Konzervatívni politickí predstavitelia a pravicové médiá sa už dlho snažia premeniť „liberálny“ na špinavé slovo so siedmimi písmenami. Glenn Beck brojí proti „progresívnej“ agende vo svojich konšpiračných teóriách – vyjadrených väčšinou reakcionárskych mediálnych expertov – ktoré varujú pred „socializmom“ Demokratickej strany. Nie je však jasné, aká účinná je táto kampaň, pokiaľ ide o presviedčanie americkej verejnosti o nebezpečenstvách progresívnej politiky.
Nedávny prieskum z Gallupovho centra odhaľuje, že mnohí Američania buď pohŕdajú nálepkou „progresívny“, alebo len málo chápu, čo to v skutočnosti znamená.
Gallup zistil od polovice júla, že 31 percent Američanov cíti, že výraz progresívny „nevystihuje“ ich vlastné názory, v porovnaní s 12 percentami, ktorí áno. Päťdesiatštyri percent uviedlo, že si vôbec nie sú istí, čo znamená progresivizmus. Gallup v súvislosti s touto nejednoznačnosťou sumarizuje, že „zdá sa, že progresívna nálepka získava na popularite v americkej politike, pričom ju mnohí vysokoprofiloví politickí hráči a skupiny používajú buď ako náhradu za „liberálny“ alebo ako jeho nuansovanú alternatívu. Vzhľadom na vysoký stupeň verejnej neistoty o tom, čo tento pojem znamená – ako aj na chýbajúcu opozíciu zo strany politického centra – by to mohla byť úspešná stratégia.
Politické nálepky ako „liberálny“ a „konzervatívny“ hovoria Američanom menej o ideologických sklonoch verejnosti ako odpovede, ktoré vyjadrujú na konkrétne politické otázky. Väčšina odborníkov na verejnú mienku dobre chápe, že verejnosť má tendenciu prikláňať sa viac doľava, pokiaľ ide o ekonomické a zahraničnopolitické otázky, a viac doprava, pokiaľ ide o sociálne a morálne otázky. Američania vysvetľujú, že nemajú radi „sociálne zabezpečenie“ kvôli negatívnym stigmám, ktoré sú s ním spojené v médiách a od liberálnych a konzervatívnych politických predstaviteľov, no napriek tomu vyjadrujú silnú podporu špecifickým programom sociálneho zabezpečenia, ako sú sociálne zabezpečenie, Medicare a potravinové lístky. Podobne je väčšina Američanov dôrazne proti zahraničným konfliktom republikánskym a demokratickým stranám, ktoré nemajú konca kraja a ktoré sa vyznačujú vysokými nákladmi (v ľudskom a peňažnom vyjadrení) a vysokou úrovňou násilia a ničenia. Proti vojnám v Afganistane a Iraku sa stavia väčšina Američanov, ktorí podporujú harmonogramy stiahnutia, a už to nejaký čas robia.
Veľká časť nepochopenia pojmu „progresívny“ pravdepodobne pramení z jeho prirodzenej nejednoznačnosti a protichodných signálov, ktoré vysielajú tí, ktorí si tento pojem privlastňujú. Keď výraz ako progresívny prijmú okrem ľavicových radikálnych socialistov ako Noam Chomsky aj obrancovia korporátnej moci, ako je nominantka Najvyššieho súdu Elena Kagan, tento výraz sa zdá byť dosť nepodstatný. Za takýchto okolností Gallup správne zdôrazňuje „nejednoznačnosť“ progresívnej značky.
Na druhej strane by sa mala rovno odmietnuť akákoľvek diskusia o vzostupe „progresívnej“ politiky, ktorá je naviazaná na čoraz pravicovejšie orientovanú Demokratickú stranu. Ako niekto, kto dospel ako zástanca progresívnej politiky, som tento pojem vždy spájal s líniou ľavicovej analýzy kompatibilnej s názormi vyjadrenými aktivistami ako Howard Zinn, Michael Parenti, Noam Chomsky, Paul Street, Robert McChesney a Edward Herman, medzi mnohými ďalšími. Vždy som to vnímal ako svieži spôsob myslenia mimo rámca – taký, ktorý spochybňuje samoľúbostnú korupciu bistraníckeho systému. Moje skúsenosti s progresívnou politikou boli okrem iného spojené s publikáciami ako Z Magazine, Counterpunch, Democracy Now! a Progressive Magazine. Zdá sa, že táto definícia progresívneho čoraz viac upadá pri kooptovaní konceptu Demokratickou stranou a jej kumpánmi v masmédiách (napríklad Rachel Maddow/Ed Schultze/Keither Olbermann).
Za týchto okolností majú radikálni ľavici právom pochybovať o tom, akú užitočnosť má označenie „progresívny“ v čase, keď sa „progresívni“ ako Obama a jeho priaznivci viac zaujímajú o ziskovosť BP ako o udržateľnosť životného prostredia a otázku, či bude existovať ľudský druh vo svetle nekontrolovaného globálneho otepľovania a neustále rastúceho ničenia životného prostredia, ktoré na planétu prináša korporátna „komunita“. V konečnom dôsledku, ak si má progresívne označenie zachovať nejakú relevantnosť, bude na vyššie diskutovaných radikáloch (a na všetkých ostatných, ktorí sú skutočne oddaní skutočnej ľavicovej zmene), či si tento výraz privlastnia, alebo prídu s nový štítok, ktorý odráža naše hodnoty a náš záväzok voči demokracii a revolučným politickým zmenám.
Anthony DiMaggio je autorom kníh When Media Goes to War (2010, Monthly Review Press) a Mass Media Mass Propaganda (2008). Vyučoval americkú a globálnu politiku na Illinois State University a North Central College a je k dispozícii na adrese: [chránené e-mailom]
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať