Rozvoj chudoby a blahobyt: etické výzvy
Abstrakt:
Chudoba sa často považuje za nízky príjem a neschopnosť získať prístup k štandardizovaným službám pre život. Opatrenia v oblasti chudoby však zlyhali pri meraní deprivácií, ktoré sú pri dosahovaní ľudskej slobody a tým aj ich blahobytu škodlivejšie. V súlade s tým je cieľom rozvoja dosiahnuť úžitok, ktorý je materiálne dostatočný, a neberie ohľad na zdroje, ktoré sú skutočne dôležité. Vnútorné schopnosti jednotlivca sú často podkopané a fungujú pre ich celkovú pohodu. Výzvou je potom zvýšiť schopnosti ľudí s primeranou slobodou a voľbami, ktoré im umožnia užívať si pozitívny životný stav, ktorý si cenia.
Chudoba a rozvoj
Vzťah medzi chudobou a rozvojom je zložitý. Chudobu sa oplatí skúmať z hľadiska relatívnych deprivácií, ktoré vytvárajú absolútnu chudobu. Chudoba vzniká prostredníctvom viacerých deprivácií, ktoré sa navzájom posilňujú (Allen a Thomas, 2000). Rozvoj sa stáva znevýhodneným mnohonásobnými depriváciami, a tak vzťah medzi chudobou a rozvojom nemožno vnímať len z hľadiska materiálneho pokroku. Najmä v tomto veku technokratov je vývoj často vnímaný ako pokrok v technológii a šírenie jej účinkov po celom svete, vrátane teritórií. Existujú však niektoré pozorovania, ktoré odhaľujú, že veľkým nebezpečenstvom pre chudobných sa zdá byť koncentrácia politickej moci (Attwood, Bruneau a Galaty, 1988). Ekonomický rozvoj často predbieha sociálnu spravodlivosť a akcie. Ekonomický výkon však nie vždy predpovedá sociálnu výkonnosť. Napríklad pri porovnaní chudobnejších krajín s približne rovnakým HNP na obyvateľa, napr.
Hoci sa zdá, že globalizácia významne prispieva k rozvoju, jej úspech sa do značnej miery meria tým, či znižuje chudobu alebo nerovnosť. Miléniové rozvojové ciele (MDGs), ktoré stanovilo Valné zhromaždenie OSN a Svetová komisia, tiež stanovili meradlo legitimity globalizácie na zníženie chudoby a nerovností a zvýšenie sociálno-ekonomickej bezpečnosti chudobných krajín (Vayrynen, 2005).
Chudoba ako individuálny pojem je opísaná ako osoba, ktorá žije menej ako jeden dolár na deň. Takáto individualizácia chudoby má však malý význam, pokiaľ sa nezaoberá všadeprítomnými nerovnosťami (ako sú mocenské vzťahy medzi pohlaviami a triedami), ktoré sú do značnej miery pretrvávajúce v každej spoločnosti, ktorá prispieva k absolútnej chudobe (cit. Vayrynen, 2005). Ďalej poznamenal, že „chudoba nie je prirodzený stav vecí, ale funkcia hlbokých nerovností v národnom a globálnom systéme“ (Vayrynen, 2005: 11). Sahlins (1997) tvrdí, že „chudoba nie je určité malé množstvo statkov, ani to nie je len vzťah medzi prostriedkami a cieľmi. Chudoba je sociálny status. Je to vynález civilizácie a vyrástol s civilizáciou“ (1997: 19).
Chudoba vedie k neistote, ktorá vedie k ďalším konfliktom, ako sú demografické a environmentálne výzvy, čo sťažuje politickým a inštitucionálnym silám podporu ľudského rozvoja (Brainard, Chollet a Lafleur, 2007). Napríklad nadmerné využívanie prírodných zdrojov, degradácia ekosystému a extrémne klimatické javy, ako sú povodne, suchá a hurikány, zvyšujú zraniteľnosť ľudí a ovplyvňujú živobytie a blaho ľudí. Pre chronicky chudobných je chudoba viac než len nízky príjem: je to o viacnásobnej deprivácii – hlad, podvýživa, špinavá pitná voda, nedostatočné vzdelanie, nedostupnosť zdravotníckych služieb, sociálna izolácia a vykorisťovanie (IFAD, 2001). IFAD (2001) uvádza, že chudoba a chronická deprivácia sú tragickými aspektmi ľudskej spoločnosti.
Ako zdôraznil Chambers (1997), rozvoj je o dobrej zmene a musí priniesť pozitívne zmeny, ako je zvýšenie životnej úrovne, zlepšenie zdravia a blahobytu pre všetkých a dobré výsledky pre spoločnosť ako celok. Vývoj v modernej dobe sa neustále sústreďuje na ľudský rozvoj so zameraním na celkové blaho človeka (UNDP, 1997). Ľudský rozvoj je proces zvyšovania individuálnej a kolektívnej kvality života spôsobom, ktorý uspokojuje minimálne základné potreby, ktoré sú ekonomicky, environmentálne a sociálne udržateľné. A ľudia musia mať značnú mieru kontroly nad procesom prostredníctvom prístupu k prostriedkom akumulácie sociálnej moci (Simon, 1999). Agentúry poskytujúce pomoc preto urobili svoj posun vo vývoji programu so zameraním na ľudskú stránku rozvoja, ako je vzdelávanie, zdravotníctvo a iné služby (Mosse, 2005). Pomôcky však vo väčšine krajín tretieho sveta posilnili úrady namiesto ľudí. Je to preto, že orgány sú väčšinou oddelené od vidieckych oblastí, keďže sa nachádzajú centrálne, a administratívne náklady sú na centrálnej úrovni také vysoké, čo ponecháva minimum na činnosti programu na miestnej úrovni (
Pohoda a rozvoj
Hrubý domáci produkt (HDP) je často meradlom blahobytu krajín, ktoré je založené výlučne na materiálnom bohatstve. Nedostatočný príjem je však len jednou z dimenzií vývoja (Berenger, 2006). Alternatívne sociálno-ekonomické ukazovatele v minulosti nedokázali začleniť sociálne a ľudské dimenzie rozvoja. Neskoro v roku 1990 správa o ľudskom rozvoji uznala mnohorozmerné aspekty rozvoja od podpory rastu k podpore blahobytu. HDI 1990 bol založený na Senovom kapacitnom prístupe, ktorý kládol dôraz na široký koncept ľudského rozvoja zahŕňajúci nepeňažné ukazovatele. Svetová banka (2006) tiež prijala pojmy „kvalita rastu“ a „rast v prospech chudobných“, ktoré odrážajú nepeňažné rozmery blahobytu.
Sen (1985) sa zameriava na štyri zložky: komodity alebo zdroje a fungovanie alebo schopnosti. Zdroje zahŕňajú všetko dobro a služby a schopnosti predstavujú bytie a činy, ktoré fungujú zo zdrojov. V tomto zmysle je to tiež sloboda voľby, ktorú človek môže viesť svoj život mimo príležitostí, ktoré má. Schopnosti sú teda kombinácie fungovania, ktoré môže osoba dosiahnuť. Fungovanie priamo súvisí s úspechom, zatiaľ čo schopnosti sú schopnosti ho produkovať, a preto je založené na pojme slobody (Sen, 1999). Na základe Senovho prístupu UNDP (1997) definuje ľudský rozvoj ako zvyšovanie možností ľudí na základe ľudských schopností a príležitostí. Nedostatočný rozvoj teda nie je absencia základných potrieb, ale odňatie základných schopností alebo slobôd, ktoré obmedzujú šance jednotlivca užívať si pozitívny životný stav (Sen, 1992). Podľa Sena je cieľom rozvoja posilniť ľudské schopnosti viesť plnohodnotný, produktívny a uspokojujúci život. Sen (1999) tvrdí, že blahobyt nie je reprezentovaný majetkom zdrojov, ale ich premenou na „fungovanie“, ktoré závisí od osobných, sociálnych a environmentálnych faktorov. Sen ďalej tvrdí, že krajiny s vysokým HDP na obyvateľa nenaznačili obohacovanie ľudských životov, a teda nemôže byť meradlom ľudského rozvoja. Preto by meranie blahobytu malo byť založené na iných ukazovateľoch, ktoré určujú zlepšenie životných vlastností ľudí, ako je zníženie pracovnej záťaže, zlepšenie zdravotného stavu. Ľudské blaho je ústredným bodom Senovho prístupu založeného na schopnostiach.
Blaho človeka možno vnímať z hľadiska jeho fungovania a schopností, „čo je schopný robiť alebo byť“ (napr. schopnosť dobre sa živiť, vyhýbať sa chorobnosti alebo úmrtnosti, ktorým sa dá vyhnúť, čítať a písať a komunikovať, zúčastňovať sa na živote komunity, vystupovať na verejnosti bez hanby) („Sen, 1987, s. 8). Fungovanie predstavuje stav človeka najmä rôzne veci, ktoré pri vedení života stihne robiť alebo byť. Sen (1992) tvrdí, že rodovú nerovnosť možno najlepšie pochopiť pomocou prístupu založeného na schopnostiach, keďže schopnosti žien sú obmedzené existujúcou rodovou priepasťou v prístupe k zdrojom. Je to ich vnútorná schopnosť, na ktorej záleží oveľa viac ako dostupnosť zdrojov ako prostriedku. Otázka rodovej nerovnosti je jednou z rozdielnych slobôd. Schopnosť človeka odráža alternatívnu kombináciu fungovania, ktorú môže človek dosiahnuť a z ktorej si môže vybrať jednu kolekciu. Sen argumentuje dôležitosťou rozšírenia ľudských schopností, ktoré sú vlastné a tvoria ľudskú slobodu pre blahobyt a kvalitu života (Sen, 1997: 21). Blahobyt sa nemôže odzrkadliť v charakteristikách majetku, ktorý má človek, ale v jeho úspechoch: „ako dobre sa má? “. Preto chváli, že pohodu možno najlepšie vnímať ako ukazovateľ fungovania osoby (1985:25).
Sen ďalej rozlišuje medzi blahobytom a aspektmi agentúry, rovnako ako blahobyt sa týka vlastného blahobytu jednotlivca a agentúra môže súvisieť s blahom iných. Je to tiež individuálne vnímanie blaha iných. Sen tvrdí, že človek môže mať iné ciele a ciele, iné ako sledovanie vlastného blahobytu. A takéto ďalšie súvisiace činnosti sú súčasťou aspektu činnosti človeka. Všímať si blaho druhých je v skutočnosti neoddeliteľnou súčasťou blaha človeka. Smith (1976) poskytuje most medzi blahobytom a aspektom činnosti človeka. „Človek, ktorý je sám sebe v pohode, sa môže najlepšie venovať trápeniu druhých“ (Smith, 1976: str. 153). Sen tiež tvrdí, že ľudské bytosti nie sú „racionálnymi hlupákmi“ len preto, aby boli motivovaní výrobou a výmenou, ale mohli by byť rovnako hnaní inými uznávanými hodnotami spravodlivosti a spravodlivosti pri distribúcii (Sen, 1983). Táto myšlienka spája agentúru a pohodu do jedného. Sloboda je konečný stav, ale bez sebarozvoja aktérov a inštitúcií od slobody k zodpovednosti zostane len veľmi málo zdrojov na záchranu ľudského blahobytu. Sloboda voľby je teda ústredným bodom ľudského blahobytu, ako tvrdí Sen (1987, 1999).
Etika rozvoja
Rozvoj, ako je zdôraznený v Správe o ľudskom rozvoji (1997) a Správe o svetovom rozvoji (1997), má urobiť svet lepším miestom najmä pre chudobných pomocou vhodných politík a opatrení (Komora, 1997). Nejde len o skúmanie rozvojovej agendy, ale aj o skúmanie nášho vlastného správania „ako myslíme, ako sa meníme a čo robíme a nerobíme“ (1997: 1744). Sachs (1992) považuje vývoj za „zrúcaninu intelektuálnej krajiny“ (cit. v Chambers, 1997). Dôraz sa kladie na budovanie infraštruktúr a pridávanie zdrojov: ľudských aj finančných, ktoré sú merateľné, ale podkopávajú „iné aspekty“ (nemerateľné), na ktorých pre ľudí veľmi záleží (Chambers, 1997; Sen, 1982). Ďalšími aspektmi sú dimenzie deprivácií, ako je zraniteľnosť, fyzické slabosti, bezmocnosť, ponižovanie a sociálne vylúčenie.
Vo vývojovej paradigme v minulosti dominovala predstava, že úlohou štátu či občianskej spoločnosti je zabezpečiť len to, čo chudobným ľuďom chýba. tj materiálne zdroje však podkopávajú zdroje, v ktorých sú „chudobní ľudia často bohatí: ich vlastné vedomosti“. Vývoj v minulom storočí prijal chudobných ako „ľudí chudobných na zdroje“ – „Ako keby vedomosti neboli zdrojom, alebo akoby chudobní ľudia nemali žiadne vedomosti“ (Gupta, 2007).
Ako vyjadril Chambers, ktorého realita sa počíta, chudobní ľudia by mali byť schopní vyjadriť svoju komplexnú a rôznorodú realitu a stať sa aktívnymi činiteľmi rozvoja. Chambers vo svojej rozvojovej vízii zdôrazňuje dve veci: živobytie a schopnosti ako prostriedok a cieľ a blahobyt ako všeobecný cieľ (Chambers, 2005). Živobytie je základom blahobytu, ako je dostatok jedla, oblečenia atď., a schopnosti sú prostriedkom blahobytu. Chambers ďalej chváli, že živobytie by malo byť spravodlivé a udržateľné. Schopnosti sú to, čo ľudia môžu robiť a byť, čo je prirodzené a nie to, čo môžu konzumovať (Chambers, 2005; Sen, 1999). Friedmann (1992: 32) sa vo svojom alternatívnom prístupe rozvoja zameral na zlepšovanie životných podmienok ľudí a ich živobytia, ktoré vychádza z domácnosti. Rozvoj je skôr o posilnení postavenia jednotlivcov, domácností a komunít. Ide teda o proces sociálnej zmeny, v ktorom sa rozvojové agentúry jednotlivci aj domácnosti naďalej snažia presadzovať svoju vlastnú víziu rozvoja (Allen a Thomas, 2000). Na posilnenie postavenia ľudí je potrebné dobré vedenie a vízia, a preto je potrebná veľká spolupráca a činy od mocných a bohatých ľudí, aby sa dosiahol zodpovedný blahobyt. Sú to oni, ktorí potrebovali zmenu, aby blahobyt bol zodpovedný. Najväčšou výzvou rozvoja je pre tých, ktorí majú viac bohatstva a moci, prijať menej a privítať to ako prostriedok blahobytu a lepšej kvality života (Chambers, 1997). Ako zdôraznil Goulet (1995), podstatou rozvojovej etiky je volať po mocných, aby boli zodpovední za okrajových druhých a chudobných. Napríklad „zatiaľ čo milióny súffer defichoroby spôsobené podvýživou, obľúbená skupina ľudí, ktorí sa stali obeťou doteraz neznámych degeneratívnych chorôb spôsobených nadmerným jedlom a pitím“ (Goulet, 1995:56). Povolaním rozvojovej etiky a etického myslenia je kultivovať našu identitu s marginalizovanými chudobnými. Goulet ďalej tvrdí: „Rovnako ako v prípade podvyživených jedincov, aj necitliví jedinci sú zakrpatené ľudské bytosti. . . „Ľudská kvalita“ spočíva vo vnímaní reality takej, aká skutočne je, a v pociťovaní súcitu s blížnymi“ (ibid.:59). Goulet nás vyzýva, aby sme si uvedomili: „Pretože bohatí sú zodpovední za odstránenie absolútnej chudoby svojich blížnych, odmietnuť to je len za cenu zakrpatenia ich vlastnej ľudskosti“ (ibid.:60). V podobnej línii Hamelink (1997) tvrdí, že „Etika rozvoja by mala konfrontovať tých z nás, ktorí patria k šťastnej miliarde, s morálnou výzvou pre naše osobné správanie. Etický reflekvencia by mala prelomiť našu bežnú samoľúbosť a spôsobiť, že sa budeme cítiť menej pohodlne v súvislosti s našou vlastnou (individuálnou a kolektívnou) neochotou pripustiť aj normálne hrozby pre našu prosperitu a budúcnosť našich detí“ (1997:11). Kothari (1993) spochybňuje, že okrem sociálnych, ekologických a politických oblastí je potrebné získať ľudskú citlivosť v prospech chudobných na základných úrovniach. Kothari ďalej tvrdí, že etické volanie chudoby je súčasťou „väčšieho prebudenia a reštrukturalizácie občianskej spoločnosti“, ktorá zahŕňa konkrétne zásahy z našej strany (ibid.:166). Takýto imperatív je obzvlášť naliehavý v súčasnosti, keď „zdá sa, že sme sa dostali do momentu histórie, v ktorom postavenie sa voči chudobným čoraz viac znamená, že ich vynechanie mimo dosahu štátu a procesu rozvoja nie je možné. považované len za ekonomicky a politicky nevyhnutné, ale aj legitímne. . .“ (tamže:171). Rozvojová etika je výzvou pre sebakultiváciu tak chudobných, ako aj bohatých, ktorí musia byť neustále zapojení do transformačného procesu. Výzvou je pestovanie pokory a procesu sebavyprázdnenia (Wilfred, 1996) zo strany profesionálov v oblasti rozvoja, ktorí majú znalosti aj moc. Podobne je výzvou aj uvedomiť si, že „moc bráni učeniu, a preto sa zvršky musia stať zraniteľnými“ (Chambers, 1997:32). Habermas (1994) tiež tvrdí, že schopnosť byť zraniteľný a pokorný vo vzťahu k chudobným je dôležitou súčasťou starostlivosti o seba v oblasti rozvoja.
záver
Chudoba má mnohorozmerný vplyv na blahobyt jednotlivcov a na ľudský rozvoj. Nízky príjem je len jedným z aspektov chudoby, ktorý môže byť nástrojom na dosiahnutie blahobytu. Existujú však aj iné aspekty, ktoré sú skutočne dôležité (napr. možnosť zúčastňovať sa na živote komunity, byť inkluzívny v procese rozhodovania), ktoré formujú schopnosti pre blaho ľudí. Preto je dôležité prebudovať schopnosti jednotlivca poskytnutím dostatku príležitostí a možností, ktoré im umožnia fungovať pre ich blaho.
Na strane plánovačov rozvoja je obzvlášť dôležité, aby prehodnotili svoje postupy pri zaobchádzaní s chudobnými, ktorí sú zbavení nielen nízkeho príjmu, ale aj mnohých zraniteľností, s ktorými sa stretávajú na ich cestách. Ľudská citlivosť je veľmi potrebná pri zaobchádzaní s chudobnými na základných úrovniach, aby im pomohla zvýšiť ich vnútorné schopnosti. My, šťastlivci, by sme mali byť ochotní prijať menej a zabezpečiť, aby boli k dispozícii zdroje na pomoc chudobní byť zmocnení. Mali by sme rozvíjať svoje vnútorné hodnoty, aby sme dosiahli „spoločný cieľ“ rozvoja riešiť problémy na najnižšej úrovni, než sa sústrediť len na náš „vlastný“ rozvoj.
Referencie
Attwood, WD, Bruneau, CT a Galaty, JG (1988) „Úvod“ v Attwood, WD,
Bruneau, CT a Galaty, JG (Eds.) Moc a chudoba, West View Press.
Brainard, L., Chollet, D. a Lafleur, V. (2007) „The Tangled Web: The Poverty-
Insecurity Nexus', in (Eds.) Globálna chudoba, konflikty a bezpečnosť v 21st
storočie, Brookings Institution Press,
Berenger, V. (2007) 'Multidimenzionálne opatrenia blahobytu: štandard
of Living and Quality of Life Across Countries' World Development Vol. 35 (7)
str. 1259-1276.
Cecelski, E. (2000) Úloha žien v trvalo udržateľnom rozvoji energie, národné
Laboratórium obnoviteľnej energie (NREL), Bolder,
Chambers, R. (2005) Nápady na rozvoj, Earthscan,
Chambers, R. (1997) 'Editorial: Responsible Well-Being-A Personal Agenda for
rozvoj', Svetový rozvoj, zv. 25 (11), str. 1743-54.
Goulet, D. (1995) Etika rozvoja.
Gupta, A. (2007) Anil Gupta a sieť včiel medonosných, Model zmeny sveta.
Habermas, Jurgen (1994) „Prekonávanie minulosti: Rozhovory s Adamom Michnikom“,
Nová ľavá kontrola 203.
Huntington, R. (1988) Spomienky na rozvoj: Vzostup a pád participatívneho
Project Among the Dinka', 1977-1981, v Attwood, WD, Bruneau, CT a
Galaty, JG (eds.) Moc a chudoba, West View Press.
Hamelink, CJ (1997) „Making Moral Choices in Development Cooperation: The
Agenda of Ethics“, v CJ Hamelink, (ed.), Etika a rozvoj,
IFAD (2001) Výzva ukončenia vidieckej chudoby,
Kothari, R. (1993) Rastúca amnézia: Chudoba a ľudské vedomie.
Knihy o tučniakoch.
Mosse, D. (2005) 'Globálne riadenie a etnografia medzinárodnej pomoci' v r.
Mosse, D. a Lewis, D. (editori) Efekt pomoci, Pluto Press,
Najam, A. a Cleveland CJ (2003) „Energia a trvalo udržateľný rozvoj v globálnej
Environmentálne summity; Vyvíjajúca sa agenda“, Životné prostredie, rozvoj a
Udržateľnosť (5) 117-138,
NPC (2005) Jedenásty plán (2008-2013) Vláda Jeho Veličenstva, Národné plánovanie
Komisia,
Practical Action (2004) Practical Action
Vayrynen, R. (2005) 'Globálna nerovnosť, chudoba a spravodlivosť: empirické a politické
Issues' in Cheru, F. and Bradford, C. (Eds.) Rozvoj tisícročia
Ciele: Získať zdroje na boj proti svetovej chudobe, Zed Books,
Sachs, W. (1992) The Development Dictionary: A Guide to Knowledge as Power, Zed
knihy,
Sahlins, M. (1997) „Pôvodná zámožná spoločnosť“, v Rahnema, M. a Bawtree, V.
(Ed.) Post Development Reader, s. 3-21, Zed Books
Sen, A. (1999a) Rozvoj ako sloboda,
Sen A. (1999b), Za krízou, rozvojové stratégie v
ázijské štúdie,
Sen, A. (1992). Nerovnosť znovu preskúmaná.
Sen, A. (1985). Komodity a schopnosti.
Sen, AK (1983). "Racionálni blázni: Kritika behaviorálnych základov ekonomickej teórie." V AK Sen (ed.), Výber, blahobyt a meranie.
Simon, D. (1999) Development Revisited: Thinking about, Practicing and Teaching
Vývoj po studenej vojne v Simon, D a Narman, A. (Eds.)
Rozvoj ako teória a prax: Súčasné pohľady na rozvoj a
Rozvojovej spolupráce. Pearsonovo vzdelávanie.
Sobhan, R. (2006) 'Challenging the Injustices of Poverty: Rethinking Aid Strategies' in
Folke, S. a Nielsen, H. (Eds.) Vplyv pomoci a zníženie chudoby, dánsky
Sobhan, R. (2001) Odstránenie chudoby na vidieku: prechod z mikro na makro
program politiky, Séria verejných prednášok IFAD/FAO/WFP,
UNDP (2005) Energizujúce the,en Miléniové rozvojové ciele: Sprievodca úlohou energetiky
pri znižovaní chudoby, Rozvojový program OSN,
UNDP (2004) Ľudský rozvoj
Správa o ľudskom rozvoji UNDP (1997),
Wilfred, F. (1996) Odísť
Carmell Publikácia.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať