Zdá sa byť trochu arogantné osloviť celú populáciu a ponúknuť dokonca [priateľský] návrh. Ak však táto populácia, Iračania, sú tými, ktorí trpeli [spolu s Palestínčanmi] viac ako ktorákoľvek iná populácia v nedávnej histórii, a ak osoba, ktorá ponúka tento návrh, patrí k populácii, gréckej populácii, ktorá prešla podobné mučeníctvo v skoršom čase, potom priateľský návrh, ponúknutý v pokore, by mohol byť aspoň užitočný.
Myšlienky vyjadrené nižšie mám v hlave už dlho. Dnes [dec. 15], odvážny a symbolický verejný čin mladého irackého novinára, ktorý hodil topánky proti Georgovi W. Bushovi, si vyžaduje, aby tieto myšlienky boli vyjadrené aj na verejnosti.
To, či americká okupačná armáda opustí Irak v roku 2011, ako sľúbil Bush, alebo v inom termíne, je pre tu skúmaný problém irelevantné. História nám hovorí, že barbarskí okupanti sa vždy buď stiahnu dobrovoľne, alebo ich vyhodí Odpor okupovaného obyvateľstva. V Iraku je americký okupant v skutočnosti vyhnaný hrdinským Odporom Iračanov.
Počas akejkoľvek okupácie existuje [zvyčajne veľmi malá] časť okupovaného obyvateľstva, ktorá kolaboruje s okupantmi. Muži a ženy, ktorí prejavujú takéto opovrhnutiahodné správanie, sú väčšinou zbabelí, skorumpovaní jedinci, ktorí sú podriadení akejkoľvek moci zo strachu, vlastného záujmu atď. Vo všeobecnosti sú to nie veľmi bystrí ľudia, ako kolaborujú s okupantom, vediac, že jedného dňa okupanti odídu a ich krajania ich potrestajú. Ibaže v prípade, že kolaboranti vedia, že okupanti aj po ich odchode budú môcť kontrolovať vládu údajne oslobodenej krajiny.
Ako by sa teda mali Iračania správať ku kolaborantom s americkými okupantmi, keď okupanti odídu? Môžu urobiť to, čo urobili sandinisti s vražednými jednotlivcami [vojanmi, policajtmi atď.], ktorí vykonali špinavú prácu pre Somozu, nikaragujského diktátora. To znamená, nech odídu z krajiny a dovolia USA, aby ich využili ako vrahov obyvateľstva, ktoré ich nechalo odísť. Nakoniec sa z nich stali "Contras", notoricky známi proxy zabijaci, ktorí robia špinavú prácu pre USA.
Ďalšou možnosťou je urobiť to, čo bolo v histórii „vyryté“ hrozným slovom: „gilotína“. To znamená, že popravte spolupracovníkov. To by bolo najhoršie možné riešenie zložitého problému, ako sa vysporiadať s kolaborantmi. Okamžitým výsledkom by bolo umožniť bývalým okupantom [v prípade Iraku USA] a ich spolucestujúcim [Európska únia] tvrdiť, že ich barbarská okupácia bola oprávnená.
Morálne správnym spôsobom, ako sa vysporiadať s irackými kolaborantmi, by bolo nechať existujúci súdny systém, alebo ak je to neadekvátne, nechať nový súdny systém, kolektívne schválený irackým obyvateľstvom, rozhodnúť o osude tých nepríjemných jednotlivcov označených za kolaborantov. „Legalistický“ trik [pozri tiež nižšie] tvrdenia, že nemožno niekoho súdiť na základe zákona stanoveného po spáchaní trestného činu, by Hitlera prinútil pokračovať vo svojom živote ako vážený „džentlmen“, ako Briti a vedúci predstavitelia USA opísali Hitlera v polovici 1930. rokov XNUMX. storočia. Okrem toho by neexistoval Norimberský tribunál.
V Iraku sú státisíce kolaborantov. Zdá sa, že táto skutočnosť ešte viac zhoršuje problém. Je na obyčajných Iračanov, aby problém vyriešili na základe rozumu a podľa potrieb miestnej situácie. Existujú „stupne“ spolupráce a závažnosti zločinov spáchaných v „prospech“ okupanta. Napríklad Iračania, ktorí práve v tejto chvíli mučia mladého novinára, ktorý hodil topánku po Bushovi, kričiac, že to bolo urobené „pre vdovy a siroty“, ktoré syn Barbary Bushovej vytvoril v Iraku, by mali mať trest úmerný stupňa. Miera spolupráce s americkým okupantom je v tomto prípade veľmi vysoká a miera závažnosti ich zločinu, mučenia, sa blíži maximu. Na druhej strane s mužom, povedzme, so šiestimi deťmi, ktorý slúžil ako vojak alebo policajt za Američanov, aby živili svoju rodinu a ktorý nespáchal žiadne zločiny, by sa malo zaobchádzať úplne inak. A tak ďalej…
Najdôležitejšie je, aby Iračania potrestali kolaborantov. Právne technické náležitosti, ktoré sa budú uplatňovať v tomto procese trestania, sú druhoradé. Ak sa tomu vyhnú, potom títo kolaboranti skončia ako nástroje USA a „oslobodená“ iracká spoločnosť bude odvtedy otrávená.
Tu je príklad toho, čo by sa mohlo stať, ak by kolaboranti zostali nepotrestaní. Grécko, moja krajina, zažilo takúto tragédiu dvakrát za posledných 64 rokov [1944 – 2008]. Prvý bol v rokoch 1944 až 1949. Počas nacistickej okupácie [1941-1944] nevýznamná časť gréckej spoločnosti kolaborovala s nacistickými okupantmi. Najmä zvláštny druh mužov, ktorí tvorili to, čo nacisti nazývali „bezpečnostné prápory“, ktorých zabíjanie ich gréckych spoluobčanov bolo také brutálne, že to prekvapilo aj nacistov. Po odchode nacistických okupantov boli títo kolaboranti pod ochranou najprv Britov do roku 1947 a potom pod ochranou USA od roku 1947 dodnes začlenení do vládnucich tried gréckej spoločnosti. Ich deti a vnúčatá sú dnes členmi gréckej elity.
Druhá tragédia sa odohrala počas americkej gréckej diktatúry v rokoch 1967 až 1974. Členmi diktatúry boli v skutočnosti zástupcovia cudzej mocnosti, USA. Nielen oni sami boli kolaborantmi tej cudzej mocnosti, ale za kolaborantov sa považujú aj obyčajní Gréci, ktorí robili špinavú prácu pre diktátorov. Po „páde“ diktatúry grécky ľud žiadal potrestanie kolaborantov. To je miesto, kde americkí splnomocnenci gréckej vlády vtlačili Grékom do hrdla „legálne triky“. Súdnictvo oznámilo, že masa kolaborantov nemôže byť stíhaná, pretože ich zločiny boli "okamžité" [opakujte: "okamžité"!], nech už to znamená čokoľvek, to znamená, že ak niekto zabije "okamžite", nie je... vinný. Masa kolaborantov nebola stíhaná.
[Zátvorka: Včera (15. decembra 2008) pravicová vládnuca strana Grécka, vhodne nazvaná „Nová demokracia“, ako keby demokracia bola novým francúzskym parfumom, dospela k záveru, že jej členovia, ktorí boli zapojení do miliónového škandálu s mníchmi kresťanského kláštora neboli vinní, pretože niesli len „objektívnu“ zodpovednosť a nie „subjektívnu“ zodpovednosť, nech už to znamená čokoľvek. Koniec zátvorky]
Tlak zdola však prinútil vládcov po diktatúre stíhať niekoľkých najvyšších vojenských diktátorov a „najprominentnejších“ mučiteľov. Výsledkom je, že aj dnes existuje nespočetné množstvo bývalých kolaborantov diktatúry, ktorí sú rozptýlení vo všetkých častiach gréckeho vládnuceho aparátu; armáda, polícia, súdnictvo, štátna služba atď., ktorí majú významný, niekedy rozhodujúci vplyv na život gréckeho obyvateľstva. To platí najmä pre súdnictvo.
Iračania sa môžu vyhnúť pasci, do ktorej sa dostali Gréci. Je načase, aby si Iračania začali uvedomovať dôležitosť problému kolaborantov a začali medzi sebou širokú diskusiu, aby sa im nestal osudom Grékov, ktorých tínedžeri[!] boli dnes donútení vzbúriť sa proti tejto nečestnej spoločnosti, po 64 rokoch kontroly zo strany USA a požadujú: „Bread Education Liberty!“. Prosím, zapnite si televízory.
Je tiež rozumné očakávať, že táto diskusia a snaha vyriešiť problém kolaborantov by mohla zjednotiť obyčajných Iračanov a pomôcť im vidieť veci realistickejšie, pokojnejšie a úprimnejšie. Posledné dve storočia Anglosasovia uplatňovali svoj nemorálny kánon „Rozdeľ a panuj!“. A to je to, čo Bushov zločinecký gang dnes aplikuje na Iračanov. Nedovoľte im uspieť!
Nakoniec, Iračanom pripadla povinnosť [alebo privilégium] požadovať, aby W. Bush, Cheney, Rumsfeld, Riceová [černoška!] a všetci ostatní vojnoví zločinci prešli „Norimberským tribunálom“ a zaplatili za smrť a mučenie státisícov irackých mužov, žien a detí.
V priateľstve,
Nikos Raptis
PS Keď sa skúška vášho odvážneho mladého krajana, novinára, ktorý hodil topánky, skončí a bude opäť voľný, prejavte mu moju najhlbšiu úctu.
Odoslať
Všetko najnovšie od Z priamo do vašej doručenej pošty.
Inštitút pre sociálne a kultúrne komunikácie, Inc. je nezisková organizácia 501(c)3.
Naše EIN# je #22-2959506. Váš dar je daňovo uznateľný v rozsahu povolenom zákonom.
Neprijímame finančné prostriedky od reklamy alebo firemných sponzorov. Pri našej práci sa spoliehame na darcov, ako ste vy.
ZNetwork: ľavicové správy, analýza, vízia a stratégia