V eseji s názvom The Age of Hororism publikovanej v septembri 2006 spisovateľ Martin Amis obhajoval zámerný program obťažovania moslimskej komunity v Británii. „Moslimská komunita,“ napísal, „bude musieť trpieť, kým si nedá do poriadku svoj dom. Aké utrpenie? Nenechať ich cestovať. Deportácia — ďalej po ceste. Obmedzovanie slobôd. Ľudia, ktorí hľadajú pásy, ktorí vyzerajú ako z Blízkeho východu alebo z Pakistanu... Diskriminačné veci, až to ublíži celej komunite a nezačnú byť tvrdý voči svojim deťom...“
Amis neodporúčal túto taktiku iba zločincom alebo podozrivým. Navrhoval ich ako represívne opatrenia proti všetkým moslimom, vinným alebo nevinným. Myšlienkou bolo, že keď ich budú prenasledovať a ponižovať ako celok, vrátia sa domov a budú učiť svoje deti, aby boli poslušné zákonu Bieleho Človeka. Zdá sa, že na tejto logike je niečo mierne chybné.
V skutočnosti som to napísal v novom úvode k mojej knihe Ideológia: Úvod, málo tušiac, že zväzku, ktorý skúma Lukacsa a Adorna, sa zmocní Daily Express. V tlači minulý týždeň odznel rad Amis-Eagleton. Ale prečo? Pretože tu boli v stávke životne dôležité politické otázky? Ani v najmenšom. Čo upútalo pozornosť médií, bola skutočnosť, že Amis a ja sme členmi rovnakej umeleckej školy na Manchesterskej univerzite. Bola to vyhliadka na nadupanú spoločenskú miestnosť pre seniorov (nie že by sme mali niečo také luxusné ako spoločenská miestnosť pre seniorov v Manchestri), ktorá zotročila dokonca aj veľkoplošnú tlač. Otázka, či urážať alebo neurážať celý sektor obyvateľstva, bola okamžite zredukovaná na departementový spor (nie že by sme mali niečo tak nebezpečne autonómne ako oddelenia v Manchestri).
Dokonca aj profesor John Sutherland, ktorý by to mal vedieť lepšie, sa na svojom blogu Guardian zapojil do tejto triviálnej činnosti. Naznačil, že toto bolo zámerne načasované vysielanie od chrumkavého starého marxistu, aby sa zhodovalo s príchodom Amisa do Manchestru ako profesora tvorivého písania? Niet pochýb, že niektorí budú trvať na tom, že je to nechutná pravda, rovnako ako sú takí, ktorí odmietajú uveriť, že Henri Paul mal na starosti princeznú. V skutočnosti som pri písaní článku netušil, že sa Amis stane mojím kolegom, a nezáleží na tom ani tak. Názory, ktoré vyjadril, sú odporné a povedať to bola moja jediná myšlienka.
Sutherland sa obáva, že som mohol dostať Amisa do horúcej vody. Naozaj budú chcieť moslimovia a iné menšiny po mojej nestriedmej intencii navštevovať jeho manchesterské hodiny? Alebo som ho vpustil (možno so zlomyseľnou predvídavosťou) pre príval politicky korektného zneužívania? Prekvapivo sa zdá, že Sutherland neuvažuje o tom, že Amis sa mohol pustiť do takejto kritickej debaty tým, že napísal, čo urobil. Skutočným zločinom podľa profesora je upozorniť na Amisove slová. Možno by bolo pre liberálnu demokraciu zdravšie, keby to všetko ututlala, aby sa do Amisových tried o Nabokovovi nehrnuli bezcitní študenti, ktorí by ho neťahali za palce.
Sutherland dokonca jemne naznačuje, že za takéto nekolegiálne správanie môže byť niekto odsúdený. Možno by vás násilné politické nezhody s kolegami mali dostať na dekanský koberec, ako bitkárov na ihrisku pred zobákom. Zahŕňa to aj feministky, ktoré namietajú proti sexistickým komentárom? Alebo je to v poriadku, ak to robia sotto voce
Predstavoval som si, že liberáli ako Sutherland sú všetci za voľný trh s myšlienkami. Tak sú; je to len otvorený konflikt, ktorý považujú za odporný. V Sutherlandovom diele je sotva slovo o nepríjemnosti Amisových názorov. To isté platilo o reakcii tlače ako celku. Profil Sunday Times o mne pripisoval môj hnev viscerálnej, punkovej posadnutosti urážaním iných. Pokarhanie vplyvných spisovateľov, ktorí navrhujú vyzliekanie nevinných moslimov, je len akýmsi zlomom osobnosti.
Ak nemôžu nájsť chybu vo vašej úvahe, napísal veľký radikál William Hazlitt, určite ju nájdu vo vašej povesti. Rod Liddle vo svojom zvyčajnom intelektuálne zanedbanom štýle obviňuje marxistov, ako som ja, z podpory „islamizmu“, a to napriek skutočnosti, že udieranie hláv z malých detí v mene Alaha nebolo presne to, čo mal Marx na mysli. Amisova panikarska reakcia na 9. september je súčasťou širšej hystérie, ktorá zachvátila časti liberálnej ľavice, ku ktorej sú kreatívni spisovatelia obzvlášť náchylní.
Samovražední atentátnici musia byť násilne zastavení, aby ochránili nevinných. Ale pri pohľade na tých, ako je Amis a jeho politickí spojenci, šampióni civilizácie, ktorá po stáročia spôsobovala po celom svete nevýslovné krviprelievanie, kričia po nezákonných opatreniach, keď sa prvýkrát ocitnú na palube lepkavý koniec toho istého ošetrenia.
Je mediálne sprisahanie proti mne? Stavte sa, že existuje. The Sunday Times požiadali tlačovú kanceláriu Manchesterskej univerzity o môj záber do profilu a my sme sa im zaviazali. Papier potom použil fotografiu na nakreslenie portrétu, vďaka ktorému som vyzeral oveľa plešatí ako som. Ak to nie je dôvod na súdne spory, tak neviem čo.
Terry Eagleton je profesorom anglickej literatúry Johna Edwarda Taylora na Manchesterskej univerzite
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať