Jeden rok po tom, čo Amerika a Británia napadli Irak, som nosil plagát veľkosti A4 s nápisom „Oiligarchy“ na jednej strane veľkým červeným písmom a s nálepkou „George Bush, International Terrorist“ na druhej strane, ktorá má tiež menšia nálepka s nápisom „Zmena režimu začína doma“. Keď som nosil Bushovu stranu do Spojených štátov, imigračný agent zapísal poznámky do môjho pasu a poslal ma na 45 minút na výsluch. Ten príbeh je opísaný tu:
Na jednej ceste z Anglicka do Spojených štátov (12. marca 2004) som naplánoval následný experiment: Prejsť cez imigráciu do USA v kabáte a kravate, ale bez známok. Ak by som pri imigračnom skenovaní môjho pasu a vytiahnutí môjho záznamu dostal ďalšie otázky, mal by som predstavu o tom, čo napísali do môjho pasu na mojej predchádzajúcej ceste. Než som sa tam dostal, stal som sa súčasťou neplánovaného experimentu na londýnskom Heathrow.
Na Heathrow sa prihlásim, prejdem cez bezpečnostnú kontrolu a potom čakám v dlhom rade, kým vstúpim do nástupného priestoru pri bráne. Bezpečnostná služba Virgin Atlantic vyberie väčšinu ľudí z radu a prehľadá ich príručnú batožinu. Zbalil som si len príručnú batožinu, ktorej súčasťou je aj nápis, ktorý som plánoval nosiť v New Yorku. Ochrankár listuje vo všetkých mojich papieroch a vidí nápis. Strana „Oiligarchy“ nepredstavuje žiaden problém, aspoň pre neho, ak nie pre Iračanov, ale opačná strana s Bushovým obrázkom označená ako „terorista“ vyvoláva otázky o tom, čo to je a či som bol „mimo kampaň“. Nakoniec ma pustí do nástupnej časti. Keď som v rade na nástup do lietadla, ďalší ochrankár mi poklepal po ramene a povedal: „Prepáčte, mohli by sme sa s vami porozprávať?
Spolu s kolegom ma posunú mimo radu a povedia: „Chápeme, že máte v taške nejaký predmet. Môžeme sa pozrieť?" Podávam im tašku. Vyťahujú a skúmajú znak a pýtajú sa, prečo ho mám; Hovorím, že je to kvôli vojne v Iraku. Pýtajú sa ma, kde mám ten nápis, a ja im vysvetľujem, že som ho vyrobil. Šéf mi povie, aby som počkal, vezme znamenie a pas, požiada svojho podriadeného, aby ma sledoval, a odchádza pokecať so svojím šéfom. Keď väčšina ostatných cestujúcich nastupuje, prvý šéf spolu s ďalším z lietadla sedia vedľa mňa a ich podriadený stále sleduje, aby som neutiekol. Ten z lietadla hovorí: "Plne akceptujeme, že ľudia majú rôzne názory a plne podporujeme vaše právo na slobodu prejavu." Nikdy ničomu never, kým to nebude oficiálne odmietnuté. "Musíte však pochopiť, že vyjadrujete silný názor." Pýtam sa, či sú teraz na letecké spoločnosti zakázané silné názory. "Musíte pochopiť, že ide o let do Ameriky a terorizmus je vážnou hrozbou." Hovorím, že viem, preto nosím svoje znamenie: odrádzať od terorizmu, akým je Bush a Blair. Potom hovorí: „Hovorili sme s kapitánom a nie je rád, že ste nastúpili na tento let, a jeho vyjadrenie je konečné. Ďalší let je plný, ale potom vás vysadíme. Je to v poriadku?" Pýtam sa, či mám na výber; hovorí: "V podstate nie." Takže súhlasím.
Potom povedia, že mi musia zabaviť znamenie, pretože „Nemôžeme vám s ním dovoliť nastúpiť do lietadla. Ak to máš v taške a ty si tašku otvoríš, čo keď to uvidí niekto iný?" Jeden z nich vysvetľuje, že môj názor „nie je bežný a uráža ľudí“. Inovatívny test pre nástup do lietadla! Odmietam, aby mi ho skonfiškovali s tým, že ho nosím odkedy Amerika začala bombardovať Irak, a preto je pre mňa cenný. Navrhujem, aby ho odniesla posádka, aby žiaden cestujúci nezahliadol kontraband. Povedali mi, že to nie je možné, pretože „kapitán a posádka nebudú lietať s vedomím, že na palube je niekto s takýmito názormi“.
Keď vidím, že nápis vôbec nemôže ísť do lietadla, navrhujem, aby som si ho vyvesil. Hovoria, že pred pár mesiacmi to bolo v poriadku. Na „letovej časti“ (pri bránach) však nie sú žiadne poštové schránky a cestujúci sa v súčasnosti nemôžu vrátiť na „pevninu“ z „letovej časti“; na ochranu bezpečnosti, samozrejme. Hovorí, že sa porozpráva so svojím bezpečnostným manažérom o tom, ako ma prevedie bezpečnostnou službou. Mám štyri hodiny do nového letu, takže mám čas.
Berie mi palubný lístok a pas, aby mi prerezervoval letenku. Počujem, ako telefonuje svojmu šéfovi a hovorí: „Hovoril som s tým chlapom [t.j. ja] a zdá sa, že je v poriadku. Som šťastný, že ide do letu.“ Po ďalších 20 minútach diskusie sa vracia a hovorí mi: „S týmto nebudeš spokojný. Ale môj bezpečnostný manažér hovorí, že naši kapitáni vás nepustia na palubu, pretože vedia, že ste sa podieľali na bezpečnostnom incidente." Dodáva: „Poznám našich kapitánov a tak sa cítia. Takže podporíme vašu letenku inej leteckej spoločnosti." (A pravdepodobne im nepoviem prečo, inak by som sa tam tiež nikdy nedostal.) Pýtam sa, či to znamená, že už nikdy nebudem môcť letieť s Virgin Atlantic, a on hovorí: „Veľmi pravdepodobne.“ Preto žiadam o písomné vyjadrenie v tomto zmysle. Hovorí, že uvidí, čo dokáže, a porozpráva sa s ďalším šéfom. Pýta sa tiež, či mám nejakú preferenciu, ktorou leteckou spoločnosťou ísť (nemám).
Znovu mi berie palubný lístok a pas. Vráti sa po 15 minútach a hovorí, že so mnou chce hovoriť šéf ochranky Virgin, takže sa musíme vrátiť na pevninu. Pripomínam im, že landside má poštové schránky, ktoré som hľadal. Súhlasia a jeden ma žiada, aby som ho nasledoval späť na pevninu. Takže ja áno. Keď vychádzame z oblasti brány, pripojí sa k nám veľký ochrankár a kráča vedľa mňa (ja mám 5'8″ a on možno 6'4″). Pýtam sa oboch, či som taký nebezpečný. Nový chlapík popiera, že by mal niečo spoločné s bezpečnosťou, tvrdí, že aj tak ide len na pevninu.
Cestou na pevninu debatujú o tom, či ma potrebujú previesť pasovou kontrolou (imigračnou). Rozhodnú sa, že musia, pretože kedykoľvek v minulosti tak neurobili, prisťahovalectvo sa zhorší. Ideme do prednej časti pasu a jeden pracovník z ochranky vysvetľuje situáciu agentovi. Agent hovorí: "Ak to má niečo spoločné s terorizmom, nemôžem ho pustiť dnu. Mali by sme zavolať špeciálne oddelenie." Dôstojník špeciálneho oddelenia nakoniec príde, povie mu ten príbeh a potom sa ma pýta na moje znamenie. Medzitým mu potvrdím, že nápis je stále mojím majetkom a on súhlasí. Keď spomínam princíp slobody prejavu, hovorí: "V tejto krajine nemáme ústavu, takže nemáme slobodu prejavu ako v Amerike."
Keď zistí, že môj let neodlieta ani o tri hodiny, povie: „Keďže máme čas, skontrolujem jeho pasy [mám pasy USA a Spojeného kráľovstva].“ Vráti sa a vysvetlí členom ochranky Virgin, že „Jeho záznamy sú čisté a nedopustil sa žiadneho priestupku, okrem toho, že mu chýba zdravý rozum. Takže som rád, že vstúpil." Varuje ma, aby som nenosil svoje označenie pri vstupe do Spojených štátov, pretože tam ma do 5 minút zastavia a vypočujú a potom mu zavolajú a opýtajú sa: „Ako sa to stalo? Myslím, že teraz nie je čas vysvetľovať, že na predchádzajúcej ceste som mal na sebe tento nápis do Spojených štátov na skúšku slobody prejavu. Potom na nás mávne rukou a hovorí: „Každá sloboda má svoju cenu a vy ste ju práve zaplatili. Potom prejdeme colnicou ako skupina a nakoniec sa dostaneme k pokladni Virgin, kde čakáme na šéfa ochranky. Ľutujem, že ma colnica nezastavila, inak by som mohol sledovať, ako bezpečnostná služba Virgin vysvetľuje, že nemôžem nič dovážať, pretože som ešte nikam nešiel.
K druhému ochrankárovi sa teraz pripojil tretí a pýtam sa toho druhého, ktorý „i tak nešiel len tak“, či si myslí, že som taký nebezpečný. "Musíte pochopiť," hovoria, "že musíme dodržiavať postupy a vy ako cestujúci by ste mali byť radi, že máme prísne bezpečnostné opatrenia, aby boli všetci bezpečnejší." Medzitým čakáme na šéfa. Jeden ochrankár má moje označenie stočené do zvitku. Žiadam ho, aby ho držal naplocho, pretože papier v ňom je po roku nosenia krehký. Ochotne súhlasí a zakročí za nízku bránu, aby ju tam podržal, aby zakázaný nápad žiadny cestujúci na letisku nepostrehol.
Rozprával mi aj príbeh z čias, keď bol u ochranky British Airways. Počas letu z Washingtonu do Londýna sa dvaja chlapi rozprávali o svojej bunde. Stará pani pred nimi zavolala posádku a varovala ich, že ľudia za ňou hovoria o ‚únose‘. Posádka potom zalarmovala pozemnú kontrolu; dve stíhačky RAF sa snažili sprevádzať lietadlo dole na Heathrow. Stálo to na asfalte 4 hodiny, kým špeciálna pobočka vypočúvala pasažierov a nakoniec všetkých pustila, keď bolo jasné, čo sa stalo.
Šéf bezpečnosti sa nakoniec objavil. Chvíľu sa ma vypytoval na moje znamenie a nakoniec povedal: „Sme radi, že poletíte ďalším letom spoločnosti Virgin. Povedal však, že značka nemohla nastúpiť do lietadla. Tak som znova navrhol, že si to zverejním pre seba. Ostatní členovia bezpečnosti povedali: "Zverejníme to." Neveril som im, že to pošlú. Šéf môže nariadiť, aby to vyhodil ako príliš nebezpečné. Tak som trval na tom, že to zverejním. Povedali: "Nevadilo by ti, keby sme ťa odprevadili k poštovej schránke?" Povedal som nie. Takže jeden chlapík ma nasledoval do W.H. Stacionárny obchod Smith, kde som si kúpil veľkú obálku a známky. Znak som vložil do obálky, oslovil a opečiatkoval. Prešli sme k poštovej schránke a on mi pomohol zasunúť ju do úzkej štrbiny.
Keď sme sa vrátili k pokladni, ostatní chlapci stále čakali. Keď im povedali, že nebezpečný nápis je bezpečne v poštovej schránke a bezpečne mimo mojej osoby, vydali mi palubný lístok na ďalší let, na ktorý som bez problémov nastúpil.