Rozlišujeme dva typy fašizmu: Prvý je vybudovaný zhora nadol. Najtypickejšími prípadmi tejto typológie sú vojenské štátne prevraty, pri ktorých armáda prevezme štátnu moc, vyhlási stav obliehania a začne krajinu riadiť národnou bezpečnostnou radou vydávaním rozkazov a dekrétov.
Slabinou tohto druhu fašizmu je, že má problém preniknúť hlboko do spoločnosti a vybudovať komplexnú hegemóniu v rámci ľudových vrstiev pomocou silného masového základu, organickej ideológie a organickej inteligencie.
Druhý typ fašizmu je budovaný zdola nahor, ako je dobre známe v prípadoch nacistov v Nemecku a Mussoliniho režimu v Taliansku. Tento druh fašizmu je nebezpečnejší, pretože je schopný vyvolať masovú mobilizáciu. Na zastrašovanie disidentov má svoje vlastné polovojenské sily. Tento druh fašizmu ťaží z aktívnej podpory niektorých frakcií kapitalistickej triedy. Dostáva vlastné kádre, ktoré sú schopné kontrolovať kľúčové pozície v štátnej mašinérii a najmä propagandistickej mašinérii, vrátane veľkých masmédií.
V Turecku to, čo zažívame od roku 2011, je fašistický režim viac podobný druhému typu.
Prečo v krajine, kde sa za posledných 55 rokov uskutočnili tri vojenské prevraty, teraz čelíme druhému druhu fašizmu? Aké sú hlavné príčiny tejto novinky?
Nástup vládnej strany AKP a jej vodcu Tayyipa Erdoğana, súčasného prezidenta republiky, k moci pred 13 rokmi, dal veľkú príležitosť konzervatívnej buržoázii na vidieku v Turecku, ktorá bola od založenia Tureckej republiky z veľkej časti vylúčená z veľkého biznisu a financií. Časom sa táto buržoázia rozrástla vďaka verejným súťažiam v hodnote miliárd dolárov, ktoré si pre ňu vyhradili vlády AKP. Títo novorozvinutí islamistickí kapitalisti sa vďaka príležitostiam vytvoreným vládou uchytili aj v masmédiách.
Nastal historický moment, keď sa T. Erdoğanovi a jeho strane podarilo vďaka prístupovému procesu do Európskej únie (EÚ) prekonať zjavnú nadvládu armády v politickej oblasti. Akonáhle boli pokusy o štátny prevrat zo strany istého krídla armády v polovici roku 2000 porazené (pretože neexistovala dostatočná podpora USA pre vojenský režim), AKP mohla využiť príležitosť upevniť svoju moc víťazstvom vo voľbách po r. voľby s vysokým rozdielom.
AKP tak okolo rokov 2010-11 vybudovala oligarchickú moc pozostávajúcu z vlastných politických kádrov a vznikla nová islamistická kapitalistická trieda so schopnosťou takmer kontrolovať distribúciu bohatstva v krajine, teda so silnou potrebou zabezpečiť si svoju pozíciu. Ako každá oligarchická moc, ani táto nemohla stratiť vládnu moc, prostredníctvom ktorej vyrástla, a jediný spôsob, ako zaručiť trvalú moc, bolo získať kontrolu nad štátnou mašinériou dohodou s armádou, druhým večným vlastníkom štátu počas celej modernej tureckej histórie.
AKP teda začala preberať civilné krídlo štátnej mašinérie a pokúšala sa byť „štátom samotným“. Všetky dôležité zložky štátnej byrokracie sa postupne dostali pod kontrolu AKP: súdnictvo (napríklad Vysoká rada sudcov a prokurátorov (HSYK), ktorá má právomoc menovať členov odvolacieho súdu, služobného úradu, rady štátu a Najvyššieho súdu), Národná spravodajská služba (MIT), vysoké rady regulujúce a dohliadajúce na vzdelávací systém a univerzity, bankový systém, trh s energiou, systém zdravotnej starostlivosti, celoštátne televízne a rozhlasové vysielanie, Národný Tlačová agentúra a pod.
Zatiaľ čo sa AKP a jej vedenie zmocnili kontroly nad takmer celou štátnou mašinériou okrem armády a získali veľkú materiálnu výhodu vďaka tejto dominancii, stali sa nevyhnutne strážcami „červených línií“ tureckého štátu. Takto presadzovali čoraz nepriateľskejšiu politiku voči kurdskému obyvateľstvu, alavitom a iným menšinám.
Keďže však Turecko nepozostáva len z nacionalisticko-konzervatívnych voličov, ktorí hlasujú za AKP a islamistickú kapitalistickú triedu, zvyšok obyvateľstva sa ocitol v prirodzenom spojenectve: sekulárne stredné triedy, ktoré cítili, že ich spôsob života je pod hrozbou islamu. , Kurdi a Kurdské hnutie, ktorí si všimli, že čelia rovnakým rasistickým útlakom, ale tentoraz namaľované v islamistických farbách, Alawiti, ktorí boli v nedávnej histórii niekoľkokrát zmasakrovaní nacionalisticko-islamistickými davmi a tradičná sekulárna buržoázia, ktorá Nechcem sa nechať zastrašiť vládou a urobiť ústupky jej politickej a ekonomickej moci.
Toto je fašizmus…
Keď je spoločnosť ostro vertikálne rozdelená a rôzne segmenty obyvateľstva s veľmi odlišnými a niekedy protichodnými záujmami zápasia v nevyhnutnej aliancii, aby prežili a znovu získali svoje sféry vplyvu proti oligarchickej moci, ktorá je podporovaná armádou a ktorá kontroluje distribučné kanály bohatstva. , súdnictvo a všetky ostatné útlakové mechanizmy, to znamená, že čelíme fašizmu druhého typu.
Takže si myslím, že s pomocou tohto rámca môžu čitatelia lepšie pochopiť sériu udalostí, ktorých sme boli nedávno svedkami v Turecku:
Nedávno bolo stíhaných a súdených mnoho novinárov, humoristov, publicistov, ktorí sa odvážili kritizovať T. Erdoğana za urážku prezidenta republiky alebo za „teroristickú propagandu“. Niektorí z nich už boli odsúdení na trest odňatia slobody. V niektorých ironických prípadoch čelili disidenti, ktorí písali kritické vyhlásenia o Erdoğanovi a vládnej politike, trestné stíhanie.
Členovia mládežníckej vetvy AKP pod vedením člena parlamentu za AKP dvakrát prepadli budovu novín a televíznych kanálov, rozbili okuliare a vyhrážali sa redaktorom a publicistom bez seriózneho policajného zásahu. Mediálne centrum, na ktoré sa zameral dav, je súčasťou veľkej mediálnej korporácie, ktorá kritizuje vládu a skryte ju podporuje najväčšia turecká priemyselná skupina patriaca do sekulárnej kapitalistickej triedy.
Polícia vykonala raziu na univerzite v Kayseri a zadržala okrem iného aj Memduha Boydaka, člena správnej rady univerzity. Zadržaní ľudia boli obvinení z pomoci konkurenčnej islamistickej organizácii, ktorá je veľkým protivníkom Erdoğana a AKP. M. Boydak je generálnym riaditeľom a vlastníkom veľkej nábytkárskej a energetickej spoločnosti, konkrétne Boydak Corporation. Sedem dcérskych spoločností korporácie Boydak patrí medzi 500 najväčších výrobných spoločností v Turecku.
Kurdské mesto „Cizre“ so 120,000 20 obyvateľmi na juhovýchode Turecka je už niekoľko týždňov obkľúčené tisíckami špeciálne vycvičených vojakov a policajných síl. Primátori mesta a predstavitelia mnohých miestnych mimovládnych organizácií vyhlásili približne pred mesiacom „demokratickú autonómiu“. Uviedli, že nechcú byť riadení štátnymi orgánmi kontrolovanými vládou AKP. Miestna mládež sa snažila zabrániť vstupu bezpečnostných síl kopaním zákopov a bránila mesto benzínovými bombami a inými ľahkými zbraňami. Miestny správca obce vyhlásil zákaz vychádzania na deväť dní a prerušil dodávku elektriny, vody, telefónu a internetu. Keď bol zákaz vychádzania zrušený, dozvedeli sme sa, že paľbou bezpečnostných síl bolo zabitých XNUMX kurdských civilistov. Počas týchto dní bolo Cizre malou Gazou.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať