Hlavnou črtou invázie do Iraku boli mediálni komentátori, ktorí prepadli zjavnej vládnej propagande. Bez takejto spoluúčasti by invázia bola politicky nemožná. Tento svojvoľný sebaklam sa však teraz opakuje v inej oblasti, kde sa vládna propaganda blíži do rovnakej hĺbky ako v Iraku. Súčasná veľká lož je, že rok 2005 má byť rokom Afriky.
Teraz máme veriť, že Blairovo usporiadanie samitu G8 a predsedníctva EÚ v júli predstavuje obrovskú príležitosť na pokrok pri odstraňovaní africkej chudoby. Polly Toynbee z Guardianu napríklad píše, že „nový rok je pre optimizmus“, pretože „Blair aj Brown sa pozerajú na rok 2005 ako na veľkú šancu Británie na čele G8 zapojiť bohatých odpustením dlhov, pomocou, spravodlivým obchodom, emisie uhlíka a Afriku zmrzačenú AIDS“. „Na dlh a obchod,“ dodáva, „práca sa darí dobre“.
The Independent píše, že Afrika je „hlavnou témou pre pána Blaira, ktorý zriadil komisiu pre Afriku, vrátane Boba Geldofa, na zmiernenie chudoby“. Teraz sme bežne informovaní, že Blair to s africkou chudobou myslí „vážne“.
No aj letmý pohľad na britskú politiku stačí na zosmiešnenie tejto predstavy. Médiá vychvaľované Blairovi a Brownovi za zvýšenie pomoci a odpustenie dlhu nesprevádzali zmienkou o nepríjemnom fakte, že chudobné krajiny dostanú také zvýšenie len vtedy, keď súhlasia s uplatňovaním hospodárskej politiky „odporúčanej“ Svetovou bankou a Medzinárodným menovým fondom. To vždy zahŕňa privatizáciu spoločností a ďalšie otváranie ich ekonomík obchodnej „liberalizácii“. Dôsledkom je pravidelne zvyšovať chudobu a nerovnosť a robiť svet bezpečnejším pre korporácie.
Blairova komisia pre Afriku je zjavným veľkolepým gestom na upútanie medzinárodnej pozornosti, ktoré pravdepodobne neprinesie nové iniciatívy. Zatiaľ čo Blair tvrdí, že počúva Afriku, jeho vláda sa posledné desaťročie stavia proti návrhom Svetovej obchodnej organizácie na uplatňovanie alternatívnych obchodných politík. Zastavenie predaja zbraní Afrike by tiež mohlo kontinentu len pomôcť, ale toto – prirodzene – je úplne mimo radaru. Rovnako ako každá predstava o regulácii nadnárodných korporácií.
Veľkým cieľom New Labour je vytvoriť trhovo-fundamentalistický globálny ekonomický poriadok, jasne načrtnutý v prejavoch ministrov, ale nespomínaný v článkoch bežných médií.
„Chceme otvoriť chránené trhy v rozvojových krajinách,“ vyjadrila sa ministerka obchodu Patricia Hewittová. Alebo zvážte mimoriadny prejav Clare Shortovej k vedúcim predstaviteľom biznisu v apríli 1999, ktorý stanovil základ pre politiku. Vyzvala na partnerstvo s podnikmi a poznamenala, že „predpoklad, že naše morálne povinnosti a obchodné záujmy sú v konflikte, je teraz preukázateľne nesprávny“. Hlavným bodom bolo, že „prinášame prístup k iným vládam a vplyvu v multilaterálnom systéme – ako je Svetová banka a MMF“. Dodala: „Ste si dobre vedomí prekážok, ktorým čelia podniky v regulačnom prostredí pre investície v ktorejkoľvek krajine... Vaše nápady na prekonanie týchto obmedzení môžu byť neoceniteľné pri vytváraní stratégií pre naše krajiny… Toto pochopenie môžeme použiť na informovanie nášho dialógu s vlády a multilaterálne inštitúcie na programe reforiem“.
Ministerstvo pre medzinárodný rozvoj sa teda ponúka ako nástroj na vytváranie politík v záujme podnikania.
Táto stratégia je v súlade s minulými ekonomickými cieľmi odhalenými v odtajnených súboroch. Kľúčom je vytvorenie priaznivého investičného prostredia. Správa ministerstva zahraničných vecí z roku 1968 poznamenáva, že „mali by sme napnúť svoju energiu, aby sme pomohli vytvoriť svetovú ekonomickú klímu, v ktorej môže prosperovať náš vonkajší obchod, náš príjem od neviditeľných ľudí a naša platobná bilancia“. Kľúčom k tomu je „voľnejší“ globálny obchod a „zvýšenie nášho úsilia o otvorenie nových trhov v Európe, Latinskej Amerike a na Ďalekom východe“.
Zo spisov vyplýva, že proti politikám zameraným na riešenie chudoby v treťom svete je potrebné sa postaviť okrem prípadov, keď podporujú britské obchodné záujmy. Ministerstvo zahraničných vecí v roku 1968 poznamenalo, že „zatiaľ by sme mali zaujať postoj „hlavy dole“, pokiaľ ide o návrhy, ktoré by však samy osebe boli žiadúce, čo by výrazne zvýšilo tlak na našu platobnú bilanciu, napr. schémy zamerané predovšetkým na zvyšovanie cien a nie na stabilitu trhov“.
Britský program pomoci bol podľa ministerstva zahraničných vecí v roku 1958 považovaný za „zbraň v zbrojnici zahraničnej politiky“. O desať rokov neskôr uviedol, že „musíme zabezpečiť, aby náš program pomoci podporoval nielen rozvojové potreby prijímajúce krajiny, ale aj naše vlastné obchodné a zahraničné politiky... Vždy, keď je to možné, by sme sa mali snažiť formovať náš program pomoci tak, aby lepšie zodpovedal vzoru našich obchodných a investičných záujmov v rôznych krajinách“.
Britská „vodcovská“ úloha v roku 2005 predstavuje skôr hrozbu ako príležitosť. Aktivisti sa musia postaviť tejto výzve, odhaliť vládnu politiku a poukázať na africké alternatívy.
Mark Curtis je riaditeľom Svetového rozvojového hnutia a autorom knihy Unpeople: Britain's Secret Human Rights Abuses (Vintage, 2004); [chránené e-mailom]; www.markcurtis.info
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať