Zdá sa, že do Lotyšska konečne dorazila jar. Aj keď som sa včera trochu obával, že by mohlo opäť začať snežiť (pretože po slnečnom dni to bolo takmer vždy), verím, že tentoraz teplé počasie zostane.
Ulice a verejné parky – akokoľvek riskantné a nepríjemné – sú preplnené mladými zamilovanými pármi. Verím, že láska je skoro ako medveď, ktorý sa prebudí zo zimného spánku po dlhej a studenej zime. Aj keď sa to tu v Rige môže zdať akokoľvek sladké, nemôžem si nevšimnúť druhú stranu mince: chudobných, zúfalých, bezdomovcov, ako aj postoj ostatných k nim.
Ako obvykle som sa chystal na obed s kolegom. Sme v rovnakom veku, ale máme radikálne odlišné názory na mnohé problémy. Určite o občianstve a menšinovej otázke v Lotyšsku. Zatiaľ čo on je „vlasteneckým“ Lotyšom, ktorý si myslí, že Lotyšsko by malo patriť k „Lotyšom“, zatiaľ čo Rusi sú leniví, ktorí sa nechcú integrovať, myslím si, že je ťažké definovať, čo byť Lotyšom skutočne znamená – nehovoriac o vlastenectve – a navyše je predovšetkým oficiálnou politikou štátu, ktorá za posledných 20 rokov od nášho znovuvyhlásenia nezávislosti zhoršila situáciu a spôsobila, že väčšina ľudí umelo nenávidela Rusov, pričom nerobila nič, čo by im pomohlo integrovať sa.
Nechcem, aby sa to stalo osobným a aby som o svojom kolegovi hovoril zlé veci, ale sú isté veci, o ktorých nemôžem mlčať. Keď sme prechádzali parkom, jedna pani z Ž?lsird?bas Misija Dz?v?bas ?diens (Mercy Mission Food for Life), „polievkárňa“, ktorá podáva Kichiri bezdomovcom a chudobným, nás oslovila so žiadosťou o darovanie peňazí. Aj keď som to chcel urobiť, nasledoval som svojho kolegu, ktorý skôr výslovne vyhlasuje, že mu na takýchto veciach nezáleží. Po zvyšok našej prechádzky do reštaurácie, ktorá bola našťastie len pár metrov od nás, sa môj kolega neustále zúrivo vyhováral na ľudí, ako bola spomínaná pani, ale aj na žobrákov bez domova, okolo ktorých sme prechádzali. "Solidarita?" odpovedal, keď som sa snažil argumentovať, že to nie je chyba týchto ľudí, že sú bezdomovci, a cítim, že je našou zodpovednosťou ukázať im určitú – akokoľvek obmedzenú – solidaritu, urobiť to najmenšie, čo môžeme, a tak darovať nejaké peniaze.
Po vstupe do Lido, bistra, ktoré ponúka „tradičné“ lotyšské jedlo, k nám pristúpila zúfalá staršia žena a povedala niečo ako: „Prosím, pomôžte mi, priveďte ma so sebou.“ Nebola opitá ani taká, ktorá je príliš lenivá na čokoľvek konštruktívne a teraz predstiera, že život bol k nej príliš krutý. Nič z toho nebola pravda. Súdiac podľa toho, ako vyzerala, som si istý, že bola jednou z nespočetných dôchodcov, ktorí si jednoducho nevedia vystačiť s peniazmi a pravdepodobne už niekoľko dní nejedia. Som si istý, že by tam nikdy nechcela byť a prosiť ľudí, aby jej kúpili obed. Čo však robiť, keď hladujete? Nejde o to, že existuje veľa možností na výber.
Pomohol som jej? Nie, neurobil som. Opäť som naskočil do sebeckého, kapitalistického vlaku na čele s mojím kolegom, ktorý keď sme prešli, pani vypľula „tu je vaša solidarita“.
Bol som v šoku. Vždy som veril, že na rozdiel od niektorých iných národností sú Lotyši vo všeobecnosti dobrými Samaritánmi (čo však vo všeobecnosti môže byť pravda). Napriek tomu je stále otrasné vidieť, že môžu existovať ľudia, ktorí takto rozmýšľajú, nieto ešte hovoria.
Vzdialil som sa od svojho kolegu a stojac vedľa veľkej panvice na hranolky som pozorne hľadel na starú pani, ktorá teraz pýta od ľudí peniaze. Bol som nahnevaný na seba, že som nepomohol, a ešte viac som sa hneval, že som sa hanbil vrátiť a povedať jej, aby prišla, aby som mohol zaplatiť za čokoľvek, čo sa rozhodne dostať. Stále som to mohol urobiť, ale niečo zlé ma nútilo zostať tam, kde som. Tak som namiesto toho sledoval ľudí, ktorí okolo tej dámy prešli. A videl som okuliare Ray Ban, kabelky Guess, drahé mejkapy a luxusné džínsy úplne ignorujúce túto zúfalú ľudskú bytosť. Títo ľudia – ochotní minúť stovky a tisíce za veci, ktoré v skutočnosti nechcú alebo nepotrebujú, a napriek tomu sú dosť lakomí na to, aby ušetrili pár Latov a zaplatili za obed tejto dámy. Patetické…
Konečne som sa dala dokopy, dala si jedlo a išla k pokladni. Bol som rád, že niektorí ľudia konečne dali tejto dáme nejaké peniaze a ona teraz behala po mieste a hľadala najlacnejšie možnosti. A predsa som si uvedomil, že toto je len náplasť na túto hlboko zarezanú modrinu našej spoločnosti – desaťtisíce najzraniteľnejších ľudí, ktorí celý život tak tvrdo pracovali, len aby sa ocitli v situácii ako táto stará dáma.
Našiel som stôl, pri ktorom ma už čakal môj kolega, ktorý vyzeral byť spokojný s výberom jedla. Hoci sa snažil zakryť moje emócie, hádam pochopil, že tentoraz zašiel so svojimi vyjadreniami priďaleko. Preto sa pokúsil o zmier a povedal, že si nemyslí, že polievky sú až taký zlý nápad, atď.
Nič sa tým nezmenilo. Hoci som sa naňho nehneval, cítil som, že nemám čo povedať. „Aký si patriot? Myslíte si, že naša vláda je plná kleptokratov alebo prinajlepšom veľmi slabých politikov – čo je určite pravda – tak ok, poďme ich do riti. Stojme teda pri ľuďoch. Oh, ale počkajte, práve som si spomenul, že Rusi sú obyvatelia a leniví, nie sú ochotní integrovať sa atď., Dobre. Nesúhlasím s tým, ale dobre, poďme na tento nezmysel. Whev. Skoro si ma vystrašil. Na zlomok sekundy som si myslel, že ani tebe nezáleží na ľuďoch, ale, som hlúpy, stále sú tu Lotyši, pri ktorých stojíš. Aká úľava!…. Ale počkaj! — Myslím, že som si práve uvedomil, že to tiež nie je úplne pravda, pretože tých pár ľudí, ktorých sme práve míňali, boli náhodou Lotyši. A nehovorili ste práve vy, že vám nezáleží na osude nikoho, pretože je to len naše sebectvo, ktoré určuje naše bohatstvo? ... Nechajme satiru a iróniu, aký si Lotyš? Aký si patriot? Za kým stojíte, ak odsudzujete vládu, ako aj samotných ľudí, ktorí žijú v tejto krajine? Je to „vlastenectvo“, na ktoré ste tak hrdí? Je to Lotyšsko, za ktorým stojíte?
Rozhodol som sa nepovedať to prvé, hoci tieto a ďalšie veci sa mi neustále točili okolo hlavy, keď som sa snažil dostať do krku nejaké jedlo.
Cestou späť do práce sme neprehovorili ani slovo. Najsmutnejší na tom, žiaľ, nie je postoj môjho kolegu. Najsmutnejšie na tom je, že existujú státisíce ľudí ako on alias lotyšských vlastencov, ktorí nenávidia vládu aj ľud.
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať