Nedávna správy Organizácia Spojených národov odhalila, že ani jedna krajina v subsaharskej Afrike nie je na ceste k dosiahnutiu medzinárodne dohodnutého cieľa znížiť extrémnu chudobu o polovicu do roku 2015. Toto hrozné zlyhanie nie je prekvapujúce vzhľadom na nesplnené záväzky G8 týkajúce sa pomoci, neschopnosť Svetového obchodu Organizácia (WTO), aby rokovala o obchodných pravidlách naklonených rozvoju a o finančnej záťaži, ktorú na mnohé africké krajiny uvalil Medzinárodný menový fond (MMF) a Svetová banka.
Podľa správy zverejnenej v polovici procesu Miléniových rozvojových cieľov (MDG) sa počet ľudí žijúcich za menej ako jeden dolár na deň za posledných sedem rokov takmer nezmenil a klesol o menej ako 5 percent na 41.1 %. . Rovnako znepokojujúce je čoraz pomalšie tempo, ktorým sa znižuje počet ľudí žijúcich v extrémnej chudobe.
V súlade s týmto neuspokojivým trendom nastala malá zmena v počte detí mladších ako päť rokov, ktoré zostávajú hladné a majú podváhu; medzi rokmi 1990 a 2005 bol zaznamenaný iba štvorpercentný pokles. Počas rovnakého 15-ročného obdobia klesla úmrtnosť detí mladších ako päť percent o necelé tri percentá a len ďalších päť percent populácie získalo prístup k základnej hygiene, 37 % ľudí zostáva bez tejto potreby. Zrýchľuje sa aj počet úmrtí na AIDS – v roku 2006 to boli ohromujúce dva milióny ľudí.
Správa tiež zdôrazňuje vplyv globálneho otepľovania, ktorý už pociťujeme v celom regióne. Medzi nedávne príklady patrí zintenzívnenie sucha a dezertifikácia v Keni, zrýchlené topenie vrcholov ľadových polí v Tanzánii a zvýšené záplavy v delte Nigeru. Vplyv klimatickej zmeny v subsaharskej Afrike nevyhnutne zvyšuje nedostatok zdrojov, ako sú potraviny a voda, podnecuje konflikty a prehlbuje chudobu. Napríklad len 42 % vidieckeho obyvateľstva má v súčasnosti prístup k čistej vode, ale to je podľa údajov Medzivládny panel pre zmenu klímy (IPCC), môže čoskoro zahŕňať až 250 miliónov Afričanov.
Napriek dôležitým, ale obmedzeným zlepšeniam v oblasti vzdelávania, zdravotnej starostlivosti a poľnohospodárskej produktivity v niekoľkých krajinách, celkové trendy znižovania chudoby, prístupu k čistej vode a základnej zdravotnej starostlivosti naďalej klesajú. Lídri G8 sa teoreticky zhodujú v tom, že nič nemôže byť dôležitejšie ako zabrániť bezprostrednej smrti miliónov Afričanov, ktorým je nepriamo odopierané právo na tieto základné zdroje. Ako však ukazujú neúspešné sľuby Gleneagles o zvýšenej pomoci Afrike, globálne politické priority a hospodárska politika riešia chudobu nepriamo, ak vôbec, a zameriavajú sa namiesto toho na vytváranie hospodárskeho rastu a silného podnikového sektora.
Ministrom G8 sa na konci summitu v Gleneagles v roku 2006 podarilo upokojiť mnohých aktivistov nafúknutými sľubmi o ďalšej pomoci. Záver tohtoročného summitu v Heiligendame však opäť zjednotil občiansku spoločnosť odsúdenie zdanlivého vlastného záujmu G8. Podľa OSN sa MDG na polovicu extrémnej chudoby dosiahne len vtedy, ak sa súčasné tempo darovania pomoci zdvojnásobí. Nielenže je takýto záväzok extrémne nepravdepodobný, ale aj výskum to ukazuje ekonomický rast a medzinárodná pomoc nikdy nebude postačovať na riešenie chudoby v akomkoľvek zmysluplnom rozsahu. Centrum pre výskum chronickej chudoby má vypočítaná že aj keď sa do roku 2015 dosiahne Miléniový rozvojový cieľ pre chudobu a hlad, 900 miliónov ľudí bude stále žiť z menej ako jedného dolára na deň.
Podľa Medzinárodný menový fond Afrika sa v súčasnosti teší silnému hospodárskemu rastu. Prostredníctvom svetového obchodu a podnikových investícií spolu so zlepšením produktivity tiež vyváža viac potravín ako kedykoľvek predtým. Vo svetle pretrvávania a rozšírenia extrémnej chudoby je však vzťah medzi týmito ekonomickými zlepšeniami a poskytovaním najzákladnejšieho blahobytu prinajlepšom nehmatateľný. Aj keď je nepopierateľné, že táto rovnica je komplikovaná neobjektívne pravidlá medzinárodného obchodu a korupcie afrických vlád a nadnárodných korporácií, je tiež jasné, že neoliberálne politiky prijaté MMF, Svetové banky a WTO nie sú schopné riešiť chudobu v regiónoch, kde zostáva prioritou.
Nová stratégia je už dávno hotová
Údaje o chudobe v Afrike silne naznačujú, že internacionalizácia trhových síl za posledné štvrťstoročie udržalo Afriku chudobnú a zároveň vytvorilo nepredstaviteľné bohatstvo pre relatívnu menšinu na globálnom severe. Zdá sa, že „efekt poklesu“, ktorý tvrdí, že finančné výnosy z komerčného vývozu a rastu budú v konečnom dôsledku prínosom pre nižšie sociálno-ekonomické skupiny, sa v prípade Afriky zredukoval na „efekt občasného odkvapkávania“. To nie je prekvapujúce vzhľadom na to, že domáca produkcia je čoraz viac zameraná na export trhových plodín na medzinárodný trh, sektor, ktorému dominujú agropodnikatelia. V dôsledku tohto usporiadania, ktoré je v súlade s medzinárodnými pravidlami voľného obchodu pre rozvojové krajiny, prichádzajú miestni výrobcovia a ekonomiky o stratu, keďže zisky spoločností sú repatriované do zahraničia alebo vyplácané vo forme platov vedúcich pracovníkov a dividend akcionárov.
Každý ekonóm môže potvrdiť, že trhová ekonomika zvýši nerovnosť neprimeraným odmeňovaním tých, ktorí majú väčšiu ekonomickú, finančnú alebo politickú moc. Túto základnú chybu môže napraviť iba vládna intervencia na prerozdelenie bohatstva, no redistribučné mechanizmy chýbajú tak v globálnej ekonomike, ako aj v mnohých afrických krajinách, kde je hospodárska úprava zameraná na splatenie dlhu a nie na blahobyt, s láskavým dovolením MMF.
Dobré správy o mierach hospodárskeho rastu v subsaharskej Afrike sú ďalej ohrozené krehkosťou rastúcich cien komodít. Afrika, ktorá je primárne poľnohospodárskym kontinentom, sa spolieha na vývoz malého množstva komodít, aby vytvorila rast, ktorý môže nakoniec financovať sociálne služby. Nielenže je táto závislosť od vývozu na svetové trhy riskantným spôsobom, ako ručiť za sociálnu záchrannú sieť, ale podkopáva jednoduchú logiku uprednostňovania potravinovej bezpečnosti. Namiesto zabezpečenia potravín pre africké deti, z ktorých tretina trpí podváhou, režim voľného obchodu prerozdeľuje domácu produkciu potravín do iných častí sveta. Vzhľadom na naliehavé potreby kontinentu takéto opatrenia popierajú ekonomický, sociálny a morálny zmysel.
Afrika za posledných 25 rokov jasne demonštrovala dislokáciu medzi hospodárskym rastom a zabezpečením základných ľudských potrieb. Prípad odhaľuje drvivé dôkazy o potrebe alternatívneho princípu, na základe ktorého by bolo možné organizovať globálnu ekonomiku, no kľúčoví tvorcovia politík v USA a EÚ túto skutočnosť naďalej ignorujú.
Akýkoľvek významný posun v medzinárodnej hospodárskej politike od čisto trhového systému bude nevyhnutne ťažké realizovať vzhľadom na politickú a finančnú dominanciu krajín G8. Absolútny nedostatok ochoty akceptovať, že môže existovať efektívnejší spôsob organizácie distribúcie zdrojov, je však extrémnou nedbanlivosťou. Tento konzervatívny pohľad pravdepodobne vysvetlia tí, ktorí najviac profitujú z konkurencieschopnej ekonomiky, konkrétne najsilnejšie a najschopnejšie národy, ich ministri a korporácie. Pre tieto osobné záujmy, zdieľanie zdrojov ktoré vlastnia alebo ovládajú, by jednoducho znamenalo rozriedenie ich sily, zníženie ich ziskov a obmedzenie ich ekonomického rastu.
Rozhodnutie, ktoré musí ľudstvo ako celok urobiť, je, či sme pripravení slúžiť potrebám väčšiny alebo udržiavať systém, ktorý prevracia ekonomickú demokraciu a odmieta akýkoľvek zmysel pre spoločnú jednotu a morálku.
Rajesh Makwana je riaditeľ STWR a možno ho kontaktovať prostredníctvom [chránené e-mailom]Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi, na jej zobrazenie potrebujete mať zapnutý Javascript.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať