Američania spravodlivo kvákajú nad finančným neporiadkom v Európe, správajú sa vystrašene, ale v súkromí nachádzajú potešenie z nešťastia toho druhého. Chudobní, chudobní, úbohí Európania. Prečo by nemohli byť viac ako my? Americké disciplinárky nás uisťujú, že koniec eura je blízko, pričom bude nasledovať pomalý rozpad Európskej únie. Teraz majú americkí politici niekoho viniť, ak sa americká ekonomika dostane mimo koľajníc. USA, USA, USA.
Moja rada pre Američanov: držte sa Schadenfreude. Áno, v európskej finančnej kríze sa odohráva epická dráma – plná veľkého rizika a bolestivých rozhodnutí – ale nie je to príbeh, ktorý nám rozprávajú triumfalistické americké médiá a politické elity. Namiesto posmešného porovnávania by ľudia mali vidieť podobnosti medzi našou a ich situáciou. Európa nie je zničená.
Európania môžu byť v skutočnosti na pokraji dosiahnutia veľkých zmien – hlbokého obratu v histórii, ktorý je politicky výbušný, ale hlboko progresívny. Možno sa tam nedostanú, ešte nie. Ale nepočítajte ich.
Udalosti nútia európske národy zvážiť, či sa musia konečne rozhodnúť stať sa „Spojenými štátmi európskymi“. To je podtext aktuálnych udalostí. Bol to starý sen, ktorý sa zrodil po krvavých nepokojoch druhej svetovej vojny. Krok za krokom ho trpezlivo vychovávali dve generácie povojnových Európanov. Veľkou víziou, ktorú viedli Nemecko a Francúzsko vo veľkom détente, bolo, že zatrpklí rivali by sa nakoniec mohli rozvinúť do USE – životaschopného ekonomického rivala USA.
Existuje veľa dôvodov byť skeptický. Dokončenie zjednotenia by si vyžadovalo, aby sa existujúce národy vzdali rozhodujúcej miery svojej suverénnej moci rozhodovať o zdaňovaní a výdavkoch. Národy Európy by pre seba museli prijať novú identitu, ktorá by nahradila staroveké etnické rivality. Politické systémy národných štátov by museli zorganizovať novú jednotnú štruktúru centralizovaného riadenia, viac-menej ako Spojené štáty americké. Iróniou irónie je, že kedysi porazený a zneuctený národ – Nemecko – je teraz ekonomickou veľmocou, ktorá formuje budúcnosť, presadzuje centralizovanú vládu a politiku, až do nepríjemného pocitu svojich susedov. Môžu Nemcom dôverovať? Majú na výber?
Napriek zjavným ťažkostiam vidím dva hlavné dôvody, prečo sa Európania budú snažiť naplniť pôvodné očakávania. Po prvé, súčasný systém nefunguje. Euro poskytuje jednotnú menu, ktorú možno destabilizovať, pokiaľ jednotlivé vlády môžu slobodne nastavovať protichodné fiškálne politiky – požičiavať si a míňať svoje cesty do hlbokých dier. Politici sú vinní, ale skutočnými vinníkmi v tomto usporiadaní sú globalizované banky, ktoré hrajú so systémom krajinu po krajine, hromadia nemožné dlhové bremená pre národy a potom požadujú záchranu bánk, keď národy skrachujú. To sa v skutočnosti až tak nelíši od dlhovej krízy, ktorú deregulovaný bankový systém vytvoril pre Spojené štáty.
Po druhé, imperatív zjednotenia je hlboko zakorenený v európskej histórii a sociálnej realite. Počas mnohých storočí tieto krajiny viedli medzi sebou opakované vojny, usilujúc sa o imperiálnu moc alebo náboženskú nadvládu alebo kontrolu nad ekonomickými zdrojmi. Po zabíjaní Hitlera sa Nemci, Francúzi a ostatní zišli a dohodli sa: Už nikdy viac. Teraz musia vytvoriť inú budúcnosť. Alternatíva by bola príliš katastrofálna. Tento proces je chaotický a plný nebezpečných momentov, ale séria nových dohôd, ktoré akceptujú spoločnú zodpovednosť za dlhy národov, sú de facto krokmi k napísaniu novej ústavy pre USE.
Väčšou politickou výzvou je presvedčiť národy Európy, ktoré sú oprávnene skeptické, pokiaľ ide o vzdanie sa národnej suverenity. Majú podozrenie, že to jednoducho vytvorí vzdialené nové mocenské centrum, ktoré uprednostňuje úsporné opatrenia pred všeobecným verejným blahom. Napriek tomu uzatváranie obchodov krok za krokom dáva európskym politikom, ktorí sa starajú o bankárov a ignorujú populárnu bolesť, silnú lekciu. Môžu sa tešiť, že v najbližších voľbách prídu o prácu. Americkí politici, ako sa to stáva, sa musia naučiť rovnakú lekciu.
Niektorí zle informovaní komentátori znevažujú európsku dilemu tým, že ju mylne stavajú do protikladu s formatívnou skúsenosťou v ranej americkej histórii. Po revolúcii prevzal vedenie ministerstva financií Alexander Hamilton a splatil dlhy nahromadené pôvodnými trinástimi štátmi. Vytvoril centrálnu banku na emisiu americkej meny. Otcovia zakladatelia vypracovali ústavu, ktorá dala trvalú definíciu národno-miestnemu rozdeleniu moci. Toto je falošná história. neverte tomu.
Pravdou je, že Spojené štáty už celé generácie trpko zápasia s veľmi podobnými otázkami politickej moci. Niektoré zostávajú trpko nevyriešené. Od začiatku boli Spojené štáty pripútané a zabrzdené vo svojom vývoji otázkou známou ako „práva štátov“. V skutočnosti išlo o ľudské práva – o otrocký systém, ktorý zakladatelia posvätili v pôvodnej ústave. Po opakovaných kolách takzvaných kompromisov napokon spor vyriešila krvavá občianska vojna. Retrográdne bitky o práva štátov sú však opäť v móde.
Rovnako aj pre problémy s peniazmi. Štáty a regióny a všeobecná mienka vytrvalo odolávali konsolidácii bankových a finančných rozhodnutí na národnej úrovni. Andrew Jackson zatvoril Hamiltonovu centrálnu banku. Populárna nedôvera voči bankárom zabránila vzniku novej, kým v roku 1913 nebol vytvorený Federálny rezervný systém. Napriek generáciám reforiem sú však bankovníctvo a financie opäť na vrchole.
Ak by Američania pochopili skutočný podtext európskej krízy, možno by boli aj sympatickejší. Ak by sa Američania učili o svojej vlastnej skutočnej histórii, bolo by menej chrapúnstva.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať