"... medzi hlupákmi a mocou je spojenie." -Gunther Grass
Dňa 10. januára „Priveďte ich“ Bush vykonal posledné úsilie, aby zvalil vinu za svoju neschopnosť a hlúposť na demokratov v Kongrese. Argumentoval, že „nával“ – čítaj eskaláciu – ďalších 21,500 XNUMX vojakov do Iraku „pomôže Iračanom prelomiť súčasný cyklus násilia“. Bush sľúbil, že jeho vojenská vlna „urýchli deň, keď sa naše jednotky začnú vracať domov, a postavia nás na cestu k víťazstvu“.
Bush potom zmenil politické zúfalstvo na morálny imperatív: "Ustúpiť teraz by si vynútilo kolaps irackej vlády, roztrhlo by krajinu na kusy a vyústilo do masového zabíjania v nepredstaviteľnom rozsahu."
Senátor Ted Kennedy (D-MA) obvinil, že Bushova eskalácia znásobí sériu krvavých chýb, ktoré sa začali, keď Bush zviedol národ do vojny. Zaviedol legislatívu, ktorá má zabrániť Bushovi posielať ďalších vojakov a míňať ďalšie doláre na eskaláciu bez súhlasu Kongresu. Kongres môže zastaviť Busha znížením jeho vojnového rozpočtu v Iraku, ako to urobil Kongres v roku 1975, aby zabránil prezidentovi Fordovi pokračovať vo vojne vo Vietname.
Johnson zinscenoval falošný incident v Tonkinskom zálive, aby ospravedlnil žiadosť Kongresu, aby mu umožnil vyslať bojové jednotky do Vietnamu bez vyhlásenia vojny Kongresom. V roku 2002 Bush použil ZHN ako svoj Tonkinský záliv. Ubezpečil Kongres, že Irak má nebezpečné zbrane a prepojenie s al-Káidou. V roku 2004 Bushov vlastný vyšetrovací tím odhalil ich neprítomnosť. V máji 2003 oznámil 'Misia splnená.' Dodal: „Veľké bojové operácie v Iraku sa skončili. V bitke o Irak zvíťazili Spojené štáty a naši spojenci.“ Fantázia alebo podvod?
Vo svojom prejave o stave Únie v januári 2006, keď sa násilie stalo nekontrolovateľným, bol stále „dôverčivý našim plánom na víťazstvo“. Pre skeptikov odsekol. "V tomto boji sme o víťazstvo a vyhrávame." Rozhodnutia na úrovni vojsk, vyhlásil, „budú robiť naši vojenskí velitelia, nie politici vo Washingtone“.
V januári 2007, keď prvýkrát priznal hlboké problémy, odvolal generálov Johna Abizaida, šéfa amerického ústredného velenia, a Georga Caseyho, irackého veliteľa, ktorí boli proti zvyšovaniu stavov jednotiek a nahradili ich vojenskými áno-manmi.
Spin lekári vymysleli „nával“ ako benígny termín. Povestné vyhadzovanie dobrých peňazí za zlými – zabíjanie a ničenie ďalších – lepšie zapadá do Bushovej eskalácie jednotiek bez misií.
Kongresové vypočutia môžu „objasniť“ Bushov jazyk. Všadeprítomné klišé „podpora našich jednotiek“ a „vojna proti terorizmu“ nesúvisia s eskaláciou. Vypočutia by sa mohli zamerať aj na štyri roky dôslednej administratívy, ktorá sa zaoberala víťaznými frázami.
Vypočutia by mali ukázať to, čo je zrejmé: Bushova politika si v Iraku a na celom Blízkom východe urobila z USA viac nepriateľov, dokonca teroristov. Irak sa namiesto toho, aby bol frontovou líniou proti terorizmu, stal centrom strategickej nočnej mory.
So 72 % nesúhlasu s eskaláciou (Gallup, 9. januára) si Bush vybral knižnicu Bieleho domu, aby apeloval na ďalšie ničenie a násilie na nápravu násilia a ničenia. Pre prezidenta, ktorý nenávidí čítanie, keďže jeho otec opovrhuje brokolicou, bola možnosť knižnice bizarným symbolom.
V tejto knižnici by životopisy Lyndona Johnsona ukázali autorom prejavov Busha, že v roku 1966 LBJ uistil národ, že viac vojakov umožní Spojeným štátom držať oblasti, ktoré dobyli. Robili si Bushovi autori prejavov žarty, keď nechali Busha opakovať Johnsonove riadky o tom, že viac amerických vojakov nejakým spôsobom zabezpečí Bagdad, čo je úloha, ktorá sa za štyri roky nesplnila? Tentoraz to prezident myslí vážne, aj keď nás ubezpečuje, že záväzok USA voči Iraku nie je neobmedzený. Logika? Ako môžu americké jednotky držať Bagdad bez neurčitého záväzku?
Cynici tvrdia, že Bush vo svojom prejave zameral vinu na demokratov za to, že odmietli financovať zvýšenie počtu vojakov. "Vidíte," mohol by neskôr povedať, "demokrati odrezali dodatočné prostriedky, ktoré by podporili víťazstvo USA." Ako keby! Ak sa to nepodarí, môže za to nezodpovedných Iračanov.
Bush ignoroval bi-partizánsku a ultra-establišment Irackú študijnú skupinu, ktorej predsedali dlhoroční konsiglieri Bushovej rodiny James Baker a bývalý kongresman Lee Hamilton (D-IN). Bushovo vojenské úsilie v Iraku vyhlásili za neúspešné. Skupina však dospela k záveru, že USA nepriniesli do Iraku demokraciu ani stabilitu, ale že by sa USA nemali okamžite stiahnuť, napriek tomu, že ich prítomnosť spôsobuje, že región je nestabilnejší. Odráža tento zmätok konflikty medzi členmi ISG, ktorí majú finančné záujmy na zotrvaní v Iraku (ako Halliburton a agropodnikateľské spoločnosti, ktoré v Iraku zarábajú bohatstvo) a logiku ich dôkazov?
Správa ISG navrhla: prestaňte si robiť nepriateľov a porozprávajte sa s Iránom a Sýriou. Bush zopakoval heslá proti Sýrii a Iránu. Bush sa neučí.
Hodnotenie Kongresu by ukázalo, že Bush vedie vojnu bez oprávneného dôvodu, aby nahradil hrozného diktátora polobábkovou vládou, ktorá umožňuje bežné násilie a chaos.
Naozaj vládne iracká vláda pod dohľadom USA? Moqtada as-Sadr, ktorého ctený otec viedol irackých šiitov, vedie veľkú milíciu. Má silný vzťah s premiérom al Málikím. Šiitskí Iračania, väčšina obyvateľstva, poskytujú al-Sadrovi väčšiu legitimitu ako vybraní politici USA. Malý zázrak! Poslanci sa len zriedkakedy odvážia vyjsť zo zelenej zóny; niektorí dokonca bývajú v zahraničí.
Je armáda vycvičená v USA lojálna vláde? Ako to otestovať? Konfrontácia medzi armádou a milíciou by pravdepodobne viedla k tomu, že by sa v Iraku zrútil ten najmenší troška poriadku.
Ak lojalita armády zostáva otázna, čo by dosiahlo ďalších 20,000 XNUMX vojakov? Vlani v novembri generál Abizaid odmietol výzvy senátora Johna McCaina na vyslanie ďalších síl. "Stretol som sa s každým veliteľom divízie, generálom Caseym, hlavným veliteľom, generálom Dempseym," povedal Abizaid. Spýtal sa, či „teraz privedenie ďalších amerických vojakov [by] značne prispelo k našej schopnosti dosiahnuť úspech v Iraku a všetci povedali „nie“.
Naozaj Abizaid povedal, že viac amerických jednotiek a zbraní v Iraku uprednostňuje ich nepriateľov, nie irackých sekulárnych demokratov? Tí, ktorí najviac získajú zo zvyšujúcej sa prítomnosti amerických jednotiek a zbraní, šiitskí mulláhovia a ajatolláhovia, ako je Moqtada al-Sadr, predstavujú protiklad demokracie a sekularizmu.
Bushovo dobrodružstvo v Iraku ilustruje príslovie Waltera Scotta: „Akú zamotanú pavučinu pletieme, keď prvýkrát cvičíme, aby sme oklamali!“ Bush preniesol Irak z očistca do pekla. Ponúkali šiitskí kati, ktorí sa vysmievali a tancovali okolo sunnitského Saddáma Husajna na jeho obesení, znamenie pre budúcnosť?
Jeho bývalý poradca námestník ministra obrany Paul Wolfowitz raz ubezpečil Kongres, že Irak neprepukne v sektárske násilie. Učený námestník ministra – teraz šéf Svetovej banky – Wolfowitz v auguste 2003 prisahal, že „Naša koalícia zostane, kým neskončíme prácu“. Vyzdvihol „obete, ktoré prinášajú naše veľkolepé jednotky“. Ich úmrtia a zranenia boli „pre ich deti a ich vnúčatá, pre naše deti a naše vnúčatá a... pre našu bezpečnosť“. Je iróniou, že Kongres mu zjavne veril. Teraz si len idioti a fanatici myslia, že americká vojenská prítomnosť môže zaistiť bezpečnosť v Iraku.
Wolfie a Bush ignorovali obrovskú irackú šiitskú frakciu usilujúcu sa o oživenie politickej moci minulých storočí. Nepredpokladali ani iracké šiitské spojenectvo s podobne zmýšľajúcimi „milíciami“ v Iráne, Sýrii a Libanone. Namiesto demokracie čelia USA rastúcej hrozbe vybudovania šiitskej islamskej republiky na Arabskom polostrove.
29. augusta 2003 americké sily nezabránili bombardovaniu mešity šiitského imáma Aliho v Nadžáfe, pri ktorom zomrel ajatolláh Mohammad Baqir al-Hakim. Americkí predstavitelia obvinili Al-Káidu. Potom obvinili Saddáma a jeho nasledovníkov.
Irackí šiiti však z tohto a zo stoviek následných bombových útokov, streľby a únosov obvinili americké sily. Dokonca aj Ahmad Chalabi, Spojenými štátmi vybraný budúci guvernér Iraku, považoval koaličné sily za zodpovedné za bezpečnosť v Iraku. Američania prevzali zodpovednosť za bezpečnosť v Iraku a apelujem na nich, aby zachovali mier.“
Dvestotridsaťtisíc amerických vojakov a dodávateľov nezabezpečilo bezpečnosť. Odchádzajúci iracký veliteľ generál John Abizaid povedal, že jeho vojaci čelili „klasickej partizánskej kampani“. Len v Bushovej ružovej rétorike prekoná 20,000- až 30,000-tisícový nápor vojakov takúto prekážku. Prečo Bush nemôže počuť slová notoricky známych ľavičiarov ako bývalý poradca Carterovej národnej bezpečnosti Zbigniew Brzezhinski a autor prejavov Nixon Pat Buchanan? Vek kolonializmu sa skončil a Spojené štáty sa v Iraku správajú ako koloniálna veľmoc.“
Bush dokonca ignoruje svoj odhad National Intelligence Estimate z apríla 2006, v ktorom sa uvádza: 'Iracký konflikt sa stal pre džihádistov oslavou, čo vyvolalo hlbokú nevôľu nad angažovanosťou USA v moslimskom svete a kultivovaním podporovateľov globálneho džihádistického hnutia.' NIE pokračovalo: „Al-Qa'ida“ využíva situáciu v Iraku na prilákanie nových regrútov a darcov a na udržanie svojej vedúcej úlohy.“ Tieto zistenia diktujú Bushovi znížiť, nie zvýšiť prítomnosť USA v Iraku. Odrážajú aj vôľu väčšiny. Kongres by mal teraz odrezať financie. S hlupákom a šarlatánom sa nedá dohadovať.
Týždenník Progreso, 18. januára 2007