Rovnako ako mnohí odporcovia rezolúcie Bezpečnostnej rady 1929, Musavi označil sankcie OSN proti svojmu národu za nespravodlivé. Na rozdiel od Ahmadínedžáda však sankcie neodmietol len ako „použitú vreckovku“. Naopak, Musavi otvorene hovoril o dôsledkoch nového kola sankcií. Iránsky ľud bude niesť bremeno politickej a ekonomickej izolácie. Či už boli sankcie uvalené spravodlivo alebo nespravodlivo, režim Iráncov klame zahmlievaním dôsledkov sporu o iránsky jadrový program. Ako Musavi naznačil vo svojich poznámkach, tento podvod by sa mal očakávať od režimu, ktorý má nedostatočnú bilanciu ľudských práv.
Mnoho odporcov rezolúcie Bezpečnostnej rady 1929 bude tvrdiť, že Zmluva o nešírení jadrových zbraní dáva Iránu „neodcudziteľné právo“ vykonávať jadrový program. Inými slovami, Teherán je oprávnený pokračovať vo svojom jadrovom programe a nemal by sa musieť podriaďovať takzvaným „ochranám“ (tj inšpekciám a dozoru). Keďže činy Iránu sú zákonné, legitímne a oprávnené, sankcie proti Iránu sú podľa mnohých nespravodlivé.
Na týchto tvrdeniach je určite niečo pravdy. Sankcie majú spletitý právny základ a boli inšpiratívne principiálne výzvy. Kritici však neuznávajú veľmi dôležité prepojenie medzi zahraničnou politikou Iránu a jeho domácou politikou. Musaviho poznámky o demokracii v Iráne a o tom, ako súvisí s jadrovou otázkou, vyvolávajú množstvo otázok:
Majú Iránci pocit, že by ich krajina mala presadzovať svoj „neodňateľný právo“ jadrový program? Čo ak to bude za cenu tvrdých sankcií a medzinárodnej izolácie? Súhlasili Iránci so zahraničnou politikou svojej vlády?
Konfliktné správy od iránskych expatov a médií sťažujú definovanie verejnej mienky na túto otázku. Je však jasné, že Teherán pokračuje v cenzúre slobody prejavu a potláčaní politickej a morálnej opozície. Musavi správne poukazuje na to, že kým Iránci nebudú môcť slobodne napádať zahraničnú politiku svojej vlády, režimu chýba dostatočná legitimita na to, aby sa správal tak, ako sa správa na medzinárodnej úrovni. Samozrejme, pozorovatelia musia kriticky zvážiť, či sú multilaterálne a najmä jednostranné sankcie legitímne, no do očí bijúcim problémom zostáva: nesúlad medzi iránskym ľudom a zahraničnou politikou vlády.
Vyhliadky na pokrok nie sú povzbudivé. Napadnúť režim je čoraz zložitejšie, čo obmedzuje priestor, v ktorom by občianska spoločnosť a politická opozícia mohli ponúknuť alternatívu k rigidnému postoju Teheránu k jadrovej otázke. Od roku 2009 sa režim voči demokratickým aktivistom sprísnil a Zelené hnutie takmer zaniklo. Spravodajské zdroje uviedli, že Musávího najnovšie vyjadrenia môžu vzbudiť hnev režimu.
Ak bude Musavi skutočne prenasledovaný za svoje výroky, režim prejaví svoju netoleranciu voči protikladnej rétorike, aj keď si na medzinárodnej úrovni zachováva svoju úlohu niečoho protichodného. Na druhej strane, ak by sa režim zaoberal Musáviho poznámkami – aj keby neurobil žiadny podstatný pokrok smerom k jeho odporúčaniam – jeho zahraničná politika by si mohla zachovať väčšiu legitimitu.
Fórum globálnej politiky
Globálna politika v skratke
ZNetwork je financovaný výlučne zo štedrosti svojich čitateľov.
darovať