Je na titulnej strane všetkých veľkých argentínskych novín: „Summit sa rozdelil kvôli FTAA“ (Clarín); „USA nedokážu získať podporu pre FTAA“ (Pagina/12). Podľa všetkého sa Summit of the Americas skončil totálnym neúspechom. Po niekoľkých týždňoch intenzívnych debát pred samotným summitom sa vyjednávačom zastupujúcim krajiny Ameriky nepodarilo dosiahnuť dohodu o konečnom vyhlásení. Návrhy, o ktorých sa diskutovalo, odhaľovali hlavné problémy, o ktoré išlo: FTAA, samozrejme, ale aj spôsob, akým USA súvisia so svojimi susedmi v regióne. Keď sa napríklad objavil tradične povýšenecký odkaz na potrebu „bojovať proti chudobe v Latinskej Amerike a Karibiku“, venezuelský zástupca trval na dodatku poukazujúcom na potrebu boja proti chudobe „aj v USA“, čo bolo samozrejme neprijateľné.
V každom prípade, keďže vyjednávači zlyhali, o konečnom dokumente sa muselo diskutovať na prezidentskej úrovni počas summitu. Keďže konsenzus nedokázali dosiahnuť ani prezidenti, vyhlásenie, ktoré vydali, prinieslo trochu nepríjemné riešenie. Do doložky o FTAA zahrnuli dva odseky, jeden s vágnym odkazom na „niektoré krajiny“, ktoré trvajú na tom, aby dali FTAA ďalšiu šancu, a druhý s argumentom, že v tomto bode nie sú dostatočné predpoklady na diskusiu o FTAA.
Žiaľ, záverečné kolo rokovaní medzi prezidentmi nebolo verejné. Napriek tomu sa médiám podarilo získať celkom živé opisy udalostí. Ako uviedol pred novinármi venezuelský prezident Hugo Chávez, „päť mušketierov“ – on sám, spolu s prezidentmi Kirchner (Argentína), Lula da Silva (Brazília), Duarte (Paraguaj) a Tabaré (Uruguaj) – bojovali „statočne“ ( jeho slová) proti kanadským, panamským, americkým a mexickým predstaviteľom, ktorí chceli dostať preč s dokumentom potvrdzujúcim záväzok kontinentu k projektu FTAA.
Ako údajne povedal Lula, žiadna diskusia o FTAA sa neuskutoční, ak bohaté krajiny budú naďalej dotovať svoje vlastné poľnohospodárske produkty. V snahe vynútiť si rozhodnutie vedúci predstavitelia FTAA tvrdili, že „všetky krajiny Ameriky“ s výnimkou týchto piatich boli za takéto vyhlásenie. Krajiny Mercosuru a ich spojenec Venezuela odpovedali, že konečné vyhlásenie má byť dohodnuté len konsenzom a že ich krajiny aj tak predstavujú 75 % HDP Južnej Ameriky. Žiadna FTAA nebola mysliteľná bez nich. George W. Bush očividne opustil stretnutie so zachmúrenou tvárou a povedal Kirchnerovi pri rozlúčke: „Som prekvapený; sa tu stalo niečo, čo som nečakal."
Niet pochýb o tom, že silný odpor proti FTAA v celej Latinskej Amerike zohral hlavnú úlohu pri neúspechu samitu. Nie je tu však priestor na prílišné oslavy. Aj keby bola FTAA mŕtva (čo nie je ani zďaleka jasné), projekty pre úplne voľný trh Latinskej Ameriky stále napredujú vo WTO a tiež prostredníctvom bilaterálnych dohôd, ktoré USA podpisujú naraz s jednou krajinou. A aj keby to tak nebolo, zostáva nejasné, či alternatívna regionálna integrácia navrhovaná prezidentom Chávezom – ALBA, „Bolívarovská alternatíva pre Ameriku“ – má nejakú šancu stať sa skutočným projektom. Zatiaľ je to len vágna utópia bez politickej podpory.
V každom prípade je slabosť vedenia USA odhalená vo fiasku summitu dosť odhaľujúca. Nejde len o to, že USA nepodpísali FTAA (ktorá mala podľa pôvodného návrhu fungovať už teraz): Bushova administratíva nedokázala ani prinútiť ostatných prezidentov, aby zaspievali papiera s vágnym prísľubom pokračovať v diskusii o tejto myšlienke. Hoci táto malá „rebélia“ „piatich mušketierov“ nemusí nevyhnutne ohlasovať dôležité, hlboké zmeny v regióne, je pravdepodobné, že prinesie nový scenár pre vybudovanie Impéria.
Michael Hardt a Antonio Negri tvrdili, že sme svedkami vytvárania novej (ale stále kapitalistickej), globálnej formy politického poriadku, ktorú nazvali „Impérium“. Tento nový poriadok spočíva na suverenite národných štátov, ale tiež ju prekračuje, pričom sa opiera aj o nové nadnárodné inštitúcie. Tieto inštitúcie môžu byť staré po transformácii podľa ich nových funkcií – napríklad OSN – a/alebo úplne nové, ktoré ešte len vzniknú. Skutočnú štruktúru, moc a funkcie týchto inštitúcií, ale aj národných štátov v novej ére, treba ešte definovať. Ako pri každom preskupení spoločenského poriadku, rysy nových inštitúcií a zákonov sa vykryštalizujú z boja spoločenských síl zapojených do tohto procesu. V porovnaní s Rímskou ríšou a antickou politickou filozofiou Hardt & Negri tvrdili, že definíciu nových inštitúcií a zákonov ríše treba chápať ako špecifické usporiadanie relatívnych síl, práv a atribútov panovníka, aristokracie a ľudia.
Zdá sa byť jasné, že v akomkoľvek kapitalistickom svetovom usporiadaní bude americký štát, armáda a politická elita hrať úlohu panovníka; ich sila je taká, že sa o tento post nemôže uchádzať žiadny iný kandidát. Zostáva definovať rozdelenie moci a funkcií medzi tohto panovníka a jeho aristokraciu, teda elity iných národných štátov a ekonomických korporácií. Pre tento vzťah môžu existovať rôzne politické opatrenia. Zatiaľ čo sa „clintoneovský“ model zdal byť založený na určitej forme obmedzeného rešpektovania výsad miestnych elít a multilaterálnych rokovaní, „busheovský“ model je jedným z „absolútnej monarchie“, s menšími atribútmi a právami pre neamerické politické strany. a ekonomických elít a do značnej miery založené na diskrétnom použití vojenskej sily panovníka.
Súčasný stav sveta spôsobuje „busheovským“ spôsobom budovania impéria vážne problémy. Na začiatok, Absolútny monarcha, ktorý je ochotný presadiť svoju vôľu vojenskou silou, potrebuje vyhrať vojny, ktoré rozpúta. Ale ukazuje sa, že iracká periféria sa kontroluje ťažšie, ako sa očakávalo. Problémy „budúceho kráľa“ však nie sú len vojenského, ale aj politického charakteru. Zatiaľ čo miestne obyvateľstvo sa začína búriť proti kapitalistickému svetovému poriadku, miestna aristokracia má „správu“ čoraz ťažšie. Toto je obzvlášť zrejmé v prípade Latinskej Ameriky, kde ľudové revolty nedávno zvrhli niekoľkých neoliberálnych vodcov orientovaných na Washington. Nie náhodou bola otázka „riaditeľnosti“ a ako ju zabezpečiť jednou z hlavných tém diskusie na poslednom summite Amerík.
Fiasko summitu o Bushových plánoch, malá „rebélia“ „piatich mušketierov“ a absolútna slabosť americkej diplomacie, ktorú toto všetko odhalilo, môžu skončiť návratom k „clintoneovskejšiemu“ prístupu k budovaniu impéria, ten, v ktorom má miestna aristokracia väčšiu autonómiu, zdroje a moc na zvládanie miestnych nespokojností, a tiež ten, v ktorom majú väčší podiel miestne ekonomické elity.
Kým dôjde k tomuto napätiu pri vytváraní Impéria, dúfajme, že obyčajní pracujúci muži a ženy planéty nájdu spôsob, ako skoncovať s kapitalizmom a zbaviť sa Impéria v akejkoľvek podobe alebo podobe.