Hugovi Chávezovi a Venezuele som sa začal venovať až v čase prevratu v roku 2002. V tom čase som bol hlboko zapojený do kampane solidarity Kanady a Kolumbie. Priatelia, ktorých som si vytvoril, boli na úteku, žili v podzemí a snažili sa pracovať v kontexte zmiznutí a masakrov, vrážd a mučenia v krajine, ktorá bola pretváraná masívnym vojenským programom s názvom Plan Colombia. V tom čase sme verili, že Plán Kolumbia nie je len o Kolumbii, ale o celej pologuli a veľmi konkrétne o Venezuele, jej ropnom bohatstve a nespolupracujúcej vláde. Ale o tej vláde som veľa nevedel ani som o nej veľa nepremýšľal, okrem toho, že rozhodnutie bolo na Venezuelčanoch a zdalo sa mi, že sa rozhodli.
Počas približne 48 hodín, kedy prevrat v roku 2002 trval, som robil rozhovory s niektorými venezuelskými aktivistami, ktorí sa dostali do ilegality, a dali mi nejaké čítania (na začiatok Richard Gott, Juli Buxton). Pozrel som sa na údaje. Keď bol Chavez obnovený, začal som pozorne sledovať Venezuelu. Revolúcia nebude vysielaná v televízii sa stala mojím obľúbeným dokumentom. A počas nasledujúcich 11 rokov, s dvoma návštevami Venezuely, som videl toľko vecí, ktoré by som mohol obdivovať. Všade, kde som vo Venezuele šiel, som počul ten jazyk, videl ľudí, videl fyzickú krajinu, pripomenul som si Kolumbiu. Ale každodenná paranoja a strach z režimu, ktoré som mohol cítiť v Kolumbii, vo Venezuele neexistovali. Kým Kolumbia prežívala túto nočnú moru vysídľovania a násilia vo svojom protipovstaleckom boji sponzorovanom USA, Chávezova Venezuela v skutočnosti robila skutočný pokrok pre svoj ľud. Táto kolumbijská nočná mora bola vždy vzadu v mojej mysli, kedykoľvek som počul o Venezuele, že ak by USA mali svoj spôsob, Venezuelčania by tiež žili túto nočnú moru.
Blahobyt a demokratizácia, regionálna a medzinárodná diplomacia, to všetko sú obrovské úspechy, obrovské dedičstvo. Ale veľa z týchto rokov som myslel na Chávezov odkaz v zmysle vyvarovaných strát. Tisíce ľudí *nezmasakrovaných*, milióny *nevysídlených*, tisíce *ne* umierajúcich na choroby, ktorým sa dá predchádzať, desaťtisíce príležitostí na vzdelanie *nepremrhané* počas štrnástich rokov. Takmer jedna generácia.
Greg Grandin vo svojom článku O odkaze Huga Chaveza napísal niečo, čo som naozaj cítil:
"Ponechajme na chvíľu bokom otázku, či Chavismove programy sociálnej starostlivosti vydržia teraz, keď je Chávez preč, a odložme ľavicovú nádej, že z radového aktivizmu vznikne nový, udržateľný spôsob organizácie spoločnosti." demokracia, ktorá sa za posledných štrnásť rokov odohrávala v barrios, na pracoviskách a na vidieku, bola hodnotou sama o sebe, aj keď nevedie k lepšiemu svetu.“
To všetko sa mu stalo vo Venezuele a faktom je, že aj keby len rozprával, veľmi by som si Cháveza vážil a bral by som jeho prehru osobne, čo robím. Pamätám si, že počas referenda v roku 2004, keď sa jeho ľudia obávali, ako by sa opozícia alebo USA mohli pokúsiť sabotovať revolúciu, rozprával príbeh z venezuelskej ľudovej histórie o postave menom Florentino, ktorý hral hru s diablom a spieval piesne tam a späť. Florentino spieval ako posledný, a tak diabla odohnal. Večer pred referendom povedal opozícii, že ich pozve na raňajky – no, brunch, vzhľadom na to, ako neskoro budú oslavovať. Nasledujúci deň povedal, že brunch, ktorý sme pripravili, vychladol, pretože nikto neprišiel. Bol jednou z mála politických osobností, ktoré hovorili na rovinu o Haiti, o Afganistane, o Iraku, o Palestíne a bolo to osviežujúce pre každého, kto vedel, čo sa na týchto miestach deje a vedel, ako sa to skrýva pod mrakmi zmätku a klamstiev.
Chavez je nenahraditeľný, ale je tiež, ako napísal Derrick O'Keefe, neporazený.
Viva Chavez!
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať