný vstup do Európskeho parlamentu však znamená koniec progresívnej líderky vo fínskej politickej scéne. Na druhej strane, prestup Li Anderssona do Európy by bol pre európskych progresivistov výrazným ziskom.
Holandsko
Medzitým to vyzerá ponuro v Holandsku, kde krajne pravicová PVV neofašistu Geerta Wildera a jeho „tulipánový fašizmus“ zostáva favoritom. Skutočnosť, že čoskoro bude zvolený nový Európsky parlament, však v Holandsku len ťažko zaregistrovali. Volebné plagáty a televízne kampane možno hľadať márne.
Dokonca aj štyri mesiace po tom, čo sa konali holandské parlamentné voľby, stále existuje žiadna nová vláda v Holandsku, keď medzi sebou bojujú konzervatívci a neofašisti.
V polovici marca víťaz volieb – neofašista Geert Wilders – pomerne náhle a prekvapivo oznámil, že sa už nechce stať premiérom, čo je jeho dlhodobo deklarovaným cieľom. Zjednodušene povedané, chýba mu potrebná podpora pre jeho „toľko očakávanú“ reakčnú koalíciu.
Neporiadok, ktorý vytvoril, však neuškodil popularite krajne pravicových a hlboko islamofóbnych tzv.Strana za slobodu“. Podľa nedávnych prieskumov verejnej mienky by jeden zo štyroch Holanďanov mohol hlasovať za Wildersov PVV [Partij voor de Vrijheid], ktorá môže dúfať v deväť z 31 holandských kresiel v Európskom parlamente.
Začína byť zrejmé, že Wildersova krajne pravicová strana urobí pokroky. Pravicový populizmus by tak mohol získať ešte väčší vplyv v európskom parlamente. Na vzostupe Wilderovi pravicoví extrémisti „zatiaľ“ nie sú zastúpení v Štrasburgu, kde sídli Európsky parlament.
Na druhej strane je však pravdepodobné, že jeho strana bude veľkým víťazom nadchádzajúcich volieb. Podľa nedávnych prieskumov verejnej mienky Wildersovu PVV nasleduje progresívna aliancia Robotnícka strana PvdA a Zelená ľavica (GL) s potenciálne šiestimi mandátmi a holandskými konzervatívcami alebo VVD (ex-Rutte) s piatimi mandátmi.
Takmer všetky holandské strany patria do jednej zo siedmich vyššie uvedených hlavných európskych politických skupín. Vďaka pravicovému populizmu deväť kresiel neofašistickej PVV pravdepodobne pripadne ich eufemisticky označenej čate „Identita a demokracia“ – zmesi pravicových populistov, nacionalistov a krajne pravicových strán.
Očakáva sa, že progresívna aliancia GL-PvdA rozdelí svojich šesť kresiel medzi dve európske frakcie na základe predchádzajúcich aliancií. Rovnako ako v roku 2019 by GL odovzdal tri kreslá Zeleným. Okrem toho by progresívna skupina mohla získať tri miesta od holandského PvdA. Výsledkom je, že frakcia PvdA v Európe sa bude zmenšovať.
Konzervatívna Európska ľudová strana (EPP) – v súčasnosti najväčšia skupina v Európskom parlamente – by mohla od Holandska dostať päť kresiel. Progresívci by medzitým mohli získať ďalšie dve miesta: jedno z holandskej Strany dobrých životných podmienok zvierat a jedno zo Socialistickej strany.
Zároveň je záujem v Holandsku o voľby do Európskeho parlamentu stále dosť slabý. Už vo voľbách v roku 2019 prilákalo k volebnej urne iba 41 % Holanďanov – čo je pod európskym priemerom 50 %. Naproti tomu neuveriteľných 77 % holandských voličov sa zúčastnilo národných parlamentných volieb v novembri 2023.
Rakúsko
Rovnako ako v Holandsku a inde, aj tu rastie podpora pravicového populizmu. Nie je prekvapením, že rakúski pravicoví populisti vedú predvolebnú kampaň v štýle bulvár stlačte – bulvárne médiá. Poháňaný mediálny kapitalizmusRakúske politické strany sa zameriavajú na emocionálne problémy a senzáciechtivosť – okorenené pravicou populisticko-propagandistická orientácia.
Podobne ako v Holandsku, ani európske voľby nie sú pre rakúske strany na prvom mieste v rebríčku priorít. Napriek tomu sa niektorí v rakúskej straníckej centrále tešia hlasovací lístok – zatiaľ čo iní to robia s váhaním.
Veď voľby budú skúškou nálady v krajine. Voľby môžu byť náznakom toho, čo sa v Rakúsku ako celku objavuje – výrazný posun smerom k pravicová FPÖ.
Horšie je, že FPÖ sa vidí na pokraji prevzatia moci. Strana ďaleko vedie v prieskumoch s podielom okolo 30 %. Jeden z jeho rasistických volebné heslá je, „Vláda musí byť silou proti migrácii“. Bude to len horšie.
Ďalším mottom je, „Už sa nezmierime s EÚ“ a nakoniec, „Vojenské štvanie EÚ nás vystavuje riziku“. Ide o druh pravicovej rétoriky, ktorou sa presadzuje krajne pravicová FPÖ.
Na druhej strane je tradične konzervatívny vodca rakúskeho maloburžoázneho tábora, a to kedysi tradicionalistická ÖVP. Dnes sa strana riadi xenofóbnymi frázami ako: „Kto odmieta náš spôsob života, musí odísť"A „tradícia namiesto multikulturalizmu“.
Podobne ako v Holandsku sa čoraz viac ukazuje, že by rakúske pravicové strany mohli robiť zisky.
Za senzáciechtivosti, bulvarizácia politiky, a pravicový populizmus, uvažovanie založené na faktoch už v predvolebných kampaniach nie je to pravé. Voľby do EÚ sa zvrhli na vedľajšiu šou, ktorá v najlepšom prípade ponúka príležitosť postaviť nacionalistické otázky nad európsky kontext.
Keďže sa pozornosť presúva smerom k témam, ktoré zaručujú vysokú mieru emocionality, je zaujímavé sledovať, o čom sa počas predvolebnej kampane „nehovorí“, tzn. Neutralita Rakúska, úloha Rakúska v EÚ, a napríklad kapitalizmus a ako to spôsobuje vysoká inflácia.
Namiesto triedy, kapitalizmu a práce nacionalistické otázky: naša pôda, naša pôda, naši farmári, naša bezpečnosť, naša biela kultúra ovládnuť.
Vecná argumentácia o naliehavých témach už neprebieha. Aj v Rakúsku dominujú bulvárne médiá a politika bulvárneho štýlu, ktorá je preplnená pravicovou propagandou.
Demokracia sa zhoršuje množstvom vecí negatívna kampaň s pravicovo-populistickým zvratom. Veľa sa obmedzuje na správy, ktoré zaujmú titulky, zbavené akéhokoľvek závažného obsahu.
Pre fínsku, holandskú a rakúsku demokraciu to – častejšie ako ne – znamená pomalú patologizáciu – premenu niečoho na patologické, nezdravé a choré – a neschopnosť viesť demokratické diskusie. Rousseaua volonté générale bol zmanipulovaný pravicovým populizmom v súčinnosti s firemné médiá.
Veľa z toho sa deje na pozadí typických rakúskych škandálov, ako je ten neslávne známy Aféra na Ibize. Vďaka rakúskym konzervatívnym a dominantným bulvárnym médiám škandál nemal trvalý dopad vzostup pravicových populistov. To bolo pred piatimi rokmi.
Dnešný škandál obklopuje rakúskeho špióna, ktorý špehoval pre Rusko pod očami „konzervatívny“ vládni vyšetrovatelia takmer desať rokov. Okolo je aj škandál bankrot Signa ktorý odhalil – obvyklé – „úzke väzby“ medzi politikou a biznisom.
Napokon, okolo exkancelárky je celá plejáda ponížení Sebastian Kurz – konzervatívec. Tieto utekajú z nepravdivé tvrdenia do medializácie kúpenej za štátne peniaze.
Nedávne prieskumy predpovedajú, že Kurzova konzervatívna ÖVP by mohla klesnúť na približne 20 % – teda o 14 %. Medzitým rakúski ekologickí Zelení a jej sociálno-demokratická SPÖ stagnujú. Čo však robí súčasnú predvolebnú kampaň EÚ takou výnimočnou a čo podkopáva dôveryhodnosť konzervatívnej ÖVP, sú tieto štyri kľúčové otázky:
- veto strany proti pristúpeniu Rumunska k Schengenský priestor,
- výrazné škrty v migrácii,
- jeho izolacionistické tendencie, a čo je horšie,
- podnecovanie krajne pravicovej FPÖ.
Napriek dosť nezmyselnému „teória podkovy“, čo vidíme vo Fínsku, Holandsku a Rakúsku je presný opak. Na druhom konci podkovy sa reakcionári a pokrokári nestretnú.
Namiesto toho sa má v nadchádzajúcich voľbách do Európskeho parlamentu stať ďalšia marginalizácia progresívcov ako reakcionárov, krajnej pravice, otvorených neofašistov a konzervatívcov, ktorí sa spájajú, aby ovládli politiku vo Fínsku, Holandsku a Rakúsku – možno aj v parlament EÚ.
Z veľkej časti nastavené korporátnymi masmédiami, mnohí Európania čelia akousi "Coke-verzus-Pepsi" voľba medzi neoliberalizmom s okorenením pravicovým populizmom alebo bez neho. Čoraz viac, čo Noam Chomsky povedal o USA, platí aj pre Európu,
USA je systém jednej strany – obchodný večierok
s dvoma frakciami: demokratmi a republikánmi.
Aj v Európe sa k nespochybniteľnej majstrovskej ideológii hlásia prakticky všetky konkurenčné politické strany neo-liberalizmus či už progresívny, konzervatívny alebo vyslovene neofašistický. Nadchádzajúce voľby do Európskeho parlamentu opäť posilnia dominanciu neo-liberalizmus. Ako raz povedal americký spisovateľ Mark Twain, ak by hlasovanie prinieslo zmenu, nedovolili by nám to urobiť. Možno ešte k veci:
"Ak by hlasovanie niečo zmenilo, urobili by to nezákonné"
Emma Goldmanová (1869-1940).
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať