Pán Vad, čo hovoríte na dodávku 40 tankov Marder Ukrajine, ktorú práve oznámil kancelár Scholz?
Toto je vojenská eskalácia aj v ponímaní Rusov – aj keď Marder, ktorý má viac ako 40 rokov, nie je zázračná zbraň. Ideme po šmykľavom svahu. To by mohlo vyvinúť vlastnú dynamiku, ktorú už nemôžeme kontrolovať. Samozrejme, bolo a je správne podporovať Ukrajinu a Putinova invázia samozrejme nie je v súlade s medzinárodným právom – ale teraz treba konečne zvážiť dôsledky!
A aké to môže mať následky?
Sú cisterny dodávané s cieľom dosiahnuť ochotu rokovať? Chce niekto znovu dobyť Donbas alebo Krym? Alebo je cieľom poraziť Rusko úplne? Neexistuje žiadna realistická definícia konečného stavu. A bez celkovej politickej a strategickej koncepcie sú dodávky zbraní čistým militarizmom.
Čo to znamená?
Máme vojensko-operačný pat, ale nevieme to vyriešiť vojensky. To je mimochodom aj názor amerického náčelníka štábu Marka Milleyho. Povedal, že vojenské víťazstvo Ukrajiny nemožno očakávať a že rokovania sú jedinou možnou cestou. Čokoľvek iné znamená zbytočné opotrebovávanie ľudských životov.
Vyhlásenie generála Milleyho vyvolalo vo Washingtone veľa hnevu a bolo aj verejne kritizované.
Povedal nepríjemnú pravdu. Pravda, ktorá sa v nemeckých médiách takmer vôbec nezverejnila. Rozhovor s Milleym od CNN sa nikde neobjavil, napriek tomu je náčelníkom štábu našej poprednej západnej mocnosti. To, čo sa vedie na Ukrajine, je opotrebovávacia vojna. A je to opotrebovávacia vojna s takmer 200,000 50,000 zabitými a zranenými na oboch stranách, XNUMX XNUMX civilnými mŕtvymi a miliónmi utečencov. Milley tak načrtol paralelu s prvou svetovou vojnou, ktorá nemôže byť výstižnejšia. Len v prvej svetovej vojne takzvaný 'Mlyn krvi vo Verdune', koncipovaný ako bitka o vyčerpanie, viedol k smrti takmer milióna mladých Francúzov a Nemcov. Zomreli vtedy pre nič za nič. Odmietnutie vyjednávania bojujúcich strán tak viedlo k ďalším miliónom mŕtvych. Táto stratégia vtedy vojensky nefungovala a nebude fungovať ani teraz.
Aj vás napadli, že ste vyzývali na rokovania.
Áno, rovnako ako generálny inšpektor Bundeswehru generál Eberhard Zorn, ktorý rovnako ako ja varoval pred preceňovaním regionálne obmedzených ofenzív Ukrajincov v letných mesiacoch. Vojenskí experti – ktorí vedia, čo sa deje medzi spravodajskými službami, ako to vyzerá v teréne a čo vojna skutočne znamená – sú do značnej miery vylúčení z diskusie. Nezapadajú do mienkotvornosti médií. Do značnej miery sme svedkami mediálnej konformity, akú som v Nemeckej spolkovej republike ešte nevidel. Toto je čisté vytváranie mienky. A to nie na príkaz štátu, ako to poznáme z totalitných režimov, ale z čistého mediálneho sebaposilnenia.
Médiá na vás útočia naprieč celým radom, od BILD po FAZ a Spiegel, rovnako ako 500,000 XNUMX ľudí, ktorí podpísali Otvorený list kancelárke iniciovaný Alice Schwarzerovou.
To je správne. Našťastie má Alice Schwarzer svoje nezávislé médiá, aby mohla tento diskurz vôbec otvoriť. V dominantných nemeckých médiách by to asi nefungovalo. Väčšina obyvateľstva je podľa posledných prieskumov dlhodobo proti ďalším dodávkam zbraní. Nič z toho sa však nehlási. Na Ukrajine už neexistuje žiadna férová, otvorená diskusia o vojne, a to považujem za veľmi znepokojujúce. Ukazuje mi, akú pravdu mal Helmut Schmidt. V rozhovore s kancelárkou Merkelovou povedal: Nemecko je a zostáva ohrozeným národom.
Ako hodnotíte politiku ministra zahraničných vecí?
Vojenské operácie musia byť vždy spojené s pokusmi o politické riešenia. Jednorozmernosť súčasnej zahraničnej politiky je ťažké tolerovať. Veľmi sa zameriava na zbrane. No hlavnou úlohou zahraničnej politiky je a zostáva diplomacia, zmierenie záujmov, porozumenie a riešenie konfliktov. To je to, čo mi tu chýba. Som rád, že v Nemecku máme konečne ministerku zahraničia, ale nestačí sa len venovať vojnovej rétorike a chodiť po Kyjeve či Donbase v prilbe a protihlukovej bunde. To nestačí.
Baerbock je však členom Zelených, bývalej mierovej strany.
Nerozumiem mutácii zelených z pacifistu na vojnovú stranu. Osobne nepoznám žiadneho zeleného, ktorý by mal čo i len vojenskú službu. Anton Hofreiter je pre mňa najlepším príkladom tohto dvojakého metra. Na druhej strane Antje Vollmer, ktorú by som zaradil medzi „originálnych“ Zelených, nazýva veci ich menom. A skutočnosť, že jedna strana má taký politický vplyv, že nás môže vmanévrovať do vojny, je veľmi znepokojujúca.
Ak by vás kancelár Scholz prevzal od svojho predchodcu a vy by ste boli stále vojenským poradcom kancelára, čo by ste mu poradili vo februári 2022?
Poradil by som mu, aby vojensky podporoval Ukrajinu, ale odmerane a rozvážne, aby sa vyhol efektu klzkého svahu do vojnovej strany. A poradil by som mu, aby ovplyvnil nášho najdôležitejšieho politického spojenca, USA. Pretože kľúč k riešeniu vojny leží vo Washingtone a Moskve. Kurz kancelárky sa mi v posledných mesiacoch páčil. Zelení, FDP a buržoázna opozícia – sprevádzaná prevažne jednomyseľným mediálnym sprievodom – však vyvíjajú taký tlak, že mu kancelárka len ťažko odoláva.
A čo ak budú dodané aj tanky Leopard?
Potom opäť vyvstáva otázka, na čo budú cisternové dodávky slúžiť. Na ovládnutie Krymu alebo Donbasu nestačia Marder a Leopard. Na východe Ukrajiny, v oblasti Bachmut, sú Rusi jednoznačne vpredu. Pravdepodobne onedlho úplne dobyjú Donbas. Treba len zvážiť početnú prevahu Rusov nad Ukrajinou. Rusko môže zmobilizovať až dva milióny záložníkov. Západ môže poslať 100 Marderov a 100 Leopardov, ale nezmenia celkovú vojenskú situáciu. A najdôležitejšou otázkou je, ako sa dostať cez takýto konflikt s agresívnou jadrovou mocnosťou – mimochodom, najsilnejšou jadrovou mocnosťou na svete! – bez toho, aby sme sa dostali do tretej svetovej vojny. A to je presne to, čo politikom a novinárom tu v Nemecku nejde do hlavy!
Argumentom je, že Putin rokovať nechce a treba ho postaviť na jeho miesto, aby ďalej nezúril v Európe.
Je pravda, že treba vyslať signál Rusom: Takto ďaleko a nie ďalej! Takáto agresívna vojna nesmie pokračovať. Preto je správne, aby NATO zvýšilo svoju vojenskú prítomnosť na východe a aby sa k nemu pridalo aj Nemecko. Ale nie je pravda, že Putin odmieta rokovať. Rusi aj Ukrajinci boli pripravení na mierovú dohodu na začiatku vojny koncom marca, začiatkom apríla 2022. Potom z toho nič nebolo. Dohodu o obilí napokon vyjednali počas vojny aj Rusi a Ukrajinci so zapojením OSN.
Teraz umieranie pokračuje.
Môžete pokračovať v opotrebovávaní Rusov, čo zase znamená státisíce mŕtvych, ale na oboch stranách. A to znamená ďalšie zničenie Ukrajiny. Čo zostalo z tejto krajiny? Bude zrovnané so zemou. V konečnom dôsledku to už neprichádza do úvahy ani pre Ukrajinu. Kľúč k riešeniu konfliktu neleží v Kyjeve, ani v Berlíne, Bruseli či Paríži, leží vo Washingtone a Moskve. Je smiešne povedať, že Ukrajina musí rozhodnúť.
S touto interpretáciou je v Nemecku čoskoro považovaný za konšpiračného teoretika...
Som presvedčený transatlantik. Úprimne vám poviem, že keď máte pochybnosti, radšej budem žiť pod americkou hegemóniou ako pod ruskou alebo čínskou. Na začiatku bola táto vojna len vnútropolitickým sporom na Ukrajine. Začalo to ešte v roku 2014 medzi rusky hovoriacimi etnickými skupinami a samotnými Ukrajincami. Bola to teda občianska vojna. Teraz, po ruskej invázii, sa z toho stala medzištátna vojna medzi Ukrajinou a Ruskom. Je to aj boj za nezávislosť Ukrajiny a jej územnú celistvosť. To všetko je pravda. Nie je to však celá pravda. Je to aj zástupná vojna medzi USA a Ruskom a v čiernomorskom regióne sú v hre veľmi konkrétne geopolitické záujmy.
Ktoré sú?
Čiernomorská oblasť je pre Rusov a ich čiernomorskú flotilu rovnako dôležitá ako Karibik alebo oblasť okolo Panamy pre USA. Rovnako dôležité ako Juhočínske more a Taiwan pre Čínu. Rovnako dôležité ako turecká ochranná zóna, ktorú v rozpore s medzinárodným právom zriadili proti Kurdom. Na tomto pozadí a zo strategických dôvodov sa nemôžu dostať von ani Rusi. Odhliadnuc od toho, že v referende na Kryme by obyvateľstvo určite rozhodlo v prospech Ruska.
Ako to teda bude pokračovať?
Ak by boli Rusi prinútení masívnou západnou intervenciou stiahnuť sa z čiernomorského regiónu, potom by sa určite uchýlili k jadrovým zbraniam skôr, ako opustia svetovú scénu. Považujem za naivné presvedčenie, že k nukleárnemu útoku Ruska nikdy nedôjde. Podľa hesla 'Len blafujú'.
Aké by však mohlo byť riešenie?
Treba sa jednoducho opýtať ľudí v regióne, teda na Donbase a na Kryme, ku komu chcú patriť. Územná celistvosť Ukrajiny by sa mala obnoviť s určitými západnými zárukami. A garanciu bezpečnosti potrebujú aj Rusi. Takže pre Ukrajinu by nemalo existovať žiadne členstvo v NATO. Od summitu v Bukurešti v roku 2008 je jasné, že ide o červenú líniu Rusov.
A čo podľa vás môže urobiť Nemecko?
Našu vojenskú podporu musíme rozdeliť tak, aby sme neskĺzli do tretej svetovej vojny. Nikto z tých, ktorí v roku 1914 išli do vojny s takým veľkým nadšením, si ani potom nemyslel, že je to správne. Ak je cieľom samostatná Ukrajina, treba si položiť otázku, ako by mala vyzerať perspektíva európskeho usporiadania s Ruskom. Rusko z mapy len tak nezmizne. Musíme zabrániť vháňaniu Rusov do náručia Číňanov a tým posúvaniu multipolárneho poriadku v náš neprospech. Potrebujeme aj Rusko ako vedúcu mocnosť multietnického štátu, aby sme sa vyhli vzplanutiu bojov a vojen. A úprimne povedané, nevidím, že by sa Ukrajina stala členom EÚ, nieto NATO. Na Ukrajine, rovnako ako v Rusku, máme vysokú korupciu a vládu oligarchov. To, čo my v Turecku – oprávnene – odsudzujeme z hľadiska právneho štátu, máme tento problém aj na Ukrajine.
Pán Vad, čo nás podľa vás čaká v roku 2023?
Vo Washingtone sa musí vybudovať širší front pre mier. A tento nezmyselný akcionizmus v nemeckej politike musí konečne skončiť. Inak sa jedného rána zobudíme a ocitneme sa uprostred tretej svetovej vojny.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať