Na úpätí hory Ngquza vo vidieckom regióne Pondoland v Južnej Afrike stojí pamätník „zabudnutých hrdinov“ – tak pomenovaný na počesť bojovníkov Pondo, ktorí boli zabití v roku 1960, keď napadli vojenskú silu štátu apartheidu. Cenzúra sa v tom čase postarala o to, aby sa v médiách o masakre nehovorilo a dodnes o tom nie je nič v historických knihách novej Južnej Afriky.
Pamätník má teda výstižný názov. Ale jeho výstižnosť dnes nadobudla ďalší, nezamýšľaný a deprimujúci význam. Tento symbol hrdosti, pripomínajúci odpor a vzdor, môže byť rovnako dobre pripomienkou špiny étosu, ktorý sa stal nehrdinským, pretože práve pri ceste z hory Ngquza deti hladujú. Hladujú kvôli chamtivosti, korupcii a ľahostajnosti predstaviteľov miestnej samosprávy, ktorí nerešpektujú hodnoty tých, ktorých obete priviedli byrokratov k moci.
Podľa oficiálnych údajov bolo za posledných šesť mesiacov prijatých do nemocníc v Eastern Cape takmer 1 000 podvyživených detí, z ktorých 150 zomrelo na podvýživu. Najviac zasiahnutou oblasťou je Pondoland, kde sa nachádza pamätník Forgotten Heroes. Je to tiež oblasť, kde sa obyvatelia najviac sťažujú na korupciu samospráv. Prostriedky určené na zmiernenie chudoby a komunitné projekty jednoducho miznú bez stopy. Dvaja vysokí predstavitelia vrátane starostu mesta sú v súčasnosti obvinení z trestného činu podvodu.
Zotrvačnosť príslušníkov orgánov činných v trestnom konaní, ktorí nedokázali zatknúť väčší počet skorumpovaných úradníkov, je v značnom kontraste s nadšením polície pri likvidácii pestovania marihuany v Pondolande. Peniaze mimo zákona tradične obliekali a živili celé rodiny a platili za vzdelanie detí. Policajné helikoptéry rozprašujúce potenciálne škodlivé herbicídy pri operáciách vo vojenskom štýle teraz prakticky vyhladili jediný zdroj príjmov regiónu – „Pondo Gold“. Podnebie, obsah pôdy a členitý terén nie sú vhodné na pestovanie iných plodín.
To spolu s korupciou úradníkov viedlo k nedávnemu dramatickému nárastu podvýživy a hladovania. Vládni byrokrati tvrdia, že sa musia vykonávať viditeľné kontroly drog, aby sa splnili kvalifikačné kritériá medzinárodných darcov pomoci. Finančná pomoc by bola stiahnutá, ak by sa opatrenia na kontrolu drog nepovažovali za presadzované. V dôsledku toho je teraz Pondoland bizarná situácia, v ktorej bol ukončený tradičný príjem chudobných, zatiaľ čo výsledný prílev rozvojovej pomoci zrejme končí vo vreckách skorumpovaných úradníkov.
Medzitým si nikto z vlády zrejme nevšimol, že Pondoland poskytuje ideálne prostredie na pestovanie nenarkotických variantov marihuany ako alternatívneho zdroja priemyselnej buničiny. Environmentálni lobisti poukazujú na to, že by to umožnilo ťažko skúšanému drevárskemu priemyslu splniť požiadavky trhu tým, že by stavebníctvo a iné sektory mali k dispozícii veľké množstvá dreva, ktoré sa zvyčajne používa na výrobu papierových výrobkov.
Špecifické okolnosti v Pondolande sú jedinečné pre tento región, ale v širšom kontexte rozpory v implementácii politiky alebo nedostatočná implementácia v Pondolande odrážajú národnú nevoľnosť, ktorá nie je ani náhodná, ani izolovaná. Je štrukturálny a systémový. Vláda, ak si chce zachovať dôveryhodnosť u veľkej časti juhoafrických voličov, bude musieť tieto záležitosti uchopiť – vrátane prijatia konzervatívnej politiky pod vplyvom zahraničia namiesto inovatívnych miestnych riešení.
Vládnuci Africký národný kongres (ANC) na svojej nedávnej politickej konferencii neoznámil žiadne zásadné zmeny. Môžu to mať dve možné vysvetlenia – buď sa súčasné politiky považovali za také dobré, že nebolo potrebné ich meniť, alebo nikto nechcel pripustiť, že sa jednoducho nerealizovali. Niekoľkým vládnym rezortom chýba kapacita na vyplatenie dostatočného množstva dostupných finančných prostriedkov na dôležité rozvojové projekty vrátane veľkého množstva peňazí vyčlenených na vytváranie pracovných miest a programy odbornej prípravy a na zmiernenie chudoby. To je zlá správa v krajine s veľmi vysokou úrovňou zamestnanosti a ešte vyššími cenami potravín.
Vzhľadom na to, že vláda pod vedením ANC je pri moci už osem rokov, jej neúspechy pri implementácii rozvojových politík pridávajú palivo kritike jej oponentov. V krajine, kde boli černosi kedysi držaní mimo mocenských pák na základe toho, že ich intelektuálne nedokázali ovládať, obvinenia z nekompetentnosti zo strany bielych nadobúdajú určitú menu. To neznamená, že takéto poplatky by sa nemali účtovať alebo že nemusia byť platné. Ak však majú byť kritiky spravodlivé, mali by brať do úvahy aj pretrvávajúce dedičstvo zaostalosti a ďalšie dôsledky vyplývajúce z dlhej histórie otroctva, kolonializmu, fašizmu a rasovej nenávisti.
Neofašistickí kritici aj kvázi ľavičiarski kritici akosi dokážu zatvárať oči pred tým, čo vláda v skutočnosti dosiahla. Takmer dva milióny čiernych rodín boli presťahované z chatrčí a chatrčí do lepšieho bývania. Existuje bezplatná lekárska starostlivosť pre núdznych, bezplatné základné školstvo a poskytovanie čistej vody a hygieny tam, kde predtým neexistovali. Toto vláda dokázala bez akejkoľvek pomoci od pol milióna najmä bielych absolventov univerzít a kvalifikovaných odborníkov, ktorí radšej skočili z lode a emigrovali, než aby slúžili pod demokraticky zvolenou černošskou vládou.
Tí, ktorí sú rozhodnutí byť nešťastní, musia určite veľa kritizovať a je potrebné urobiť veľa, kým si krajina bude môcť čestne uplatniť nárok na titul „Nová Južná Afrika“. Ak má nastať skutočná zmena, hlavným cieľom vlády musí byť zbavenie sa lenivých, neschopných a skorumpovaných štátnych zamestnancov. Tí, ktorí sú len neefektívni, by mali buď akceptovať svoje slabosti a cieľavedome pracovať na zlepšovaní svojich schopností, alebo sa vykašľať na verejnú službu a uvoľniť cestu správne motivovaným jednotlivcom.
To by mohlo urýchliť implementáciu politiky a zlepšiť životy obyčajných ľudí, čo by v tomto procese zasadilo vážnu ranu hroziacej chudobe, ktorá premenila značnú časť populácie na žobrákov a vyhnancov.
Jedným zo spôsobov, ako motivovať štátnych zamestnancov, by mohlo byť vložiť do nich niektoré z hodnôt, za ktoré bojovali ľudia, ako napríklad Zabudnutí hrdinovia. V širšom zmysle je tu tiež naliehavá potreba vzdelávať celý národ, ktorý sa stále nedokáže vyrovnať so svojou minulosťou, zatiaľ čo sa na miestach ako Pondoland ticho odvíja smutná, nová a marginalizovaná história. Súčasný historický diskurz je namiesto toho formovaný hviezdnym cieľom vytvoriť novú národnú identitu – identitu transformovanú z tej zdiskreditovanej minulosti a odrážajúcu spokojný, šťastne zmierený „dúhový národ“.
V tomto procese „budovania národa“ je veľa intelektuálneho povzdychu nad tým, čie víťazstvo, čia porážka a čia perspektíva by sa mala vyjadriť. Z pohodlia prostredia prevažne bielej strednej triedy sa niektorí akademici zdajú byť rovnako rozdelení ako segregovaná minulosť Južnej Afriky, ako aj v názore na jej históriu. Medzitým, späť v reálnom svete, Južná Afrika stráca pamäť a upadá do permanentného stavu kolektívnej amnézie.
Zabudnutie na zapamätanie nemusí byť nevyhnutne zlou vecou v kapitalistickom vyjadrení – vyvoláva iluzórny pocit stability, čím podporuje dôveru investorov. Ale v zabudnutí na minulosť môže byť aj veľká časť verejnosti ukolísaná k uvoľneniu ostražitosti – čoho dôkazom je deväť pravicových teroristických bômb, ktoré nedávno vybuchli v Sowete (v noci 30. októbra 2002). Výsledným stratám na životoch a veľkým narušeniam by sa dalo predísť, keby bola verejnosť vo všeobecnosti ostražitejšia a menej spokojná s realitou súčasnosti, ktorá sa odvíja od minulosti.
Podobná zábudlivosť sa rozširuje aj na nové sociálne hnutia Južnej Afriky, ktoré sa stavajú proti „neoliberálnej hospodárskej politike“ juhoafrickej vlády v čase, keď je historická realita krajiny oveľa zložitejšia ako výrazy ako „neoliberalizmus“ dokážu zachytiť.
Juhoafrické hnutie za oslobodenie sa po triumfálnom vyslobodení z apartheidu ocitlo vo svetovo-historickej situácii po studenej vojne, ktorá bola zásadne nepriateľská k jeho socialistickým ašpiráciám. Po rozpade socialistických a nezúčastnených blokov neexistovala žiadna protichodná sila voči rastúcej hegemónii Spojených štátov. Kolaps sovietskeho odstrašujúceho prostriedku spôsobil, že britská a americká vojenská moc bola ako nástroj zahraničnej politiky ešte hrozivejšia proti tým, ktorí uvažovali o prevzatí strategických západných aktív. Čiastočne preto oslobodzovacie hnutie upustilo od plánov znárodniť kľúčové zahraničné aktíva v ťažobnom a bankovom sektore.
Dokonca aj so sovietskym odstrašujúcim prostriedkom história pred štyrmi desaťročiami presvedčivo preukázala, ako Západ zareaguje na regionálnych nacionalizátorov západných záujmov. Známe prípady sú dobre zdokumentované. Keď Egypt v 1950. rokoch znárodnil Suezský prieplav, došlo k rýchlej a ohromujúcej vojenskej intervencii Západu. Keď Irán znárodnil ropný priemysel, vláda Mosaddeka bola zvrhnutá na popud USA. Sotva o polstoročie neskôr úvahy tohto druhu výrazne chýbajú v zábradlí medzinárodného antiglobalizačného hnutia v jeho posmešných obvineniach z juhoafrickej „neoliberálnej hospodárskej politiky“.
Hoci ciele antiglobalizačnej lobby môžu byť dobre mienené, slabé výsledky jej energického úsilia volajú po analytickej syntéze, ktorá by sa zaoberala niektorými napätiami spojenými s integráciou histórie a politického aktivizmu. Dobrým miestom na začiatok by bolo, keby aktivisti presunuli svoje zameranie od mäkkých cieľov, ako je vláda Južnej Afriky, a namiesto toho sa sústredili na impozantných dodávateľov medzinárodného monopolného kapitálu a anglo-americký vojenský priemyselný komplex.
(Autor je juhoafrický novinár. Pre dômyselnú analýzu straty inštitucionálnych pamäťových zdrojov v Južnej Afrike pozri Verne Harris, Pravda a zmierenie: cvičenie v zabúdaní)
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať