Pri diplomatických rokovaniach, ktoré teraz celkom nečakane prekvitajú medzi Iránom a Spojenými štátmi, treba povedať, že Iránci preukázali väčšiu schopnosť verbálnych formulácií, ktoré upútajú ľudovú predstavivosť.
Keď nový prezident Iránu Hassan Rúhání navrhol, že Irán by bol ochotný zapojiť sa do diplomacie s tým, čo Iránci nazývali Veľký Satan, všetci zatajili dych, kým sme sa všetci nedozvedeli, či najvyšší iránsky vodca, ajatolláh Alí Chameneí, podporí. tieto snahy.
17. septembra Chameneí vo svojom prejave povedal: „Súhlasím s tým, čo som pred rokmi nazval ‚hrdinskou zhovievavosťou‘, pretože takýto prístup je v určitých situáciách veľmi dobrý a potrebný, pokiaľ sa budeme držať našich hlavných princípov.
Vyzbrojený podporou hrdinskej zhovievavosti išiel Rúhání do OSN, aby začal proces. Spolu s prezidentom Obamom opatrne tancovali v centre pozornosti verejnosti a vyhýbali sa zájsť tak ďaleko, že by si verejne potriasli rukou. Obe strany sa však dohodli, že americký minister zahraničných vecí John Kerry a iránsky minister zahraničných vecí Mohammad Džavád Zaríf sa stretnú verejne aj súkromne, aby preskúmali spoločnú reč.
Jedným z výsledkov bol iránsky návrh Spojeným štátom, aby Obama zatelefonoval Rúhánímu, čo aj urobil. Rúhání povedal, že telefonát ukázal „konštruktívnu interakciu“. Obama s formuláciou nepochybne súhlasil. Od konštruktívnej interakcie k úspešnému vyjednávaniu je však dlhá vzdialenosť a nie je veľa času na dokončenie trajektórie. Otázkou pre obe strany je, nakoľko „zhovievavé“ môžu byť vo svojej „konštruktívnej interakcii“ a stále sa „držia (svojich) hlavných zásad.“ Zdá sa, že to vyžaduje hrdinstvo.
Zdá sa, že Rúhání aj Obama by chceli, aby tieto rokovania boli úspešné z rovnakých troch dôvodov na každej strane. Po prvé, obaja cítia, že vojna by bola katastrofou pre ich vlastné krajiny. Po druhé, obaja si myslia, že úspech v týchto rokovaniach by značne posilnil ich vlastnú ruku vo vnútornej politike. Po tretie, obaja si dobre uvedomujú hranice svojej skutočnej moci, osobnej aj národnej. Neúspech by ich nesmierne oslabil, osobne aj národne.
Napriek tomu obe strany nachádzajú značnú (možno by som mal povedať impozantnú) opozíciu vo svojom vlastnom tábore. Každá strana musí byť schopná presvedčiť svoje domáce publikum, že v akejkoľvek konečnej dohode získala tú lepšiu. Všeobecne povedané, skutočné riešenie konfliktov, ktoré bude prospešné pre obe strany, je zriedkavé, a toto je obzvlášť sporná a dlhotrvajúca kontroverzia, v skutočnosti dosť škaredá.
Musíme teda preskúmať, aký veľký priestor existuje pre „hrdinskú zhovievavosť“. Krátka odpoveď nie je veľa. V prvom rade je na oboch stranách hlboká nedôvera. Iránci vedia, že Spojené štáty sa snažia zariadiť zmeny režimu odvtedy, čo sa CIA v roku 1953 úspešne sprisahala, aby zosadila Mohammada Mossadegha z postu premiéra, čo bol prehrešok, ktorý napokon uznal aj prezident Obama. Veria, že Spojené štáty sú stále v tejto hre, hoci prezident Obama teraz hovorí, že nie je, alebo už nie je.
Spojené štáty si pamätajú zabavenie ich veľvyslanectva v Teheráne v roku 1979 a dlhé uväznenie ich personálu na veľvyslanectve. Okrem toho sú Spojené štáty presvedčené, že súčasný iránsky režim sa už nejaký čas snaží stať jadrovou veľmocou, a to aj napriek viacnásobnému popieraniu zo strany iránskych úradov vrátane samotného ajatolláha Chameneího.
Jastrabi v oboch krajinách veria, že sa nič nezmenilo a že žiadne diplomatické vyhlásenia druhej strany nemožno považovať za najmenej dôveryhodné. Začnime tým najlepším scenárom. Predpokladajme, že Rouhani aj Obama myslia to, čo v súčasnosti hovoria, teda že sa jastrabi mýlia a že obaja muži sa poctivo snažia nájsť vzorec, ktorý by dokázal, že jastraby sa mýlia.
Čo by museli urobiť, aby dokázali, že sa jastrabi mýlili? Pomerne veľa. Základom pre Iráncov je, že Spojené štáty uznávajú, že majú rovnaké práva týkajúce sa jadrovej energie, aké majú všetky ostatné krajiny podľa súčasného medzinárodného práva, ktorým je právo obohacovať urán. To neznamená, že Irán musí nevyhnutne vyvinúť jadrové zbrojenie. Iránci poznamenávajú, že mnohé krajiny (napríklad Južná Kórea a Brazília) majú úrovne obohacovania uránu, ktoré Spojené štáty (a samozrejme Izrael) trvajú na odmietnutí Iránu. Z iránskeho hľadiska to nie je len porušenie medzinárodného práva, ale aj urážka ich dôstojnosti.
Zdá sa, že základom pre Spojené štáty je určitá overiteľná záruka, že Irán v skutočnosti jadrové zbrane nevyvinie. Koľko rokov (navždy?) Spojené štáty očakávajú takýto záväzok, nie je vôbec jasné. Jedným z problémov je, že nie je také ľahké overiť plnenie takéhoto záväzku.
Rokovania o politickej budúcnosti Sýrie, ktorá sa nazýva Ženeva 2, sú možno kľúčové pre možnosť dohody medzi Iránom a Spojenými štátmi. Rusi, ktorí zohrali hlavnú úlohu pri odvracaní americkej vojenskej akcie v Sýrii, argumentujú za začlenenie Iránu medzi účastníkov. Ak sa im podarí presvedčiť Spojené štáty a Západoeurópanov, že je to rozumný nápad, bude to istým spôsobom znamenať uistenie Iráncov, že ich berú vážne ako účastníkov rozhodnutí týkajúcich sa ich regiónu.
Ženeva 2 sa však samozrejme nikdy neuskutoční, s Iránom alebo bez neho. V súčasnosti sa takzvaní sýrski povstalci bránia príchodu a ak nejakí prídu, nie je jasné, či môžu skutočne nasadiť hlavné bojové sily vnútri Sýrie.
Irán a Spojené štáty americké majú v regióne dôležité spoločné záujmy – v záležitostiach týkajúcich sa Afganistanu a Iraku, ako aj v záležitostiach týkajúcich sa Sýrie a Palestíny. Ale tvrdiť to objektívne neznamená, že táto analýza bude mať deň. Šance sa v skutočnosti zdajú malé. Ale pred pár týždňami by som to isté povedal o vývoji v Sýrii. Ešte môžu prísť prekvapenia.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať