Nasledujúci rozhovor s Michael Lebowitz bol nedávno publikovaný v Novosti, ľavicové noviny v chorvátskom Záhrebe.

 

Michael A. Lebowitz je emeritným profesorom ekonómie na Univerzite Simona Frasera vo Vancouveri v Kanade. Je autorom Socialistická alternatíva, Beyond Capital: Marxova politická ekonómia robotníckej triedy, Build It Now: Socializmus pre XNUMX. storočie a Po Marxovi: Metóda, Kritika a Kríza. V rokoch 2006-2011 bol riaditeľom programu transformačnej praxe a ľudského rozvoja Centro Internacional Miranda v Caracase vo Venezuele. Jeho najnovšia kniha je Rozpory „skutočného“ socializmu: dirigent a dirigent, vydané v polovici júla 2012 od Mesačný prehľad Press.

* * *

Novosti: Čo môžeme očakávať od štvrtého funkčného obdobia Huga Cháveza ako prezidenta Venezuely?

Michael Lebowitz: Myslím si, že je nevyhnutné uznať rozsah zmien, ku ktorým došlo vo Venezuele za Cháveza. Venezuela je rentistická ekonomika, ktorá sa spolieha na príjmy z ropy; a kultúra, ktorá vyrástla okolo prenájmu ropy [pred Chavezovým nástupom k moci] bola v drvivej väčšine založená na korupcii a klientalizme. Venezuela veľmi výrazne utrpela v dôsledku neoliberálnej politiky, ktorá zahŕňala škrty v sociálnych službách, ukončenie dotovania životných potrieb a všeobecný proces privatizácie. Situácia v 1990. rokoch bola katastrofická – niečo v Latinskej Amerike v tom desaťročí nebolo nezvyčajné (a teraz určite veľmi známe v Európe).

 

Keď bol na konci tohto desaťročia zvolený Hugo Chávez, dostal sa do vlády s podporou sociálnych hnutí a chudobných, ale aj strednej triedy, ktorá pochopila, že táto situácia nemôže pokračovať. (V čase, keď Chávez volal po dobrom kapitalizme, konci neoliberalizmu, tretej ceste; naučil sa za pochodu.)

A to, čo Chávez urobil, je nesmierne dôležité. Konkrétne nasmeroval príjmy z ropy do vzdelávania a zdravotníctva – niečo, čo tak kriticky potrebujú chudobní, ktorí tvoria drvivú väčšinu populácie. Ide o opatrenia, ktoré možno chápať ako populistické, ale aj ako napĺňanie skutočných potrieb ľudí a ktoré umožňujú rozvoj ich kapacít.

 

Nie je to však len smerovanie ropného bohatstva k ľuďom, čo je pre Venezuelu charakteristické a jedinečné. Prebehol tiež veľmi významný proces posilňovania postavenia ľudí – vytvárania inštitúcií, ktoré umožňujú ľuďom fungovať demokraticky a robiť rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú ich životy.

 

Opisujem najmä rozvoj komunálnych rád, inštitúcií na miestnej úrovni, v ktorých majú ľudia moc riešiť problémy, ktoré sa týkajú ich vlastných komunít. Tieto komunálne rady sa stretávajú, aby vytvorili komúny na riešenie väčších problémov.

 

Toto je proces, ktorý Chávez opísal ako proces vytvárania buniek nového socialistického štátu. Taktiež existuje proces rozvoja zamestnaneckých rád. Aj tu ide o proces pretvárania ľudí, vytvárania podmienok, v ktorých môžu rozvinúť všetky svoje schopnosti. Najmä Bolívarská revolúcia vytvorila ľudí so zmyslom pre dôstojnosť a hrdosť.

 

Toto sú veľmi dôležité úspechy. Nedejú sa však hladko a je dôležité si uvedomiť, že v nich je veľa rozporov Chavizmus. Vnútri sú tri skupiny a tendencie Chavizmus. Jeden možno nájsť na základni so sociálnymi hnutiami, komunitami a časťami robotníckej triedy. Ďalšia je zložená z jednotlivcov a skupín, ktoré povstali s Chávezom, ale keď sa obohatili prostredníctvom svojich pozícií a pokračovaním korupcie a klientalizmu, teraz si myslia, že revolúcia by mala skončiť – a je pre nich. (Často sú označovaní ako „boli-buržoázia“.) Tretia skupina je odhodlaná pokračovať v revolúcii, ale robí tak úplne zhora nadol; jej perspektívou je nariadenie pokroku socializmu a nechce nechať rozhodnutia na dne.

 

Aj keď samotný Chávez veľmi hlasno hovorí o teoretickej dôležitosti budovania základne a umožnenia ľuďom rozvíjať svoje kapacity prostredníctvom vlastného protagonistu, je netrpezlivý a často podporuje tých, ktorí nemajú rovnakú orientáciu.

 

Čo sa teda stane v ďalšom Chavezovom funkčnom období? To závisí od triedneho boja v tábore Chavez. Bol by to boj, ktorý sa točí okolo Chávezovej strany (Zjednotená socialistická strana Venezuely, PSUV), ktorá obsahuje všetky tieto prvky, ale v ktorej dominuje orientácia zhora nadol a zároveň deprimuje mnoho ľudí na základni.

Za predpokladu, že Chávez bude pokračovať v dobrom zdravotnom stave, je možné, že revolúcia sa vďaka jeho iniciatívam prehĺbi v základni. Chápe problémy a v predvolebnej kampani zdôraznil význam vytvorenia frontu medzi PSUV, ostatnými ľavicovými stranami a sociálnymi hnutiami. Ak však Chávez nie je nablízku, aby zjednotil rôzne sily v rámci chavizmu, myslím si, že by mohlo dôjsť k veľkému boju.

 

Vo Venezuele dnes existujú dva typy ekonomických a politických systémov – socialistický a kapitalistický. Môžeme hovoriť o koherentnom a dôsledne fungujúcom sociálno-ekonomickom systéme vo Venezuele?

Myslím si, že je nevyhnutné pochopiť, že v procese prechodu vždy existuje nesúdržnosť a dysfunkčnosť. Keď prvky novej spoločnosti koexistujú s prvkami starej spoločnosti, každý deformuje ten druhý. Každá z nich funguje menej efektívne, ako by fungovala pri absencii druhej. Z pohľadu starého sú teda všetky problémy nesúdržnosti výsledkom pokusu o zavedenie nového. A z pohľadu nového sú všetky problémy nesúdržnosti výsledkom pokračujúcej existencie starého.

 

Napriek procesu zvrátenia privatizácie a expanzie štátneho sektora a vytvárania nových inštitúcií rozhodovania na komunitnej a podnikovej úrovni je kapitalizmus stále prítomný v bankovom systéme, vo veľkých poľnohospodárskych usadlostiach a najmä v dovoze a sektore spracovania dovozu ( a samozrejme v súkromných masmédiách).

 

Ak má Venezuela napredovať v budovaní nového druhu socializmu, musí samozrejme prekonať tieto prvky kapitalizmu. Nemyslím si však, že je to priorita. Pre mňa je v súčasnosti oveľa dôležitejšie posilňovanie a prehlbovanie socialistických prvkov rozširovaním robotníckeho manažmentu v štátnych sektoroch a zvyšovaním demokratického rozhodovania zdola. Chávez urobil pred niekoľkými rokmi veľmi dôležité vyhlásenie, v ktorom sa odvolával na štátne sektory v oblasti ropy, ocele, hliníka, železnej rudy atď. Povedal: „To, čo teraz máme, je štátny kapitalizmus. Bez robotníckej kontroly nemôžete mať socializmus.“

 

Súhlasím a myslím si, že posunúť sa v takýchto otázkach je podstatnou súčasťou triedneho boja vo Venezuele a napredovania v procese práve teraz.

 

Nedávno sme v našej národnej [chorvátskej] televízii videli televíznu reláciu o voľbách vo Venezuele. Viac-menej sa všetci účastníci televíznej show zhodli na tom, že sociálne reformy poskytnuté Chávezovou vládou sú len akýmsi politickým úplatkom namiereným proti chudobným ľuďom. Aký je váš názor na toto?

Nie som si istý, či by takéto sociálne reformy boli zlé, i ako politické úplatky vzhľadom na to, že sa vyrovnávajú s obrovskými materiálnymi nedostatkami pre chudobných a nahrádzajú zločiny predchádzajúcich vlád. Ale je toho samozrejme oveľa viac.

Poskytovanie zdravotníckych zariadení, vzdelania a adekvátneho bývania sú totiž nevyhnutné pre vytváranie podmienok, v ktorých ľudia môžu rozvíjať svoje vlastné kapacity. Ako toto môže niekto kritizovať?

 

Porovnajte takúto politiku s úspornými programami, ktoré trestajú ľudí (najmä chudobných) za katastrofy spôsobené kapitalizmom! Porovnajte to s politikou, ktorá podpláca banky! Myslím si, že účastníci týchto televíznych programov o sebe prezrádzajú viac ako o činoch Chávezovej vlády.

 

Systém družstiev bol navrhnutý ako alternatíva k štandardným kapitalistickým korporáciám. Došlo v tejto oblasti k nejakým zlepšeniam a pokroku?

Myslím si, že merané počtom úspešných družstiev existujú veľké limity spoliehať sa na malé družstvá ako na alternatívu. Mnohé takéto družstvá zlyhali alebo zanikli – rovnako ako malé podniky a malé družstvá inde.

 

Vo vidieckych oblastiach sú niektoré prípady, kde sú veľmi úspešné kooperatívne procesy. Ale vo všeobecnosti si myslím, že najdôležitejším aspektom veľkej kooperatívnej iniciatívy vo Venezuele bolo, že družstvá boli školami socializmu – to znamená, že dali ľuďom skúsenosti v procese prijímania rozhodnutí. Myslím si, že skutočnou alternatívou ku kapitalistickej korporácii bude robotnícky manažment štátnych podnikov.

 

Existuje v sociálno-politickom systéme Venezuely niečo, čo môžeme aplikovať v európskom politickom kontexte?

Áno, samozrejme! Na to, aby ste mali protagonistickú demokraciu, nepotrebujete ropu. Na vytvorenie komunálnych rád a komunít, ktoré rozhodujú o štvrtiach a komunitách, nepotrebujete ropu. Nepotrebujete ropu, aby ste zaviedli manažment zamestnancov a transparentnosť otvorením účtovných kníh všetkých podnikov a vlád.

 

Venezuela podnikla dôležité kroky na rozvoj protagonistickej demokracie, revolučnej demokracie, v ktorej ľudia premieňajú svoje okolnosti aj seba prostredníctvom svojich praktík. Urobilo tak v chudobnej krajine s kultúrou klientalizmu a korupcie. Myslím si, že európske krajiny sú schopné vydať sa rovnakou cestou bez rovnakých problémov.

 

Čo sa stane s „bolívarskou revolúciou“ a so „socializmom 21. storočia“ v nasledujúcom období? 

Vo voľbách v októbri 2012 vo Venezuele bolo absolútne nevyhnutné poraziť pravicovú opozíciu, ktorá chcela vrátiť čas. Chávezovo víťazstvo necháva dvere otvorené pre pokrok bolívarovskej revolúcie. Toto víťazstvo nebolo dôležité len pre Venezuelu, ale aj pre mnohé krajiny v Latinskej Amerike – nielen tie vlády, ktoré sú s Venezuelou úzko spojené (ako Kuba, Bolívia a Ekvádor), ale aj vlády posilnené tým, že Venezuela za Cháveza trvala na suverénnej Latinskej Amerike. A určite aj pre sociálne hnutia inde v Latinskej Amerike (a nielen v Latinskej Amerike), ktorým bolívarovská revolúcia poskytla nádej.

 

Zatiaľ nie je jasné, do akej miery sa toto víťazstvo prenesie do decembrových volieb guvernérov štátov. Konkrétne spojenie, ktoré Chávez vytvoril s masami, sa nevzťahuje na všetkých kandidátov jeho strany. To nikdy nebolo. Aj v tomto prípade sú niektoré z týchto výberov kandidátov (voľby, ktoré urobil Chávez a jeho poradcovia v PSUV, a nie zdola) v podstate dosť nepopulárne; a to by mohlo viesť k výraznému zdržaniu sa hlasovania alebo podpore iných ľavicových kandidátov, ktorí podporujú bolívarovskú revolúciu, ale nie vnútorné procesy a akcie PSUV.

 

To sa ešte uvidí, ale myslím si, že všeobecná prognóza je pre významný boj v rámci chavizmu.  

---