Re: Politika masakru v Srebrenici od Edwarda S. Hermana; 07. júla 2005
http://www.zmag.org/content/showarticle.cfm?SectionID=74&ItemID=8244
Vážený časopis Z,
Zatiaľ čo ľudia na celom svete vyjadrujú solidaritu s tými, ktorí prežili masaker v Srebrenici a požadujú, aby boli zločinci postavení pred súd, bol som zdesený, keď som videl, že časopis Z, „oddaný vzdorovaniu nespravodlivosti“, uznal za vhodné publikovať knihu Edwarda S. Hermana. článok, ktorý uráža tých, čo prežili, pokusom zredukovať túto tragédiu na „politiku“.
Nebudem tu vyvracať Hermanove obvinenia. To sa podarilo – a bude sa to robiť aj naďalej. Musím však povedať pár slov o Hermanovej metóde.
Herman protirečí takmer každému zdroju, ktorý si spomeniete a ktorý ľudia dobrej viery považujú za spoľahlivý. Nehovorím o mainstreamovej tlači, ale o Červenom kríži, Amnesty International, Human Rights Watch, Lekároch bez hraníc, Lekároch pre ľudské práva, OSN atď. . Všetky tieto organizácie odsudzujú masaker približne 8000 11 mužov a chlapcov v enkláve Srebrenica v dňoch nasledujúcich po 1995. júli XNUMX? Naznačuje Herman vážne, že tieto organizácie nemali na mieste žiadne výskumné tímy a lepší zdroj informácií ako médiá hlavného prúdu? ?
Herman rád predloží veľmi pochybné vyhlásenie a potom nám povie, že nikto iný o tom nehovorí. Napríklad, „hoci sa o tom hovorí len zriedka, existuje hlavná otázka, koľko ľudí bolo popravených...“. Dôvod, prečo sa o tejto otázke len zriedka diskutuje, je ten, že nejde o závažný problém a dokonca ani o menší problém. Len pár excentrikov sa z toho stále snaží robiť problém.
Čitatelia Z-Magu sú citliví na mediálnu zaujatosť, a tak si Herman predstavuje, že zhltnú všetko, čo mu naservíruje, ak môže povedať, že to médiá ignorujú. Túto metódu môžete použiť na zasadenie myšlienky, že mesiac je vyrobený z ananásového pudingu: povedzte „o tejto otázke sa zriedka diskutuje...“.
Príbuznou Hermanovou taktikou je predpokladať, že každý postoj, ktorý zaujali mainstreamové médiá a väčšina autorov na túto tému, je podozrivý, len preto, že ide o väčšinový postoj: „[Masaker v Srebrenici] sa pravidelne uvádza ako dôkaz srbského zla a genocídy. úmysel…“. Preto to, čo je „pravidelne citované“, musí byť nepravdivé práve z tohto dôvodu. Srbi sú všeobecne považovaní za hlavných agresorov vo vojne – preto je to nepravda.
Keď „prijmeme“, že Srbi nie sú agresori, alebo nie viac ako ostatní, je „jasné“, že ak sa USA, NATO a ICTY zamerali na srbské zločiny, môže to byť len tak, že „potrestanie Srbov“ slúži svoje vlastné záujmy. Iný dôvod na postup proti Srbom na bojovom poli (keďže Srbi nie sú agresor) alebo prenasledovanie srbských vojnových zločincov nemôže byť. Nemusíme ani skúmať, aký možný úžitok z toho môžu mať USA. Srbi sú nevinní (alebo nie sú viac vinní ako ostatní) – vieme to, pretože sú tak často obviňovaní mainstreamovou propagandistickou mašinériou, ktorá nedokáže nič iné, len klamať. Preto musia mať USA z toho, že ich vyčlenili, niečo získať. Teraz, keď vieme – bolo to dokázané –, že USA majú nejaký podiel na potrestaní Srbov, môžeme ignorovať každú zmienku o srbských zločinoch ako o vynáleze americkej propagandistickej mašinérie, alebo prinajmenšom môžeme predpokladať, že existujú rovnaké závažné zločiny spáchané inými ako Srbmi, o ktorých nám nehovoria. Toto je myšlienkový pochod, ktorý Herman zákerne naznačuje. Niekomu to môže vyhovovať, no za logiku hodnotí nulu.
Tento druh pseudouvažovania naberá obzvlášť strašidelný smer, keď Herman upriami svoju pozornosť na bosnianskych moslimov:
„Pozoruhodným rysom boja bosnianskych moslimov za démonizáciu Srbov s cieľom prinútiť NATO, aby prišlo na pomoc bosnianskym moslimom s bombami, bola ich ochota zabíjať svojich vlastných ľudí. Najpozoruhodnejšie to bolo v prípade neľútostného bombardovania sarajevských civilistov v troch masakroch: v roku 1992 („Breadline Massacre“), 1994 („Masaker na trhu“ v Markale) a „Masaker na druhom trhu“ v roku 1995. Naratív za tieto masakry boli zodpovední Srbi a je pravda, že nie je ľahké uveriť, že moslimské vedenie by zabilo svojich vlastných kvôli politickej výhode, aj keď dôkazy jasne poukazujú týmto smerom. Všetky tieto masakre však boli mimoriadne dobre načasované, aby ovplyvnili bezprostredné rozhodnutia NATO a OSN zasiahnuť násilnejšie v mene bosnianskych moslimov. Ešte dôležitejšie je, že mnohí predstavitelia OSN a vysokí západní vojenskí predstavitelia tvrdili, že dôkazy sú silné vo všetkých troch prípadoch, že tieto akcie naplánovali a vykonali bosnianski moslimovia.
Samozrejme, nie je ľahké uveriť, že bosnianski moslimovia zabíjajú svojich vlastných ľudí – tieto obvinenia sú jednoducho absurdné. Ale Herman by nás primäl, aby sme si mysleli, že keďže takémuto grotesknému obvineniu ‚nie je ľahké uveriť‘, musíme mu veriť. Ak tieto masakre viedli k nejakej dávno oneskorenej pozornosti venovanej bosnianskej situácii, mali by sme si uvedomiť, že „všetci boli mimoriadne dobre načasovaní, aby ovplyvnili bezprostredné rozhodnutia NATO a OSN“ (pri pohľade na udalosti takpovediac zo zlého konca ďalekohľadu) . A Herman nás pripravil, aby sme to videli takto, pretože ‚preukázal‘ (implicitne), že bosnianski moslimovia boli celkom pripravení sa navzájom zavraždiť.
Fakty možno nájsť v mnohých vynikajúcich knihách, ako napríklad:
Juhoslávia: Smrť národa, Laura Silber a Allan Little (1996)
Bitúnok: Bosna a zlyhanie Západu, David Rieff (1995)
Zradený most: Náboženstvo a genocída v Bosne, Michael Sells
(1996)
Bosna: Krátka história, Noel Malcolm (druhé vydanie, 1996)
Srebrenica: Záznam o vojnovom zločine, Jan Willem Honig a Norbert Both
(1996)
Endgame, David Rohde (1997)
Správa OSN o Srebrenici a správy mimovládnych organizácií pre ľudské práva
Tí, ktorí prežili Srebrenicu, boli zradení Európou, Amerikou a OSN; stratili svojich blízkych a svoje domovy a dokonca aj albumy s fotografiami; čo im zostalo, je ich pamäť a zdieľanie ich príbehu – ich pravdy. Prečo sa ich snažiť pripraviť aj o to?
S pozdravom,
Julie Wornanová
Člen S.S.V.D.S.
(Soutien aux Survivants de la Vallée de la Drina – Srebrenica), Paríž
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať