Už sme videli rovnaké obrázky.
Videli sme ich v Aténach Júna 28 a 29. júna2011, keď vláda hlasovala o zavedení ďalších úsporných opatrení, ktoré by udusili strednú a nižšiu triedu. Vonku obkľúčili parlament na námestí Syntagma desiatky tisíc ľudí, ktorí bojovali proti poriadkovej polícii, poslednému „ochrancovi“ vlády. Napriek odporu ľudí, ktorých záujmy mala hájiť, vláda opatrenia odhlasovala.
Potom sme videli rovnaké obrázky v Španielsku september 25, 2012. Vláda Mariana Rajoya sama od seba prijímala úsporné opatrenia, zatiaľ čo tisíce španielskych rozhorčení zhromaždili okolo madridského námestia Neptuno, ktoré obklopovalo parlament. Samozrejme, aj v tomto prípade poriadková polícia zasiahla násilne, dokonca proti demonštrantom vystrelila gumené projektily, pričom desiatky z nich zostali zranené. Aj napriek odporu ľudí, ktorých vôľu mala španielska vláda realizovať, boli úsporné opatrenia odhlasované.
A teraz opäť sledujeme tie isté zábery, tentoraz v Mexiku, kde sa dnes k moci vrátila Partido Revolucionario Institucional (PRI) so svojou „novou tvárou“, Enriquem Peñom Nietom, ako novým prezidentom Mexika. Pred Palacio Nacional od úsvitu mnohí mladí ľudia, ktorých tlač označila za členov mexického študentského hnutia #YoSoy132, protestovali proti voľbám, ktoré považujú za „vynútené“ médiami a získané korupciou. Samozrejme, museli čeliť aj polícii, ktorá zareagovala extrémnym násilím vedúcim k desiatkam zranení a jednej smrti: strele do hlavy gumovým projektilom.
PRI, ktorú demonštranti označujú ako PRInosauro, je hegemónna strana, ktorá prakticky vládla Mexiku už od mexickej revolúcie. PRI sa prostredníctvom stratégie klientelizmu a represie podarilo každých šesť rokov obnoviť svoju moc už viac ako sedem desaťročí neustálym prispôsobovaním sa novým okolnostiam. Teda až do volieb v roku 2000, keď prvýkrát prehrala s PAN. Dnes sa PRI po 12 rokoch v opozícii vracia k moci, reprezentovanej svojou „novou tvárou“ – alebo svojou novou maskou, ako argumentujú demonštranti – Enriquem Peñom Nietom, ktorý sa v snahe dištancovať od autoritárskej minulosti svojej strany, slávne povedal, že sa ešte ani nenarodil, keď PRI zavraždila desiatky (niektorí hovoria stovky) aktivistov v študentskom hnutí v roku 1968 v Tlatelolco.
Je zaujímavé, že nový prezident Mexika a jeho strana teraz musia čeliť ďalšej výzve: #YoSoy132 — najživšie študentské hnutie, aké táto krajina zažila od masakry v Tlatelolcu. Hnutie YoSoy132 pozostáva najmä z univerzitných študentov a profesorov, ktorí sa zmobilizovali proti manipulácii s informáciami zo strany masmédií (obviňujú Peña Nieta, že je „výstavbou“ Televisa a Azteca, najväčších televíznych kanálov v krajine).
Študentské hnutie sa odvtedy vyvinulo do širšieho sociálneho hnutia za skutočnú demokraciu, transparentnosť, slobodné a spravodlivé voľby a opozíciu voči neoliberálnej politike vlády a porušovaniu ľudských práv (ako napr. Peña Nieto v r. Útok, kde si policajný zásah vyžiadal dvoch mŕtvych, stovky zranených a 26 žien sexuálne napadnutých). Okrem toho, podobne ako hnutia v Grécku a Španielsku, YoSoy132 je horizontálne hnutie bez vodcu za skutočnú demokraciu a pevne patrí do rovnakého cyklu protestov ako hnutie Occupy a študentské hnutia v Quebecu a Čile.
Dnes títo demonštranti „privítali“ nového mexického prezidenta po svojom. A boli ním „privítaní“ so svojimi.
To, čoho sme svedkami v Španielsku, Grécku, Mexiku a iných častiach sveta, je zrod nadnárodného hnutia-rodiny, ktorá sa mobilizuje proti fraške zastupiteľskej demokracie a rastúcemu vplyvu obchodných a bankových záujmov na národné vlády. ako aj úloha masmédií pri manipulácii verejnej mienky. V roku 1997 ďalší Mexičan, subcomandante Marcos zo Zapatistickej armády národného oslobodenia, píšuci z hôr na juhovýchode Mexika, formuloval sťažnosti takto:
Štát má v neoliberalizme tendenciu scvrkávať sa na „nevyhnutné minimum“. Takzvaný „Štát dobrodincov“ nielenže zastaráva, ale oddeľuje sa od všetkého, z čoho ako taký pozostával, a zostáva nahý. V kabarete globalizácie sa štát prejavuje ako stolný tanečník, ktorý sa vyzlieka zo všetkého, kým mu nezostane len minimum nevyhnutného oblečenia: represívna sila.
Je to ten istý „striptýz“, aký sme boli svedkami v posledných dvoch rokoch, na miestach tak odlišných a vzdialených, ako sú okrem iného Grécko, Španielsko a Mexiko.
A čo je isté, práve tento striptíz nie je veľmi populárny.
Vôbec.